Bralné dominanty Handlovej

Dvojdielny motorák „Maťko a Kubko“ sa rúti blednúcou rannou tmou cez Rematu do Handlovej, každý druhý pasažier má košík a nožík :-) Ja len ruksak - lebo ako páchateľ sa vracia na miesto činu, aj ja presne týždeň po Ponitrianskej stovke stúpam v ústrety Veľkému Griču. Tentokrát nie s poslednými, ale s prvými lúčmi slnka a z opačnej strany, z mesta.

Cestou hore sa v prvých lúčoch lepšie vyníma menší brat veľkého, takto zrána je do cukríkova ružový. To bude druhá dnešná cieľová dominanta. Tretiu (Bralovú skalu nad Rematou) mám za chrbtom, presne v smere, odkiaľ bijú slnečné lúče. Ale to až popoludní, možno. Zatiaľ sa borím bahnom, v ktorom miestami ešte vidieť minulotýždňové stopy trailových maratóniek a paličiek. Tankujem v studničke 5KO a zdá sa mi ten výstup akýsi dlhší, keď sa neponáhľam :-) 

Na Griči priezračný vzduch, vďaka rúbaniam výhľady skoro kruhové, okolo ostré farby jesenné, no paráda. Ulovím pár záberov, poslednú zabudnutú fáborku z P100 ako suvenír a spúšťam sa farebným tunelom smerom k Prievidzi. Až na Tri studničky je to po lesných cestách, ale v tomto farebnom počasí vôbec nie monotónne. K farbám jesene sa pridávajú sprejované značky z cyklomaratónu. S nimi si dážď časom poradí, ale tie plastové fáborky teda chlapci odstrániť mohli!

Cestou ma ešte zlákajú k odbočeniu banícke značky na dákom bočnom chodníku, ale ten sa točí podozrivo k Handlovej, tak sa radšej vraciam na zelenú značku a po vylezení z lesa na lúku odbočujem doprava hore, kde by som sa mal napojiť na výstupovú žltú na Malý Grič. Tak aj je, po necelých 200 metroch - a ušetril som asi 2 kiláky. Zišla by sa tu šípka, aby turisti z môjho smeru nemuseli zachádzať až na Tri studničky - aj tak tade prejdú cestou dolu z Griča.  

Na kopci zas fotoorgie, ako japonský turista. Aj smerová ružica je tu, aj horolezci tu majú svoju vrcholovú knižku, aj čas obeda už nastal, tak sa zdržiavam dlhšie. Mierny vánok, slniečko, babie leto ako lusk! Tu tak môcť sedieť a nemusieť ísť... Ale aj cesta do Handlovej je príjemná, lesom a lúkami, po trase relatívne nového (a relatívne zachovalého) náučného chodníka. Len tých odpadkov okolo každého ohniska či prístrešku, to už som dávno nevidel. Čo za prasce to sem chodia???

Okruh uzavieram na Hladovom námestí, nižšie na Námestí baníkov mením zelenú za žltú a plynulo stúpam na Rematu. Okolo plavárne, okolo koní, okolo železnice, okolo chát... Za hotelom sa to v lese prudko nakloní, cikcakujem serpentínkami na hrebeň na Bralovú skalu. Oproti schádzajú skupinky hotelových hostí. Zhora počuť rachot, tí motorkári aby tam furt neboli, to by bol asi zázrak. 

Ale hore zas (až na ten svinský rachot) pohoda, klídek, tabáček. Vlak ide o hodinu a dolu je to tak 20 minút, vychutnávam. A špekulujem, či nepokračovať len tak cez lúky na stanicu do Skleného. Ale nie, radšej si dlhšie posedím, lenivo mi je ako mačke na peci :-) Takéto dni sú predsa za odmenu po pracovnom týždni v zatuchnutom meste, nie?

Rišo Pouš