Ultra Trail - Cerovka 100 alebo narodeninová párty - Vetroplach magazin

Cerovka 100 alebo narodeninová párty

12.09.2016
cerovka-100-alebo-narodeninova-party

 Keď som turistikovával, často som si vravel, že by nebolo zlé mať nejaký narodeninový vrchol. Keď ma to viac začalo ťahať k horskému behu, tak že prečo nemať narodeninové ultra. Z toho celého vyplynula myšlienka urobiť ultra beh tak, že by jeho cieľ bol doma, alebo čo najbližšie k domu. Jenodznačne tak padla voľba na Cerovú vrchovinu.

 

Už v minulosti som sa snažil o jej celkový prechod, najprv na bajku, čo sa skončilo v Sedle pod Monicou, keď sa mi rozpadlo radenie prehadzovačky (inak pol roka staré Deore), čo znamenalo koniec. Neskôr som si pripravil trasu v dĺžke cca 70 km, ktorú som chcel prejsť koncom minulého roka, ale zasa z toho zišlo. Tak napokon teraz som si zaumienil, že to určite dám, ako „narodeninovú párty“, ak sa niekto nájde. Trasu som však upravil na cca 100 km a 3300 m prevýšenia. Rozposlal som echo, čo chystám a nakoniec sa našli ďalší traja, čo sa chceli zúčastniť.

 

Takže ráno sa stretávame v Lučenci na stanici, nastupujeme do nočného rýchlika Poľana a o tri štvrte na päť vystupujeme v Jesenskom. Okrem nás ešte dvaja cestujúci, inak nik. Divne na nás pozerajú, divne asi vyzeráme. Pár minút príprav a štartujeme po modrej značke. Vždy ma fascinuje pojem štart u ultra, keď po výstrele alebo inom pokyne sa ľudia začnú pomaly hýbať. V našom prípade to bolo ešte horšie. Ale nikam sa neponáhľame, žiaden čas nás netlačí.

 

Hajnáčka_a_Pohanský_hrad

 

Presunom cez Jesenské budíme miestne psi, postupne s nami sa prebúdzajú ďalšie a robia zvukovú mexickú vlnu. Pohodovým tempom po asfaltke prídeme do Širkoviec, pomaly svitá. Iba jeden z nás má zapnutú čelovku. Značka miery za cintorín a zrazu na akýsi dvor, zrejme bývalého družstva. Psi brešú ako divé, ale sú priviazané. Z domu vychádza chlap, zrejme ešte podgurážený z večera, priamo na nás s obligatórnym: „Kam ideš?“ Rozmýšľam, že povedať, že do Lučenca, bude asi blbé. Tak vravím, že na hrad. „Tadeto?“ „Je tu značka.“ „Tu nič nie je.“ „Choď preč, tam medzi oplotky.“ Tak sa vraciame ideme medzi oplotky, aj keď značka viedla inokade. Prídeme pod Širkovský hrad, hľadáme nejakú cestu, chodník, nič, tak priamo hore strminou, len tak, snáď sa tam nejak pripojíme.Chodník nachádzame, po sto metroch značku znova strácame, sem-tam chrapaština, šipky pri zmene smeru chýbajú, alebo ich nevidíme. Turisticky stratená trasa. Viem, ako je to aj so značkármi v tomto regióne, že nemá, kto robiť a tak. Až po Sedlo pod Deravým cerom je to dosť intuitívne. Smejeme sa, že takto maskovať značky muselo dať veľa práce.

 

Ale posúvame sa celkom plynule, zastavujeme sa na „občerstvovačke“ s nekonečným množstvom černíc. Nik tam nechodí, tak ich je veľa. Blížime sa pod Ragáč, začínajú sopky. Stúpanie výživné, hodinky ukazujú miestami sklon až 43. Spoločnosť nám robí stádo muflónov. Hore sa vydýchať, odfotiť a technickým zbehom s množstvom voľných kameňov dole na asfaltku, kde stoja poľovníci s kyslím výrazom v tvári, keď sme im zrejme na dlhšie vyplašili zver. Tu nepokračujeme značkou, ale asfaltkou do prava, až po opätovné napojenie sa na zelenú a žltú na vrch Zaboda. Odtiaľ potom chvíľu značkou, chvíľu cestou-necestou do Hajnáčky na prvú občerstvovačku. Krčma je otvorená už od ôsmej, tak dávame kofolu, horalku, doplníme vodu a stúpame smer Tilič s nádhernou vyhliadkou. Odtiaľ ešte kúsok a sme na Pohanskom hrade. Príjemná náhorná plošina, znova plná černíc s úzkym vlnitým chodníkom. Zbeh do Obručnej. Tu už ako výjdeme z lesa začíname pociťovať páľavu. Nasleduje prebeh cez Mačaciu k Šimonovej veži, kde si robíme znova občerstvovačku. Zaplatíme vstupné do areálu k hradu Šomoška, vodu si dopĺňame v príjemne studenom Krudyho prameni.

 

Smer_Salgó

 

Prebehneme do Maďarska a po miestnych značkách rôznych znamienok vybiehame na hrad Salgó. Pokocháme sa pohľadom z jeho hornej vežičky, zostup tou istou cestou k telesu bývalej lesnej železnice s parádnym tunelom. Odtiaľ po žltej značke zbeh do Somoskoújfalu, po asfaltke cez celú dedinu smer hranica. V poľudňajšej páľave bežíme až do Šiatorskej Bukovinky, do miestnej reštiky. Dávame vývar, radler, dopĺňame vodu, slnko je neúprosné. Sedíme asi pol hodiny, potom sa vraciame znova na hranicu a po žltej značke, z ktorej sa po chvíli odpojíme a krátkym neznačeným úsekom prídeme na červenú, do stúpania na Karanč. Najvyšší bod dáva zabrať hlavne svojou vrcholovou časťou, kde sklon znova mieri nad 40. Ešte pred tým sa zastavujeme pri Margetinom prameni. Začínam pociťovať dehydratáciu. Od reštiky potiaľto, asi 6 km, som vypil takmer liter vody a vôbec to nestačí. Rýchle vypijem ďalší priamo z prameňa, naberám vodu do flašiek. Ďalej to bude ťažké. Čaká nás asi 25 km k najbližšej vode, terénom, kadiaľ nikto za nás väčšinou nešiel. Mal som prejdenú iba malú časť, o ktorej som vedel, že je to riadna pilka. Najvyšší kopec má síce iba 390 m.n.m., ale neustále klesanie a stúpanie vie človeka riadne morálne zničiť. Na celý úsek mám liter vody.

 

Vyškriabeme sa na Karanč, chvíľku pauza a odtiaľ taký padák na suchej hline, ktorá pod topánkami rovno mizne. Sem-tam voľné kamene ako bonus. Cesta je nekonečná, bez výhľadov, trocha sa vyrovnáva, ale je to riadna psychiatria. Človek by povedal, že na tom mieste už bol. Monotónosť lesa a hraničných kameňov striedajú iba tabule náučeného chodníka s mapkou, kde sa človek nachádza. Pohľad na ňu po ubehnutej vzdialenosti je depresívny. Veď my sa takmer nehýbeme! Vody je menej a menej, človek by chcel piť, ale môže si dať iba dúšok a pokračovať. Po dlhšej dobe sa les preruší lúčkou a znova nasleduje depresívny pohľad, kedy si uvedomujeme, ako sa hranica krúti, keď po ubehnutej vzdialenosti a výškových metroch, stojíme znova takmer vedľa Karanča.

 

Širkovce

 

Pijeme poslednú vodu, začínajú prichádzať na rad reči, ako to skončíme, či vážne chceme ísť až do Lučenca a pod. Vravím, že keď šport, tak začnem hrať šachy. Pred odbočkou k Mučínskej jaskyni padá rozhodnutie, že končíme v Kalonde. Zavoláme kamošovi za odvoz. Niečo z človeka padá, prichádza určité uvoľnenie. Chvíľku potom nachádzame na chodníku špinavú fľašu plnú čistej minerálky. Je to ako dar z nebies, hoci pre každého je to iba pár hltov.

 

Pri západe slnka schádzame konečne na asfaltku k bývalej colnici. Prichádza kamoš s autom, smeje sa. Tak sme to dali na 85 km a 3000 m.

 

Narodeninový beh sa nakoniec vydaril, aj keď nie v celej plánovanej dĺžke. Atmosféra a nálada kamarátstva však bola zachovaná počas celej trasy.

 

Do budúcna už len mierne vyladiť priebeh trasy, vyniesť si zásoby vody na hraničný hrebeň vopred a niekde schovať, prípadne sa dohodnúť s niekým na podpore a môžeme začať tradíciu.

 

Lukáš Jureňa

Fotky Cerovka 100 alebo narodeninová párty


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Cerovka 100 alebo narodeninová párty
Jaraba 12.09.2016
Keď si ešte turistikovával, jój, to boli časy :o) Nech ti to stále dobre behá!

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2019  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 4434384