Ultra Trail - Malofatranská 180 – najnáročnejšie ultra na Slovensku - Vetroplach magazin

Malofatranská 180 – najnáročnejšie ultra na Slovensku

02.07.2019
malofatranska-180-–-najnarocnejsie-ultra-na-slovensku

Keď Maťo Drozd po ročnej pauze ohlásil, že okrem tradičnej stovky a polovičky bude v Malej Fatre aj niečo dlhšie, srdce masochistu zaplesalo. Na domácom ihrisku sa rozbiť, to môžem... Šírili sa najprv zvesti, že pôjdu dvojice. Potom, že sa pôjde tam a nazad... Takže keď bola otvorená registrácia, už aj som tam bol. A až potom som si pozrel trasu – a vlasy mi vstali dupkom, od hrôzy. To čo je za nezmysel???

 

Samozrejme, cieľ spoločný so stovkou, vo Fačkovskom sedle. Jasné, lebo nazad do Terchovej by to bolo organizačne ťažké až nemožné (pohyb v noci národným parkom, dve cieľové zázemia a tak...). Ale vláčiť ľudí hore - dole z hrebeňov do dolín po hnusných zvážniciach, superstrmých spádniciach a nekonečných asfaltkách? Len aby bolo niečo s parametrami UTMB aj u nás? Lenže náročné ultra musí ponúknuť aj nejakú „pridanú hodnotu“ - najmä logiku a estetiku trasy, nie rozbité zvážnice. Navyše na malom slovenskom trhu už je ultraakcií toľko, že si pomaly začínajú zavadzať, je z čoho vyberať. Takže môj prvý dojem? Organizátorská samovražda!  Ale dôležitejší bol dojem druhý: to je to pravé! Obyčajné stovky sú už nuda. Keby ešte zapršalo! Alebo víchrička maličká, krupobitie či teplotné rekordy, to by bolo! Inak povedané, treba všade hľadať pozitíva, tak tu bude super možnosť potrénovať okrem telesnej aj psychickú odolnosť. Hlava je popri nohách najdôležitejšia ultrasúčiastka a tu bude tých psychovýziev dosť. Hurá!

Prvá nastala už cestou do Terchovej – partia bliakajúcich, pripitých turistov v narvanom piatkovom autobuse. Takže zvítavačky, vykecávačky a tradičný šibeničný humor až počas presunu k prezentácii v Terchovci. Pribudli  ešte podpichovačky nás ozajstných ultrášov, na adresu tých na detskej stokilometrovej trati (päťdesiatkárov sme ani nezdravili).

Zaparkovali sme spacáky a to je v Terchovej super, že organizácia, prezentácia a socializácia sú na jednom mieste, takže človek niekedy nevie, súčasťou čoho akurát je. Organizácia šliapala bezchybne, teda aspoň žiadne hejty na ňu som nezačul. Len to zneužívanie detskej práce, skryté za výchovu mladých dobrovoľníkov, no neviem... Excitovaný „KinderTeam“ makal do noci. Jeden trpaslík v nočnej košeli (vraj menšie tričká neboli) ma tak vycvičil pri kontrole povinnej výbavy, že som si chcel dokúpiť aj sérum proti medvediemu uhryznutiu.

A tak po krátkej noci udrela štvrtá hodina ranná, zaznelo Majciho tiché „Tak môžete ísť“, a stádočko šialencov (asi 23 kusov) sa vydalo presne opačným smerom, akým pôjde hlavné stádo stovkárov a polstovkárov o dve hoďky neskôr.

Poslušne sme si zopakovali prvý úsek z prvého ročníka MF100 ( 2013 ): po hrebeni Kysuckej vrchoviny do Zázrivej. Kombinácia pekných lúk a hnusných zvážnic, tentokrát našťastie za sucha. Novinkou boli len následky ostatnej zimy – pováľané stromy. Fasa preliezačky na rozhýbanie. Nasledovala ale odmena v podobe výhľadov na Fatru a skoro všetky jej strmáky, keď sme sa pod Javorinkou vynorili z lesa a zbiehali do Zázrivej.

Rozklus za nami a sranda preukrutná pred nami. Inak povedané, najkrajšie, ale aj najkrutejšie úseky Malej Fatry. Rozsutce, Stoh, Grúň, Steny. Chata pod Chlebom dvakrát, lebo my šialenci si ju musíme zopakovať okruhom cez Šútovo – nekonečne dlho dole a rovnako nekonečne hore popri vodopáde. Krásne. Brutálne. Dole Generálom odpovedám na otázky, čo sú to za preteky, hore Šútovskou dolinou rozrážam rodinky s deťmi a psami. Síl na behanie ešte jesto.

Ale veď pohodkáá nééé? Ešte sme len na začiatku, užívame. Od chaty (asi najvyrehotanejšia kontrola) do Snilovského sedla a ešte jedno také kolečko – dole do Vrátnej a nazad hore na hrebeň, pod Kriváň. Kluskám si popod lanovku a zrazu PRÁSK!!! Také kŕče do nôh, že ma hneď do žihľavy vykotilo. Musela to byť dobrá komédia pre ľudí v tých kabínkach, ako som sa tam pod nimi na zemi mrvil a skrúcal. Pre mňa to bola prvá psychovýzva: skončím už tu, na nejakom 60. kiláku? Je to následok profilu trate alebo ešte únava po Hriňovskej stovke?

Asi to prvé, našťastie. Lebo keď som sa dotackal k nudiacej sa kontrole vo Vrátnej (stovkári už boli dávno het), posledný väčší výplaz Krivánskej Fatry (na Malý Kriváň) už mi išiel v pohode. Aj dlhý a mierny zbeh cez Maguru na Lipovec, kde si nohy trochu oddýchli - pred štartom SKUTOČNEJ Malofatranskej stovky. Hej, lebo po 80-kilometrovom rozkluse presne stovečka ostávala do cieľa. Na to radšej nemyslieť, psychovýzva číslo dva. Lebo na Lipovci to vyzeralo pohodovo ako v cieli – povaľovačka po trávnikoch v tieni. Rýchlo preč!

Ale z trávnika, od misky s kyslými uhorkami, sa dvíha René Mráz, ktorý už mal byť dávno niekde na Minčole. Že ma čaká, ale že už pomaly ide, že ho mám dobehnúť. Som dáky naspídovaný, ale pár mozgových závitov ešte funguje a tie mi hovoria, že „na tuky ďalej zájdeš“. Tak beriem slaninu, syr, uhorky, chlieb, tlačím to do seba a cupkám. Dlhý asfalt, najnižší bod trasy na moste cez Váh a dlhoooo hore na jeden z jej najvyšších bodov, na Minčol. Slnko zaň pomaly padá, s ním aj teplota. Začína večerná zábavná relácia „Možno príde aj vrtuľník“. Na Piatrovej ďalšia psychiatria, keď stovkári si idú na Minčol rovno, ale my musíme obchádzkou cez Šaračníky. Aspoň si navzájom poprajeme šťastnú cestu.

To je tu super na tejto dlhej trase, že sa človek vydriape po dvoch hodinách na hrebeň, ale si ho neužije, lebo hneď ho itinerár pošle nazad do jamy hlbokej. Aspoň že na tom Minčole nám dovolil vychutnať si západ slnka a konečne sme v polovici. Aj keď len kilometricky.

Čelovky na hlávky a daváj dole. Po spádnici, ako inak. Ja osobne aj akoby priamo domov. Ale keď to mám ku dverám slabých 20 minút, itinerár nemilosrdne velí vpravo vbok, a už poslušne cupitám v ústrety kontrole č.8 na Stráňach. Psychovýzva ďalšia, už ani neviem koľká. Pod nohami nový asfalt, tak zhasínam a vychutnávam si roje svetlušiek okolo cesty.

Dvojica na Stráňach sa tiež nudí, sem už stovkári nechodia a nás je málo a riedko. A stále menej, už asi len 12, vraj. Tak ochota a milota, Majka šteboce a chichoce, ako keby nedávno ani zo skúšky nevyletela. Hádajte u koho...

Opúšťame „ostrovček svetla a ľudského tepla v mori temnoty“ a začína ďalšia psychiatria – nekonečné serpentíny na Martinské hole. O to nekonečnejšie, že v noci, a že tu poznám každú skratku. Ale nesmiem, GPS-tracker by žaloval. Ešte že sme na to dvaja. Na hodinovke sme o 40 minút. Slabé dve hodinky pešovania a sú tu červené blikačky vysielača. A zas máme pre seba kúsok hrebeňa, po Veterné.

Z Veterného do Svitačovej doliny bol asi najhorší zostup na trase a nazad hore do sedla Majbíková to bol jednoznačne najhorší výstup. Tma plus únava plus bordel pod nohami a samozrejme chodníky žiadne, len vyšmýkané svahy po spádnici. Za mokra by to bola ešte iná sranda. A dole v dolinách zas nekonečné cesty, od šotoliny po asfalt všetky druhy. Hej, na toto sa znieslo najviac hejtu v cieli, ešte že tu nebola aj Julka :-) Keď už si aj René líha do trávy, viem, že je to ozaj náročná stovka.

Sedlo Majbíková, a zase podraz: stovkári si idú na juh, kde je cieľ, my na sever, úplne opačným smerom. Netrvá to dlho a za svitania kukáme z Hornej lúky ako vyorané myši na obrys blízkeho Veterného, kde sme boli pred vyše troma hodinami. Odtiaľ sa k nám blíži svetielko – jeden z posledných stovkárov ide oproti. Len my zase dole, do dolín. Trebostovská a susedná Slovianska, to sú najdlhšie porcie asfaltu na trase, ale šmatlajúcim sa nohám to už aj vyhovuje, že nemusia myslieť na podklad. A už je zase deň.

V sedle pod Hnilickou Kýčerou ešte stíham občerstvovačku, určenú síce len pre stovkárov, ale nevyháňajú ma. Dúfam len, že za zneužitie nedostanem v cieli DSQ, hehe. Tento úsek medzi Valčou a Vríckom má najdlhšiu vzdialenosť medzi dvoma kontrolami (asi 27 km), tak som rád, že sú horskáči ešte tu. A aj poslední dvaja stovkári, len im chudákom nie je moc do reči. Už som zase sám, René sa s brieždením konečne prestal brzdiť a už je pol hodiny predo mnou.

Konečne zas dlhší úsek hrebeňa, ale čo z neho, keď už aj rovinky sa tvária ako stúpania. A na konci čaká infarktový strmák pod Kľak. Juj, ako sa naň teším... A predposledná psychovýzva  - pohľad z Kľaku do cieľa, keď si človek uvedomí, že nejde priamo dole, ale obchádzkou cez Vrícko, presne na opačnú stranu. To je na vyšší level posunutý nápad z druhého ročníka ( 2014 ), keď cieľová brána vo Fačkovskom sedle bola pri jej prvom prebehnutí len predposlednou kontrolou. Aby človek dostal právo definitívne sa v nej zastaviť, musel sa ešte preplaziť štrnásť kilákov - smerom na Čičmany a nazad. Aj tá vzdialenosť by teraz zhruba sedela. Fantázie cestou na Kľak, že hore bude človek oznamovať zrušenie kontroly vo Vrícku a posielať nás rovno do cieľa, boli dôsledkom asi čoho?

ON_o_dve_hodiny_neskôr._Fuj,_to_bola_morda!

Ale to už hádam dám. Tak klesám. A teplota závratne stúpa – nedeľa má byť o dosť teplejšia ako sobota. Aj vietor sa otočil: nechladí od severu, fénuje z juhu. V každej mláke mám hlavu strčenú, nebyť foťáku, celý som tam. A to stále klesám, do Vrícka. Pod Kľakom som natankoval plnú a dole dedinou už idem len „na výpary“. Ale záchrana je blízko, posledná kontrola, posledný krmelec. Posledných 10 kilákov. Tak niečo aj pojem, lebo mi začína škŕkať v žalúdku a to nie je dobré. Energia dochádza a do posledného strmáku ju bude treba.

Ale ani jesť sa neukázalo ako dobré, sakra. Žalúdok štrajkuje a posiela protesty smerom hore. A energia dochádza. A slnko svieti a chodník pristrmuje... A značky miznú!!! A do...!!! Kríza, a takáto? Teraz ku koncu? Nehanbíš sa? Tak sedím na pníku a špekulujem, či risknúť a „zagelovať“. Či ten gel nevyletí hneď aj von, aj s banánom z Vrícka...

No, nevyletel, pomohol, a potom už bolo sveta žiť. Tam, kde všetci ostatní na lúkach nadávali, že neboli značky ani cesta, len tráva po pás, ja som si zase užíval výhodu domáceho prostredia. Mrazivá voda z napájadiel pod Vraňou skalou bola tým pravým bonusom na záver, a potom už len (v rámci možností zdevastovaného človeka) pohodová cesta do cieľa.

Chata Veronika, po vyše 34 hodinách, konečne. Tak toto bolo jednoznačne to najťažšie ultra, čo som kedy išiel. Aj keď Koruna Turca bola parametrami teoreticky náročnejšia, nebol som po nej taký rozmontovaný. Nebolo na nej toľko nekonečných zbehov a výstupov a nemal som pred očami možnosť DNF ešte pár kilákov pred cieľom. Alebo žeby to bolo tou estetikou a logikou trasy?

Každopádne, som rád za tú možnosť zúčastniť sa prvého (a zároveň asi posledného) ročníka tejto brutality. Dozvedieť sa zase niečo o limitoch tela (hlava našťastie drží). Aj keď Maťo Drozd tvrdí, že tak raz za päť rokov neuškodí. No neviem... Myslí si, že až taká krátka je ľudská pamäť? Ale zas - kde inde v blízkom vesmíre sa dá zarobiť sedem ITRA bodov za víkend, že? Bol to asi aj taký organizátorský pokus a zároveň nová skúsenosť - aj pre SUT. Že sa tu dá urobiť  nielen technicky, ale aj logisticky náročné podujatie. Len je to dosť veľké mrhanie časom a energiou, robiť niečo pre 10 ľudí, ktorí to dôjdu až do cieľa. A to ešte celkom vyšlo počasie. Samozrejme, paralelne sa išla klasická stovka a tiež polovička, ktorá končila na Lipovci – všetky výsledky sú na stránke MF100 , tu ich rozoberať nebudem. No a pretože na tomto podujatí sú jedinou istotou jeho neustále premeny, tak sa už teraz teším, čo bude o rok...

 

Rišo Pouš

 

Fotky Malofatranská 180 – najnáročnejšie ultra na Slovensku


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Malofatranská 180 – najnáročnejšie ultra na Slovensku
Ripo 02.07.2019
A tradične ešte trochu viac fotiek v balíčku, keby niekto chcel: https://uloz.to/!i4UryxaOj7xq/mf180-zip?fbclid=IwAR1UzyMUBl-h3dU5rgJsB8rHqw-jJ8v1dHUi5DLpmCuCKq0b0w9xVy53924

RE: Malofatranská 180 – najnáročnejšie ultra na Slovensku
Ramil 03.07.2019
Velka vdaka usporiadatelom za tuto skvelu akciu. Tolko obetavej prace sa len tak nevidi. Palec hore a klobuk dole. Milan

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2019  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 4434384