Bajková neokruhová improvizácia medzi Kremnicou a Handlovou

Juhozápad Kremnických vrchov, čiže podhorie Kunešovskej planiny, skláňajúce sa na severný okraj Žiarskej kotliny, ponúka bohaté možnosti pohybu peši aj na bajku mimo preplnených značených chodníkov a s častými parádnymi výhľadmi zo starých lúk a pasienkov. Ciest je tu habadej, len si treba dobre vyberať, najmä keď je spoločníkom bajk. Lebo niekde je to poriadne strmé, niekde poriadne zarastené a niekde (najmä na lúkach) sú tie cesty nie moc zreteľné. Ale mapy v telefóne sú parádna vec a sú neoceniteľné pre plánovanie aj pre orientáciu na týchto miestach.

Na druhej strane, tento sveta kus mám nejaký zakliaty či čo – naposledy dva defekty a kvôli zdržaniu nutná úprava plánu ( TU ), teraz defekt v podobných podmienkach a znovu improvizácia. Ale možno aj dobre, lebo nejaké búrkoidné mraky sa začali popoludní zbierať a mám o to väčšiu motiváciu prísť sem na prieskum znovu. Ono to bolo ale nakoniec trochu dlhšie ako na mape, ale ako som vypol navigáciu, vypol sa mi aj záznam trasy. Ale zvyšok bol už len odjazd cez Sklené do Turčianskych Teplíc, po širokých cestách s prevahou asfaltu (tá fialová čiara):

Zato začiatok bol pekný – prevažne v zjazde od vlaku cez starú časť Kremnických Baní, po dobrých cestách pomedzi vypipľané banícke chalupy, popri starých štôlňach a popri prepadlisku Šturec až na rozhľadové lúky nad kremnickou kalváriou.

Nasledoval zjazdík, prevažne cez lúky, na horný okraj Lúčok. Cesta miestami len v náznakoch, zelená vyjazdená stopa v zelenom okolí. Ale dalo sa bez pochybností trafiť, domy v doline a štekot psov jasne ukazujú smer. Záver medzi domy – to je obchádzka areálu „družstva“, tiež vyjazdená, len trochu rozmlátená.

Pár stoviek strmých asfaltových metrov, prudko doľava (akoby niekomu do dvora) a ešte strmší úsek von z dediny, tienistým úvozom po hline a šotoline. Treba sa trochu priprieť, ale ide to, cesta dobrá. Von z lesa na ďalšie veľké lúky – to je preklopenie do doliny potoka Kopernica, a zase na rozľahlých lúkach cesty nezreteľné. Pár orientačných bodov – stromov tam je:

Aj tak som sa tam zamotal, pár jeleníc som vyplašil a pár ich prtí použil, kým som našiel cestu smerom na dno doliny traverzovať. No potom už to bolo jednoduché stúpanie, Kunešov neďaleko, nevysoko, cez dva mostíky, jeden z nich v rekonštrukcii. Akurát, že presne na tých lúkach ma muselo niečo pichnúť, v dedine už som musel meniť dušu. Tentokrát som plášť zvnútra poriadne prehmatal, či v ňom niečo neostalo zapichnuté ako minule. Dva razy meniť sa mi nechcelo. Zato začala štrajkovať moja historická pohotovostná pumpa, tak ďalšie zdržanie – doprosovanie, kto by požičal nejakú funkčnú. Vďaka patrí miestnym poľovníkom na chate za dedinou.

Už som vedel, že to budem musieť skrátiť, ale nevadilo. Užil som si krásny spodný (južný) okraj Kunešovskej planiny, príjemne po trávičke pomedzi remízky lesa. Následne aj prejazd cez lúčnatý Bernardov (884 m) s parádnymi výhľadmi. Na lúkach sú tu všade mohutné múry z vyzbieraných kameňov – voľakedy to tu miestni kosili.

Do Slašťanskej doliny vedie z Bernardova poriadne dlhý a poriadne strmý zjazd – no, opačne by som to na bajku nechcel ísť. Ale v mojom smere komfort: hlina v lesoch, hladká tráva na lúkach, zväčša. Na spodku som sa aj pripojil ku trase, ktorou som tadeto išiel naposledy, z Kopernice po tých dvoch defektoch. Rozdiel bol ale v dojazde na dno doliny, kde ma to znovu vypľulo pri schátraných maštaliach – tentokrát som zamieril doprava, hore dolinou. 

A to bol už posledný výšľap, pohodlný, rovný a dlhý. Najskôr po asfalte, potom po šotoline. Aj popri troch „filandovských“ upravených prameňoch, akurát sa mi hodili na dotankovanie. V doline sa podľa pohľadov na ťažkú techniku a kopy dreva dosť ťaží, no cesta v pohode.

Za serpentínou v hornej časti doliny, pri lesáckej chate, pôvodný plán znel odbočiť doľava, smerom do zjazdu susednou Čiernou alebo Bielou dolinou a do Janovej Lehoty. Tam som aj vypol navigáciu, nech nefrfle, že som mimo trasy. Valil som ďalej rovno, už smer Sklené. Západným okrajom Kunešovskej planiny popod Vysokú a Guľatý vrch, po čoraz lepšej ceste, ponad muničné sklady už po žiletkársky hladkom asfalte.

Do Teplíc to nie je ďaleko, ku vlaku som to mal tak akurát, čiže žiadny stres. Ani zákaz vjazdu do Rovnej hory ma nerozhodil – vraj cesta v totálnej rekonštrukcii, od apríla do odvolania. Ale cykloturistov sa tam preháňaloooo... Len už to tam nepripomína lesnú cestu, skôr pristávaciu dráhu pre raketoplány. Oprava pekne po vojensky – veľkorysá, no...

Ale cesta prevažne z kopca, vzduch číry, slnko za chrbtom, vietor do chrbta, tak užívačka až do Teplíc a ešte bolo hafo času na fajnú zmrzku „premium“. Tak nakoniec celkom fajn to vyšlo, nabudúce to hádam dokončím. A bola to dobrá sobotná rozcvička pred žiletkárskou nedeľou :-)

Rišo Pouš