Ultra Trail

Teda ako pre koho, viacerí sa určite počas posledného júnového víkendu neideálne vytrápili oproti svojim vlastným očakávaniam. Lenže pri prevýšení cez 7000 m sa to hádam inak ani nedá. Ale tie podmienky! Počasie ani veľmi teplé, ani veľmi chladné, aj keď ráno v Terchovej to trochu vyzeralo na malú parnú saunu. Lenže na kopcoch severne prefukovalo a hrebene v mrakoch. Kým sme sa tam však dohrabali, až na najvyššie polohy boli mraky preč. Aj pofrontový severák sa upokojil, no len do tej miery, aby odfukoval muchy a osviežoval. Navyše stihol poväčšine

Kde bolo, tam bolo, už siedmy raz sa stalo, že strečniansky KST Uhlík zauzlil uzlík na miestnom štadióne. A od toho uzlíka natiahol dve sľučky, na opačné strany, a tak uviazal MAŠĽU. Väčšiu, ako nosil Hviezdoslav. 50-kilometrovú, navyše s poriadne výživným a zubatým profilom: od Váhu až na hrebene Krivánskej aj Lúčanskej Fatry, takmer 3000 výškových. Ani polovičná trať neprišla skrátka, na 25 km 1700 výškových, slušný záhul, nie? Navyše UHLÍK sa znovu spriahol s páchateľmi zo Slovak Ultra Trail, znova spáchal parádne počasie, bezoblačne j�

Pekne po vlastných, po veľkofatranských hrebeňoch, obkolesujúcich najdlhšiu slovenskú dolinu – tento nápad som nosil v hlave dlho, ale furt nebol čas alebo príležitosť. Lebo parametre tejto „prechádzky“ (65 km / 4500 v. m.) našepkávajú, že sa na ňu nedá len tak vybehnúť z domu. Teraz koncom mája ale všetko klaplo a dokonca sme sa nazbierali tri kusy. A aj keď pôvodný zámer bol ísť elegantne od vlaku ku vlaku v Ľubochni, ten kus, čo býva najďalej a aj ďaleko od stanice, pozbieral zvyšné dva kusy cestou do auta a bolo to komfortnejšie. Takže sme

S takýmto menom sa narodila nová stovka na našej scéne. Lebo Jogošíci si na seba uplietli bič a ku svojim tradičným detským tratiam (43 a 71 km) pridali aj dospelý variant. Na druhej strane to mali jednoduché, lebo ku dvom okruhom (cez Pupov a cez Minčol) len pridali tretí, cez Osnicu. Tak sa zrodil na naše pomery nevídaný ultrakoncept, kedy sa nebeží okruh alebo čiara „z bodu A do bodu B“, ale taký „trojlístok“ s epicentrom v centre Zázrivej. Až tretí zbeh ku amfiteátru bol cieľový. Veci neznalých ultrášov na toto šialenstvo lákal prívlastok „

Osem dní na služobke bez pohybu a na víkend hlásia psie počasie, traja zmrznutí dorazili tento rok presne - z bajkovačky nebude nič. Ale v pošte výzva, či sa nechcem prebehnúť Podpoľaním, tam vraj aj slnko vykukne, mraky od severu zachytia kopce. Super ponuka sa neodmieta, takže rýchle balenie, v sobotu o piatej ráno sa nakladáme do auta v upršanom Martine traja a v zamračenej, ale suchej Bystrici priberáme štvrtý kus. Na juhu sa ukazuje aj modrá obloha, vyzerá to dooooobre!. Pred siedmou už parkujeme a prezentujeme v Podkriváni pred kulturákom, takmer nik

Už pár rokov v hlave driemala myšlienka na netradičné prepojenie viacerých pohorí. Nepýtajte sa ale, aký myšlienkový pochod viedol k prepojeniu vrcholov podľa 16. písmena slovenskej abecedy. Cesty neurónové sú minimálne také spletité ako naša sieť TZCH. V rámci prípravy na prvé ultra po troch rokoch som zvažoval niečo trochu dlhšie. Keď na sklonku apríla malo v sobotu skončiť daždivé počasie, spontánne rozhodnutie bolo na svete. Ide sa. Domyslieť hrubé črty logistiky bolo najmenej, zbaliť ultra fidlátka trvá len pár minút. Hodinku pred odchodom so

Dobre som si vlani tipol! Detské ultrabežecké trate naberajú raketovo na popularite, tak niet sa čo diviť, že druhý ročník slintania nad výhľadmi a krívania po škrapoch v okolí známej Zádielskej tiesňavy bol v zime vypredaný bleskovo rýchlo. 250 miest sa minulo ako teplé rožky. Síce ako vždy, na štart zopár ľudí neprišlo, ale v sobotu 26. apríla o siedmej ráno sa spod Turnianskeho hradu vyhrnulo do boja poriadne vojsko. Organizácia vďaka známym ksichtom „Made in SUT“ šliapala ako dobre namazaný stroj. Možno sa aj v noci pred štartom namazal, ktov

Tak sa volá najdlhšia trať (44 km/1900 v. m.) už dosť známeho charitatívneho bežeckého podujatia, memoriálu Jána Svočáka, ktoré dobrí ľudia (a samozrejme aj o. z. Slovak Ultra Trail) organizujú vo Svite na podporu ľudí, postihnutých zákernou Lou Gehringovou chorobou. Predposlednú marcovú sobotu sa bežci stretli pri rieke za mestom už deviaty raz, aby „zabili viac múch jednou ranou“ – pokecali, pobehali a najmä podporili dobrú vec. Počasie vyšlo – pred nedeľným dažďovým frontom parádna slnečná sobota, ráno primrznutá, v cieli už príjemne jarn�

Pretože preveľmi ľúbime pobehovať po lesoch, nedalo sa nedať o tom vedieť aj na Valentína. Teda dva dni po, keďže pripadol na pracovný piatok a v sobotu sa museli niektorí zamilovaní z toho asi ešte spamätávať. Aj zimu ľúbime (síce viac zasneženú), tak prečo sedieť za pecou, keď sa podľa SHMÚ z Arktídy až k nám akurát dovalila „najchladnejšia vzduchová hmota tejto sezóny“. Zas ale nič tragické, aj keď ráno na štarte v Žarnovici okolo -8 a teplota celý deň nevyliezla nad nulu. Ale na trase samozrejme kopčeky, k nim málo mrakov a vetra. A

Najvyšší kopec Kremnických vrchov má síce 1319 m, ale je to zalesnený chrbát bez výhľadov a všetky cesty na tú „náhornú plošinu“ vedú lesmi, z veľkej časti hospodárskymi. Len hore je rezervácia. Zároveň ako pokračoval snehovo biedny február (skôr taký koniec marca), keď sa v noci vyjasnilo a všetko to zmrzlo, nechcelo sa mi lyžami dakde po ľade hrkotať, obul som trailovky. Vyšiel z toho okruh od vlaku k vlaku, z hororovej (Hostelovej?) stanice v Hornej Štubni. Samé zvážnice, len strmý záver výstupu na Flochovú od severu (po zelenej) po lesnom

V podstate modrá turistická značka z Tlmáč cez Uhliská až na Havránkovu lúku, potom zostup do Žarnovice po červenej. Jednoduché, prehľadné, výborne značené – najmä to je dosť dôležitý fakt, pretože chodník tu na mnohých miestach neexistuje a keby neboli značky na „každom druhom“ strome, bola by to niekde aj taká menšia motanica. Najmä takto na prelome neskutočne suchého januára a februára, absolútne bez snehu, zato s našuchorenou vrstvou lístia, ktorá úspešne maskovala nielen chodník (ak tam niekde vôbec je), ale aj obvyklý lesný bordel v�

Prvé dni januára boli podľa predpovedí aj posledné, kedy sa dalo pobehať po lesoch „suchou nohou“ – lebo konečne bolo hlásené aspoň nejaké sneženie. Inverzie vrcholili, tak krajina aj bez snehu biela, stromy omrznuté, aspoň nejaká napodobenina zimy. V okolí Trenčianskych Teplíc je kúpeľných a iných lesných chodníkov (a ciest) habadej, tak nebol problém „naprogramovať si“ okruh od vlaku ku vlaku, z Trenčianskej Teplej - asi 33 km/1700 v. m. to vyšlo, takmer bez asfaltu. A snaha bola poťahať to po vyhliadkových miestach, ktoré mapa ukazovala. Jedin�

Ale samozrejme obchvatom, aby sa to rátalo. Cez niekoľko parádnych vyhliadkových braliek, takých typických pre Strážovské vrchy: Sokol, Košecký hrad, Rohatá skala, Ostrá Malenica, Jelenia skala. Takže by sa to mohlo teoreticky volať aj Strážovské vyhliadky mimo základný výber - druhá časť . Medzi vyhliadkami kadejaké cesty, za sucha inak príjemné, po predvianočných dažďoch ako kde. Niekde pod nohami sucho - lístie či šotolina, niekde blato topánky vyzúvalo, niekde trochu aj primrznutô bolo. Noc mala byť jasná, tak podľa predpovede to malo síce primrzn�

Cieľ Javorníckej stovky – Kuko s Náčelníkom stoja bokom a kujú dáke pikle. Bulvár ide akože náhodou okolo, podozrivo stíchnu... Bulváru to samozrejme nedá, šmejdí naokolo, naťahuje uši, nedá sa odohnať, a tak po chvíli už má pre istotu pozvánku „vo vrecku“. Na 16. november do Podkriváňa, skade vraj odštartuje pokusný, nultý ročník novej slovenskej ultraakcie. S parametrami „čosi cez 50 km a čosi cez 2000 výškových“ je to síce len detská trať, ale s jej krajinárskymi kvalitami bude isto kandidovať do zoznamu obľúbených. S podporou SUT

Rozlúčka s (oficiálnou) ultrasezónou sa pod týmto kódom myslím vydarila. Organizačne samozrejme, meteorologicky so šťastím. Teda jej prvá, oficiálna, behacia, menej dôležitá časť. Lebo ako toto píšem, tá podstatná časť sa v sobotu večer v Art café v Banskej Štiavnici ešte len rozbieha. Akurát malá chybička krásy sa predsa objavila, lebo čo je zle, ľudia zlenivievavajú - a čo je najzlejšie, ultrášov nevynímajúc! Koncosezónny ultrapunk začínal totiž v Prešporku ako normálna dospelácka stovka, po presune pod Sitno bol skrátený na tínedžersk