Ultra Trail - Ponitrianska stovka 2018 - Vetroplach magazin

Ponitrianska stovka 2018

17.09.2018
ponitrianska-stovka-2018

No ľudia, tento rok sa teda diali veci! V prvom rade počasiu totálne preskočilo – normálne, že nepršalo! Trápna snaha vetra na hrebeni Vtáčnika kropiť nás vodou z hmly, zachytenej na konároch stromov, to sa neráta. Ďalej: vypredaná štartovka (300 ultrášov), aj keď nakoniec nás z Handlovej vyrazilo  asi 270. Tiež dosť, nie? Možno preto pribudli vo výsledkoch aj veteránske kategórie - nad 50 rokov. A nakoniec udalosť roka: hádam prvý raz sa stretli na jednej akcii dvaja najväčší slovenskí mimozemšťania Majo Priadka a Maťo Halász. Takže sa čakali nadsvetelné rýchlosti a kozmické časy. Viacerí tipovali výsledné časy hlboko pod 10 hodín. Že páni ufóni ignorovali prosbu, aby aspoň pár stoviek metrov po štarte išli pomalšie (starý foťák - pomaly zaostruje), to nekomentujem :-)



Takže klasika: Asterion v Handlovej, sobota 15. septembra, pred šiestou ráno. Orgovia vysmiati, len Rado so zahmleným zrakom, jeden frajer vo finišerskej veste UTMB, najdlhšie rady na záchody a na kávu, rad na prezentácii žiadny, parta HIC tancuje kankán, bulvár má o materiál postarané. Všetko ako má byť. Vonku dusno ako v práčovni.



O šiestej stádo divých zverov vypustené a po sto metroch majú dvaja mimozemšťania náskok tiež takých sto metrov. Za nimi cupitá malý Japonec a s úctivým odstupom zo desať premotivovancov. Jeden bulvárny fotograf sa spamätáva z infarktových stavov, ale aj tak ich nedobehol a fotku má len odzadu.


Nočný front bol slabučký, skropil cesty len tak, aby sa neprášilo a o hodinku sme na Griči (K1). Tam dary miestnej úrody a globálneho oteplenia (pomaranče, banány, datle...). Datľové kôstky hádžem do lesa, uvidíme o pár rokov... Prvá žena medzi prvými mužmi (ufóni už sú dávno preč). Vraj Turkyňa, potom že vraj Talianka. Proste klebety, ale valí ako divá.



Už pod Gričom sadla do lesa hmla a čím sme vyššie, tým hustejšia. K2 pod vysielačom je asi 20 m od chodníka doprava, nevidno ju v nej, len intuitívne tuším, že už by som tam niekde mal byť... Vtom prebleskne stan, ozvú sa hlasy a odbočka. Pýtam sa zo srandy, kedy tu boli prví. Čakám niečo ako „pred pol hodinou“, dozvedám sa, že pred 10 minútami. To čo??? Dochádza mi to, keď o kilák vyššie zrazu idú oproti traja z čelnej skupiny - že minuli a vracajú sa aby ich nediskli. Mimozemšťanov a Japonca ale niet. Hmmm...



Celý masív Vtáčnika je podľa môjho gusta: zima, vlhko, vietor, beží sa parádne. Napriek tomu nohy vädnú z kroka na krok a na Rúbanom vrchu už definitívne viem, že dnes to bude fototuristika a nie naháňačka. Aj tak dobre, ide sa užívať. Fotím si huby, hubárov, značkárov pri práci, výhľady cez rúbaniská a pomaly cupkám dole do Veľkého Poľa. Miestami čakám, kto sa zozadu dovalí, nech mám ľudí na fotkách. Hmla to definitívne vzdáva niekde okolo Suchého vrchu, nad hlavou modro, paráda. Slnko moc neotravuje, vetrík ovieva, na prechádzku ideál.


V krčme vo Veľkom Poli (K3) sa dozvedám, že ani ufóni s Japoncom neboli na K2 pod Jarabou skalou. A že dilema, čo teraz s nimi? DSQ??? Ale prečo? Veď o čo ide? Nie sú to ľudia, ktorí by obabrávali a od Griča si to nemali kade skrátiť. Proste neubrzili - a asi ani nespozorovali stan ukrytý v hmle.



Ďalší cieľ: K4 Jedľové Kostoľany, cesta k nemu krajinou žrebčínov a štálov. Krása, až na tie asfalty za Penhýblom. Ale dá sa, len Adam, ktorý ma na nich dobieha, trochu na ne frfle. Ale rozptyľujem ho tajnými projektami, dohadujeme kšeft a potom ho preberá do opatery Johnny Pristach, ktorý nás dobehol. Na bicykli, zradca a provokatér! Zozadu dobiehajú ďalší, mám čo robiť aby som stíhal fotiť. Dúfam, že sa nejaké zábery aj podaria.


V Kostoľanoch prekvapenie: ufón Maťo (Samozrejme, že je zelený!)  si na múriku chystá dáke veci - vraj by mu to nedalo súťažiť bez kontroly, tak počká priateľku a pôjde ďalej s ňou. To je charakter! Vraj naháňali s Majom Japonca a prehliadli tú zamaskovanú K2, aj keď čakali, že tam niekde bude. Majo to vraj tiež spakoval, počkal Paťa Hroteka a robil mu pacera až do cieľa. Chalani, klobúk dole!



Na K3 a K4 je super to, že sa tam ide chvíľu obojsmerne, mám prehľad kto odchádza a prichádza, dokumentujem čo to dá. Za Kostoľanmi ale niečo nesedí: šípka na asfalte síce ukazuje doprava, ale fáborky sú aj doľava. A po kilometri dokonca v našom smere (rovná cesta, červená značka) ani jedna fáborka, zato vedú husto doľava, úplne iným smerom ako si z mapy a z vlaňajška pamätám. Nepáči sa mi to, tak pre istotu volám náčelníkovi, či nemuseli kvôli niečomu zmeniť zaužívanú trasu. A že nie. Tak to musel niekto preznačiť – idem pozrieť lepšie a ozaj: na kríkoch zvyšky „našich“ fáboriek, niekto ich otrhal a premiestnil. No pekne, vy svine! Premiestňujem druhý raz. Od starších manželov nižšie na lúke sa ale dozvedám, že sa tu chystajú nejaké miestne bajkové preteky a ich organizátori tiež čosi vešali. Tak možno nie zákernosť to bola, len nedostatok komunikácie. Hádam tam nik príliš neblúdil. Aspoň som trochu dvihol náčelníkovi adrenalín, isto sa už v tom Veľkom Poli nudil hehehe...



Ide sa ďalej: lúky – kríky, potok na Skýcovskom mlyne dnes pokojný a plytký, lesom na ďalšie lúky a onedlho K5 Skýcov. Som si už v piatok povedal, že keď mi to nepôjde, skúsim tam byť o tri hodiny neskôr ako vlani (okolo štvrtej), lebo pôjdu cyklisti Okolo Slovenska. Zabíjam čas síce poctivo, ale zas dve hodiny sa mi tam čakať nechce. Navyše ma dobiehajú  „kankánové tanečnice“ a to je poriadna partia... A ich tempo mi aj dosť vyhovuje, tak sa na nich lepím. Síce sa to postupne za Tríbečom trhá, ale Emila Páleníka otravujem až po Zobor. Navyše v rozmedzí takých 10 minút beží asi 10 ľudí, tak mám o fotomodelky postarané. Cesta mi pekne ubieha, čo sa asi ale nedá povedať  o pár jedincoch, ktorí mohutne krízujú. Ale tu už na to má právo každý (okrem ufónov).



V sedle Rakyta (K6) budíme a z kresla vyháňame Petra M., ktorý klame telom a tvári sa ako vyoraná myš na vlastnom pohrebe, ale onedlho nás raketovo predbieha. Na Tríbeči nás turisti núkajú borovičkou. Vraj kto si dá, nebude potrebovať čelovku, tak mu budú oči svietiť. Strmina dole z kopca a mraky púdru vo vzduchu za každým bežcom. A už je tu K7 Jedliny, kde sa Miki K. zmenil z tajného na normálneho kontrolóra a Adam L. z bežca na ležca. Je zlatá hodinka, hrad Gýmeš a nízke slnko robia asfalt do Kostolian pod Tríbčom ľudskejším. V dedine podobne ako vlani dáky koncert či čo, duní celá dolina.



Cez kopček do Remitáže (K8) - už len s Emilom ťahám, ale okolo nás stále niekto, obetí na fotenie mám dosť. Na Remitáži smutná správa, že aj Tomáš Borčin, ďalší adept na bedňu, to tu zabalil z druhého miesta – zradilo ho koleno. Chcel si vylepšiť čas. Vlani bol tretí, no škoda. Slnko zaliezlo, tasíme čelovky a hneď máme novú tému na klebety – kto mal kedy akú :-) Do Žirian cesta vedie popri hnojisku, to mi z istých dôvodov vyhovuje, ale pod Žibricou už mám Emila zas dobehnutého a plánujem, ako si ho tam zboku nafotím, nech vidno tú strminu.


A potom už lúky a lesíky, klesáky a stupáky, húkajúce sovy a stále bližšie nočné svetlá Nitry v doline. Posledná kontrola na Zobore a posledné hnusné šutre pod nohami smerom dole. Emil mi nenápadne zdrhol, ešte som na K9 ani do perníka nezahryzol . Asi som mu už poriadne liezol na nervy... Ale obetí mám furt dosť, mne to nevadí. A sú už pomalšie a pohyby majú také klátivé, stíham ostriť aj v tme :-)



Keď som sa konečne dokodrcal až dole do cieľa, socializácia sa v jedálni už pomaly dostávala do obrátok a Wataru Iino už asi ani nevedel, že bežal. Dal to za 12 hodín (to už aj s penalizáciou 30 minút za tú chýbajúcu K2, aby sa nepovedalo). Asi tréningovo – keby niečo, vlani vyhral Badwater za 25 hodín, skoro hodinu pred druhým... To je už iná liga, mimozemská. Druhý Paťo Hrotek (12:13) - paráda na to, že vraj od Cesty SNP nič nebehal. No vieme, ufóni nebehajú, keď môžu lietať... Za ním Paľo Porubčan (12:27) a ďalší. Veteránov s prehľadom vyhral Mišo Svedek. S ním som ešte stíhal, aspoň viem, kam patrím...


Prvá medzi ženami Aysen Solak je ozaj Turkyňa, rubla to parádne za 13:21, celkovo jedenásta. A podľa jej výsledkov aj inokedy takto valcuje chlapov a vyhráva... Druhá Blanka Valentová za 15:16. To je na prvú stovku v živote famózny výkon! Tretia prišprintovala Martina Bellušová (15:42) - tiež super čas. Baby sú čím ďalej rýchlejšie, asi bude treba potrénovať, sakra... Nech mužské ego netrpí, radšej nech trpia nohy. Lebo ani Vika Drenková, víťazka kategórie väčších dievčat, nedala šancu väčšine chlapov.



Tak rekord trate síce nepadol, ale skvalitňuje sa scéna jednoznačne – skracovaním výsledných časov aj množstvom zúčastnených, tento trend je jasný. Kvalita organizácie, tá je na kozmickej úrovni už dlho všade, kde v tom má prsty SUT. Len tie bifteky z muflóna na občerstvovačkách chýbali. Zvyšok dobrého pocitu už musí tvoriť len počasie a v tréningu odbehané kilometre. Kto ich nemá, môže ako výhovorku použiť napríklad foťák. Poradím ako na to :-)


Rišo Pouš

Fotky Ponitrianska stovka 2018


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Ponitrianska stovka 2018
Ripo 17.09.2018
Viac fotiek tu: https://uloz.to/!tdzgGQDCyEHu/p1000-2018-vetroplach-zip

RE: Ponitrianska stovka 2018
AdCo (mitroandrej@gmail.com) - 18.09.2018
Ahoj Rišo, ako vždy pekný report a jeden z prvých po pretekoch, na ktorých sa zúčastňuješ, aj so super fotkami. Žiaľ som sa musel odhlásiť kvôli zraneniu plantárnej fascie ale sledoval som priebeh online. Konečne som sa z reportu dozvedel, prečo naši dvaja najlepší odstúpili z preteku. Veľká škoda, mohol to byť veľmi zaujímavý súboj s usmievavým Japoncom (aspoň podľa fotiek z trate..), možno aj nový rekord trate. Neviem posúdiť, či to bola len chyba pretekárov, že minuli kontrolu, asi celkom nie, keď prvému to tolerovali s 30 minútovou penalizáciou (z prehľadu výsledkov som nechápal, čo robil hodinu od Zobora do cieľa...). V propozíciách nič také som nenašiel, odsek IV/5 jasne hovorí o DSQ v prípade vynechania kontroly. Možno, keby sa to týkalo nie VIP pretekára, tak by sa k tomu pristupovalo inak. Naši pravidlá poznali, tak sami odstúpili. Je to len môj názor, samozrejme usporiadateľom nič nevytýkam a cením si ich prácu, sú to nadšenci, bez ktorých by sme tie krásne preteky nemali.

RE: Ponitrianska stovka 2018
Ripo 18.09.2018
No tak zelam skore uzdravenie, som pocul, ze plantarna fascia je na dlhsie a dost neprijemna... Ta penalizacia Japoncovi bola len taka "kozmeticka uprava", nasi dvaja ufoni odstupili z vlastnej vole, aj ked im vsetkym orgovia dovolili pokracovat, neboli by ich diskli. Bola to pre orgov asi dilema, lebo ako pises, pravidla jasne hovoria. Ale zas neskratili si trat, isli okolo a vlastne o co ide? Nie sme na majstrovstvách vesmíru... Zase ak by sa stazoval niekto, kto sa mohol dostat na bednu, ze? Ako bola znacena odbocka ku K2 neviem, isiel som v tej hmle po pamati :-) Takze kludne aj to mohlo prispiet k miernejsiemu rieseniu, ze nebola viditelne oznacena... Ale to su otazky skor na organizatorov.

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3805370