Ako si vychutnať Lazovku

Lazová stovka 2023, najstaršia z mladých - 16. ročník, už druhý rok po covide zase v tradičnom, jarnom termíne. Každý tam išiel s inou motiváciou a osobnými predsavzatiami, niektorí možno ako novici skôr s otázkami v hlave a miernymi obavami typu „panebože, čo nás to len čaká...“. A ja skúsený starý vlk som si po štyroch účastiach tentokrát povedal, že nech sa deje, čo sa deje, budem si ju vychutnávať naplno. Ako sa to dá, o tom je tento návod.

Tak v prvom rade sa treba vopred prihlásiť. To si najprv vychutnáš ten pocit, že si hrdina, lebo si ešte nezačal trénovať, ale veď času dosť a prihláška motivuje. Následne si začneš vychutnávať záplavu spamu... Eeee teda pardón, lazoinfomailov od samotného pána generálneho. Keď je v úvode napísané, že to bude stručné, bude to na stranu čítania. Keď nie je, je tam napísané, že prídu ďalšie dva maily. Vychutnávanie pokračuje objednávaním typu spania, raňajok, večerí, lazotextílií, sprievodnej muziky, kultúrneho programu, typu masáže pred aj po a iných vymožeností. Tento rok aj voliteľnej hodiny štartu – tí najväčší vychutnávači to odpálili o pol piatej ráno.

V „deň D“ si vychutnáš bleskový útek z roboty a pri pokluse na vlak pocit, že si v tom zhone určite niečo životne dôležité zabudol. Vychutnáš si pár hodín v narvanom rýchliku a komfort prázdneho večerného autobusu. Potom už len pešovačku do tmy za Prašník, kde sa pod lesom krčí rekreačné zariadenie Dúbrava. Noc je tichá a príjemná, obrovský kontrast s výbuchom života a nadšenia, ktorý sa na teba vyvalí po otvorení dverí do priestoru spoločného pre prezentáciu, socializáciu, konzumáciu a... Aha, aj pre nocľah. Takže vieš, že si vychutnáš aj spánok.

Niektorí spia v trápnom tichu, vzadu pod lesom v chatkách, čo vôbec nenavodzuje to správne pnutie, potrebné pre výkon. Ty ale ako skúsený vychutnávač registruješ aj v polospánku nočný život, a keď zaznie Olafovo „Deset minut do startu!!!“, vieš, že môžeš vstať a začať vychutnávať predštartové prípravy. Len ti možno príde čudné, že ten výkrik odznel chvíľku po štvrtej, keď prvý štart má byť až o piatej. Ale neriešiš, azda len to, či ti nehaprujú hodinky, lebo štartuješ až o šiestej. Chcel si síce už o piatej, ale si sľúbil budúcemu bývalému kamošovi, že naňho počkáš a vychutnáte si to spolu. Zatiaľ vychutnávaš slovný popis trasy v „žiackej knižke“, ktorú si dostal pri prezentácii, lebo gpx do hodiniek si síce dostal mailom, ale mapu s trasou si nikde nenašiel.

Chvíľu rozmýšľaš, či nahodiť na prvé kilometre fukerku, lebo noc je jasná, kosa poriadna a ty ideš vychutnávať, čiže hýbať sa pomaly. Ale rozhodne zamietavý postoj skúseného suseda ti naznačí, že fukerka je blbosť a jej balenie potom strata času. Až neskôr si spomenieš, že on dáva stomíľovky pri mínus desiatich v zime, ale to už je neskoro. To už si užívaš prvý kopec v pološere a bitku o fixku na prvej kontrole – spolu s asi 150 ďalšími vychutnávačmi z tvojej štartovej vlny. V tej predošlej (o piatej) ich bolo tiež asi 150, o pol piatej len zo dvadsať hubárov a potom o siedmej rovnako zo dvadsať chrtov. Dokopy vraj dákych 350 vychutnávačov.

Potom si v podstate celý deň vychutnávaš príjemné jarné počasie. Také ideálne, že sa veľmi rýchlo vykašleš na naháňanie bývalého kamaráta, ktorý zbabelo zdrhol niekam dopredu. A vychutnávaš východ slnka, strakaté KOPANICE (nie lazy, keby niečo), rozkvitnuté čerešne, čvirikajúce operence, voňavé lúky, slnkom a tieňom pásikavé lesy (niekedy s cesnakovou arómou) a najmä kilometre asfaltu, lebo na nich sa nemusíš pozerať pod nohy, aby si nezakopol. Povrchy akéhokoľvek druhu si vychutnáš dupľom v nových topánkach, lebo tie (vôbec nie) staré si pred týždňom v Krase potrhal tak, že si ich musel nechať pozašívať. No dobre, aj blato si možno vychutnáš. Tento rok bolo až jedno, asi desaťmetrové.

Keď sú oči a uši a nos už mierne unavené z toľkého vychutnávania KOPANIČIARSKEJ krajiny, vždy je zrazu naporúdzi občerstvovačka – a tam nastáva nie vychutnávanie, ale doslova orgie pre chuťové poháriky. Napríklad tie cesnakové oné na Bradle, alebo tá polievočka vo Filipovskom údolí! O iných pochutinách (slanina s piškótami, pomaranče s oškvarkami...) ani nehovorím. Od dezinfekcie po antikoncepciu obsahujú tie krmelce vždy všetko. A vraj sa aj posledným vždy niečo ujde.

Potom, ako si vychutnáš aj zlatú hodinku, pomarančový západ slnka pomedzi stále riedko olistené konáre kdesi v lese, môžeš si začať vychutnávať padajúci súmrak, netopiere nad hlavou a rodiacu sa rosu pod nohami. Ale aj škodoradosť pri predbiehaní zdevastovaných prepaľovačov, lebo ty máš dosť síl, ty si si to celý deň vychutnával. Tak si môžeš aj posledný krmelec (tradične v Šípkovom) a posledné kilometre, netradične a po novom obchádzkou cez Vrbové. Viacerí síce hovorili, že by si viac vychutnali Žalostinú cez deň ako ulice nočného malomesta, ale nemôžeme mať všetko naraz, že?

No a nakoniec si už len vychutnávaš svojich päť sekúnd slávy, keď vypínaš čelovku, prichádzaš na to, ako vypnúť hodinky, vchádzaš do svetla a všetci prítomní ti tlieskajú ako víťazovi. Vychutnávaš si aj cieľovú eufóriu, postupne prechádzajúcu do nočnej otupenosti a driemot, stuhnuté nohy a chrbát pri balení spacáku a cestu domov v mrákotách, s troma či koľkými prestupmi, keď sa snažíš neprespať tú správnu stanicu. Ďalšia Lazofka vybavená, návod na vychutnávanie je na svete - vidíte, že sa to oplatí. Choďte do toho budúci rok!

Aha - som skoro zabudol, že na Lazovke treba aj behať, a dokonca sa sem – tam možno aj potrápiť, keď už telo, hlava alebo oboje nespolupracujú. Ale limit je tu milosrdný a krčmy dlho otvorené, tak vlastne možno ani netreba. Ale to už je o inom a inokedy, tento rok som si to dokonale vychutnal. V podstate ani nebola iná možnosť, lebo týždeň po „Stovke Slovenským krasom“ som si celý čas zároveň vychutnával aj takú nenápadne dobiedzajúcu otázku, či sa telo v najbližších chvíľach nezlomí. Našťastie vydržalo a vychutnalo si to tiež. Tak mu ďakujem a sľubujem mu, že mu dám teraz chvíľu pokoj.

Rišo Pouš