December v Engadine: Piz Alv 2975m.

 Švajčiarsko - Berninské Alpy - Engadin -  Pontresina - Lagalb dolná stanica lanovky 2007m.n.m.

Nad údolím Engadinu sa vypínajú stovky vrcholov. Človek, keby chcel, mohol by sa na každú túru vybrať na iný vrchol a dlhé roky by nemusel žiadnu túru presne zopakovať.

December roku 2015 sa zapíše ako veľmi suchý a na snehovú pokrývku lakomý mesiac. Po tréningu na zjazdovke na vrch Lagalb oproti Diavolezze neďaleko passo Bernina mi padol zrak na neďaleký kopec. Volá sa Piz Alv, vysoký je len tesne pod tri tisícky. Vedel som už dávnejšie, že je to taký Engadinský endemit. Nejakou geologickou náhodou je totiž celý z vápenca, rovnakého ako v Dolomitoch. Okolité hory zase o vápenci moc nepočuli...

Na túru som vyrazil z veľkého bezplatného parkoviska pri dolnej stanici lanovky na Lagalb. Lyžiarske stredisko ešte bolo mimo prevádzky. Hneď vedľa parkoviska sa nachádza zopár bouldrových kameňov a kúsok nad nimi je skalkárska oblasť. Na úpätí Piz Alv tu lezci využili ideálnu kombináciu vápenca a orientáciu smerom na juh. Pri návrate som dokonca aj v decembri našiel niekoľkých liezť.

Z parkoviska som vyrazil po hrebeni násypu ochraňujúceho budovu lanovky pred lavínami. Na konci násypu som pokračoval strmým svahom a po chvíli som akosi intuitívne natrafil na výrazný chodníček traverzujúci vľavo na hrebeň. 

Už pri pohľade z Lagalbu som si vytipoval môj postup. Na vrchol nevedie značkovaný chodník. Skúsim to po hrebeni zakončenom stenou. Pustí alebo nepustí...

Preliezajúc občas nejakú stienku pokračujem po hrebeni blížiac sa k vrcholovej stene. Vidím výrazný zárez, mohlo by to ísť...

Po chvíli stojím pod ním. Vyhodnocujem situáciu trošku sa obzerám a púšťam sa hore žľabom. Hneď na začiatku je to taká poctivá troječka. Po pár metroch lezenia som už v expozícii. Leziem opatrne a spolieham sa nato, že som si to zdiaľky dobre obzrel. Naspäť by som to nechcel zliezať. Žľab sa po chvíli zmierňuje, vydýchnem si a viem, že to už bude ok. Driapem hore na vrcholový hrebeň, keď zrazu počujem divný zvuk. "To bude nejaký zachrípnutý krkavec!" pomyslím si.

Dvihnem hlavu hore a aha!

Kozorožec stojí nado mňou a podľa zvukov, ktoré vydáva mu rozumiem, že bude lepšie ho obísť, teda obliezť :)

Vpravo vykukuje druhý, nechajú sa pekne vyfotiť zblízka. Obchádzam ich a keď som kúsok nad nimi tak začnú na moje veľké prekvapenie zostupovať žľabom ktorým som práve vyliezol. Nechápem, buď poznajú nejakú skratku alebo... Neverím, že šli dole tak ako som ja liezol hore...

Otáčam sa a pokračujem na vrchol krásnym vzdušným hrebeňom. Prechádzam po naklonenej vápencovej platni. Výhľady na všetky strany. Berninské Alpy ako na dlani. Na druhú stranu Val de Fain a za kopčekmi dole je už Livigno. Desiatky kopcov na ktorých som ešte nebol... Celá Pizzeria ako vravieval Giorgio...

Zostupujem dole tzv. normálkou dookola smerom na Val Minor. 

Parádna prechádzaka, žiadny ľudia, žiadne značky, ani som nevedel či to pôjde ... ale šlo to.

Martin Bartoň

• Späť