Bánovská stovka 2016

Alebo Strážovská motanica, ako ju Johnny Strážonoš nazýva, lebo už druhý raz to bolo nielen o kilometroch, ale aj o orientácii a plánovaní (okrem toho že lowcost a last minute a tak...). Známa bola len prvá kontrola, aj to ledva päť minút pred štartom. Na každej kontrole (bolo ich spolu päť) bola mapka s ďalšou kontrolou. Výhoda? Nik nemohol zísť z trasy, lebo neexistovala. Každý si ju stvoril podľa svojich schopností. Takže pre niekoho aj Strážovský mordor alebo masochizmus... Lebo priemerne vraj nejakých 120km a +5000m, teoreticky. Prakticky ale veľa rozmlátených zvážnic, veľa strmých výšľapov aj zbehov, alebo veľa asfaltu, ak si chcel človek uľaviť od kopcov. Jednoznačne jedna z najťažších stoviek u nás, a to bolo sucho. Za dažďa by to bol brutus, velebnosti!

Takto pred rokom som zbalený a nachystaný ešte 15 minút pred odchodom vlaku len smutne sledoval meteoradar a rozhodoval sa. Slabý a chorľavý som sa nakoniec neodvážil do blata a dažďa, lebo som si povedal, že za sucha, ak by mi došlo, hocikde v lese sa aj na pár hodín zložím, ale takto? Tento rok ale počasie ako na objednávku, traja zmrznutí odtiahli, obloha jasná, mesiac pred splnom, tak si veselo fičím vlakom do Považskej Bystrice k Námorníkovi, kde je štart o 23:00. Aj prezentácia – a zaujímavé, že väčšina prichodiacich nejde najprv k nej, ale k baru.

Pred jedenástou ešte trochu „zahmlievania“ – Johnny síce odtajňuje K1 a vysvetľuje čo a ako, ale na zastávke MHD presne v opačnom smere, akým treba ísť. No nezmiatol nikoho – všetci bežia dobrým smerom, zatiaľ, hehehe... Smer Rohatá skala (K1). Väčšina hneď za mestom odbočila na zelenú značku, stiahol som so sebou smerom na Dolný Moštenec len dvoch, ktorí zrejme ešte nepoznali môj orientačný nezmysel. Nakoniec sa ale podarilo takmer bez chýb, aj keď sme sa v Hornom Lieskove vtrepali niekomu z lúky priamo do dvora a na ulicu sme museli preliezať bránu. Našťastie nikto nič, takto po  polnoci by to bol pre miestnych asi dosť „divný pohľad“ :-)

Na Rohatej 4x4 po skale, nálepku, fotku... Sme tu síce prví, ale už lezú aj ďalší. Sme si to až tak neskrátili, ako sa nám zdalo. Akurát som si stihol pomyslieť „první vyhrání z kapsy vyhání“ a už sa motáme za Mojtínom po lúkach a hľadáme žltú. Farba síce sedí, ale už vieme, že sme šli po nej presne opačným smerom, ako sme mali ísť. To keď si človek na smerovníku pomýli Košecké Podhradie a Košeckým Rovným :-)

Keďže K2 je Baske, treba nejako obísť Vápeč. Kto neblúdil, obchádza zo západu, cez Hornú a Dolnú Porubu. My zblúdilci najskôr musíme nájsť žltú zostupovku do Košeckého Rovného, čo pri biednom značení a vysokej tráve v noci nie je nič moc. Zato mojtínske kliešte sa tešia (15 som až domov doniesol, fajn suvenír). Strácame jedného člena, vo dvojici skúšame napriamiť cestu cez dedinu Kopec. Červené značky smerom pod Vápeč sú dáke zanedbané už pod dedinou, medzi domami miznú úplne, začínam si vybavovať nejaké články o sporoch s miestnymi vlastníkmi pozemkov. Zas kliešťové lúky nad dedinou, plné rosy, boty mám už asi tretí raz dokonale opraté. GPS definitívne kape, predsa len je pokazené, baterkami to nie je. Našťastie triafame chodník lesom, ktorý vedie priamo na hrebeň pod sedlo Palúch a brieždi sa, už to bude lepšie, dúfam.

Pôvodný zámer ísť ďalej na Baske cez obe Poruby padá, škoda klesať a stúpať a klesať a... Radšej si to dáme „po rovinke“ cez Homôľku a sedlo Trtávka. Mám tušáka, že budeme cestou stretať ľudí, ktorí už na K2 boli. Tak aj je, ale kým stretneme prvých, užívame si krásne ráno a rozrážame čriedy laní. Aspoň tu sme dnes jasne prví.

Na Baske kontroluje sám Strážonoš Johnny, ale nemá pre nás rozmaznaných ani cukrík, tak chytro preč, smer Závada pod Čiernym Vrchom. K3 je na kopčeku Baba nad dedinou. Na vedúcu trojku, ktorá prišla na K1 hneď po nás, teraz strácame rovnú hodinu, ale v podstate sa nič nedeje. Ideme si ďalej pohodovo, až kým parťák nezavelí: choď si svoje, ja idem do kríkov :-) Tak idem a po lúkach sa dáko dobre beží, tak aj bežím a nejako chytro a veľa predbieham. Jasné, najlepšie je plašiť sa ani nie v polovici...

Nakoniec sa ukľudňujem nad Závadou, kde dobieham skupinku, druhú v poradí. Im už isto neutečiem, tak sa aspoň priživím na ich dźípíeskách. Bojujeme spolu s tou veľkou Babou, s lesnou direttisimou z nej - krížom cez dolinu Radiše, aj so stúpaním na Kšiniansku poľanu, ale pred Rudnianskou Lehotou mi z kopca utekajú. Aj preto, že do kríkov musím teraz ja. Veď ich dobehnem, spomínali nejakú krčmu. Pauza sa pýta, lebo ku K4 na Boškovie laze vedie veeeeľa asfaltu. Plus jeden priehradný múr.

V Lehote nikde žiadny ultráč, ani v druhej, ani v tretej dedine, a som pod kopcom. Našťastie les, lebo slnko už statočne vypráža. Hovorím si: dáko pretrpím ten výstup a potom si hádam užijem kus hrebeňa Magury. Ale chyba plánu! Tesne pod K4 oproti sa z kopca rúti vedúce trio a na moju nemú otázku len škodoradostno-trpiteľské úškrny... Tušenie podrazu!

A presne! Hore ochota a ústretovosť, životabudiče od výmyslu sveta, úsmevy, pohoda... Až kým sa nedozviem, že ten asfaltový zabijak si dám ešte raz v opačnom smere a nielen ten: K5 = Bradlo. Prvá myšlienka: pomýlil som si akciu či fakt mám ísť na Myjavu k Štefánikovi na návštevu? Druhá: veď ten kopček poznám z BN100 spred dvoch rokov. Len z opačnej strany. Takže aj presne viem, ako naň. Z Dubničky!

Lenže to najskôr musím poriadne asfaltovať nazad do Nitrianskeho Rudna, prebojovať sa do sedla Rázdelie pod Rokošom (skoro bez značenia, ešte že sa dá intuitívne), užiť si ďalšiu dávku asfaltu z Omastinej do Žitnej – Radiše a tam nájsť cestičku cez polia do Dubničky. Na záver parádny výživný úsek to bude. Lenže dáko začínam, po 15 hodinách, hasnúť :-) Hltám všetko cukornaté, čo mám poruke. Nakoniec sa zadarilo trafiť, aj keď trochu viac som tú kukuricu podupal, ako by sa slušilo. Kliešte ako bonus :-)

Na Bradle len čumím, že beriem nálepku prvý. Kde je vedúca trojka? Aj keď kontrolóri spomínali, že tí tiež chceli na Rudne zakempovať... Lenže ani cestou nazad dole nestretám nikoho, tak už tuším, že asi zaútočili na K5 z opačnej strany. Tak sa až do cieľa obzerám, či ma dáki ultrachrti ako Roman B. alebo Patrik H. nedobiehajú. Lebo od únavy zakopávam už aj o vlastný tieň a cieľová rovinka (takých 10km hehe) je prevažne môj obľúbený rozhicovaný asfalt. Keby aspoň z kopca!!!

Konečne bánovská sokolovňa, po 18,5 hodinách! Uvítací výbor už sa začínal nudiť, ani oni netušili, že to dnes spravili také náročné. Tak sa im ospravedlňujem, že to skôr fakt nešlo, aj keď ukazujem účtenky od taxikárov. Pomaličky sa ultras začínajú zliezať, o zábavu do noci je postarané, len škoda, že musím ísť. Bol som straaaašný optimista, keď som si zapisoval spoje. Len vďaka odvozu do TN stíham posledný – Macákovci, srdečná vďaka za záchranu!

Johnny a spol. zase dokázali, že za málo peňazí sa dá veľa muziky spraviť. Aj keď asi každý si vie predstaviť, ako boli chýbajúce prostriedky vyvážené osobnými obeťami. O ochote ani nehovoriac. Proste ikonické akcie sú také preto, lebo je v nich v prvom rade srdce a rozum, nie prachy. O to väčšia vďaka všetkým, ktorí túto motanicu spáchali.

Rišo Pouš

 Výsledky TU: