Cesta Márie Szechy alebo ako sme blúdili divočinou

04.07.2021
cesta-marie-szechy-alebo-ako-sme-bludili-divocinou-

Cesta Márie Szechy alebo ako sme blúdili divočinou

O ceste Márie Szechy som počula už dávnejšie pri návšteve hradu v Muráni... Vtedy som ešte netušila, že je možné aby človek nejakú takúto trasu prebehol (haha), o ultra som vedela len z časopisov a myslela som si, že také niečo dokážu iba nejakí africkí muži, čo bežia bosí po vyprahnutej zemi .

Časom som začala behávať viac a viac a zrodil sa sen, že by som také niečo dokázala možno aj ja. Z rozprávania Lukáša som pochopila, že možné to je. Už vtedy som myslela aj na túto trasu, aj keď mi rozprával o jej ťažkej priechodnosti a minimálnom značení.

Prešli dva roky a medzitým sa mi narodila dcérka. Rozbeh bol ťažší, no na jar tohto roku sa mi už celkom začalo dať behávať a tak som sa rozhodla splniť si tento sen. Oslovila som Lukáša, či by to išiel so mnou na bicykli. Súhlasil a tak sme si dohodli termín. Potrebovala som ešte čo to potrénovať, tak sme ho stanovili na dobu po cca dvoch mesiacoch 3.7.2021, s rizikom, že bude teplo alebo búrky. To sa nestalo a vychytali sme to najlepšie počasie, ak sa v tomto mesiaci vôbec dalo.

Aby som netrpela sama, zavolala som aj kamaráta Rudyho, s ktorým som mala čo to pobehané. Rozhodol sa, že pôjde a zároveň mi volal, že o tom rozprával aj jednému bežcovi, o ktorom som vedela že je a to bolo tak všetko. Aj som ho kúsok poznala ale málo ,teda že by šiel aj on. Konečne sa časom dalo behávať aj v spoločnosti iných bežcov a tak som sa s ním zoznámila aj bežecky. Hneď sme si s Lukášom (Kukom) sadli a tak sme poctivo trénovali, aby sme tento počin zvládli.

Čas prešiel veľmi rýchlo a prišiel deň D. Lukášovi sa medzičasom vyskytli na ďalší deň po prejdení cesty preteky a tak sa rozhodol, že pôjde s nami autom a spraví nám jeden dokonalý support.

Ráno sme šli z Lučenca veľmi skoro. O 3:30 už stálo pred domom auto, pozbierali sme ostatných účastníkov a nabalení ako na Balaton sme vyrazili smer Muráň. Pred cestou sme si museli vybaviť povolenie na prejazd a prísť na čas 5:15 pod cestu k Veľkej lúke, kde je prejazd púšťaný cez semafor. Tam už za rohom čakali policajti, ktorí kontrolovali, aby sa náhodou niekto nepustil hore na červenú. Prišli sme o kus skôr a tak sme sa obuli, pripravili, ja som aj niečo zjedla a po nabehnutí zelenej sme vyšli k lúke. Odtiaľ už sme behom pokračovali k hradu, odfotili sa a naša cesta sa začala. Ja, Rudy a Lukáš (Kuko).

Cestou z hradu opatrnejšie, ale cestička bola krásna a taká, ako som si ju pamätala. Už v Muráni sme sa kúsok pomýlili, ale bolo skoro ráno, tak nič sa nedeje a nabiehame na správnu cestu za Muráň, pomaly hore do krásnej prírody. Kuko už začína šomrať, ale to je u neho zvykom, vymýšľa ako mohla tá Mária ísť aby to bolo rovnomerne rozložené po tretinách (do kopca, rovinka a z kopca). To sme ešte nevedeli že to bude ten najmenší problém. Značenie bolo celkom fajn, cestičky aj výhľady krásne, hlavne na Nemcovej. Na chatke boli dáke rodinky s deťmi, hneď som si spomenula na moju Karinku, ako by jej tu bolo dobre. Ďalej nikto nikde, len príroda.

Prešli sme na najväčší kopček Tŕstie. Bol to celkom výživný stupák a ja som začala cítiť priehlavok na pravej nohe. Pomyslela som si, že je to ešte priskoro a ignorovala to.

Za ním v dedinke Polom nás už čakal Lukáš so zásobami a prvou veľkou občerstvovačkou. Dala som si maličký chlebík s maslom a syrom, Colu a čipsy. Nezdržali sme sa dlho a vybrali sa ďalej. Cesta viedla okolo družstva, kde boli fakt veľké psy, tak sme to radšej kus obišli. Miestny chlapík nás už dopredu upozornil, že tam je dáky Maxik a ak chceme ísť okolo neho, máme sa mu prihovoriť menom, no neriskovali sme.

Lukáš nás čakal neďaleko v sedle Brezina, tak sme prebehli len cez lúky a už sme ho stretávali. Pofotil nás, dolial vodu a fičali sme ďalej.

Samozrejme sme hneď na začiatku ďalšieho úseku odbočili zle a tak sme sa museli kúsok vracať. Keď sme boli správne, značenie už bolo dosť všelijaké, no stále sme sa držali približne na trase, tak sme spokojne cupkali ďalej. Noha ma už nebolela a po snickerske som sa cítila výborne.

Ďalšia väčšia občerstvovačka bola plánovaná v Dolných Záhoranoch no Lukáš našiel super miestečko ešte pred nimi a tak sme si tam fajne posedeli, spapali chlebík, čipsy a kolu. Rudy mal narobené chleby vo vajci (po našom bundáše) a Kuko, ako je jeho zvykom, veľmi nejedol, len dáky keksík, keď už bol ten obed.

mapka Prechádzali sme cez obec, kus po asfaltke a po chvíli sme vhupli do lesa. Bežalo sa nám dobre, až sme sa zarozprávali a už sme boli mimo trasy, no po chvíli sme sa vrátili. Problém nastal až neskôr, keď sme sa ocitli pri vrcholovom radare a mali sme byť pod ním. Chcela som sa vrátiť k poslednej značke, no chlapcom sa nechcelo, že sme za chvíľu niektorou z cestičiek na značke. Písali sme Lukášovi, on odpísal, nech sa vrátime, lebo v tom lesíku môžu byť cestičky, čo nikam nevedú a nevymotáme sa. Kým som dočítala, už som Ruda ani Kuka nevidela. Našťastie som ich po chvíli našla, ale už sme boli dosť ďaleko na vracanie sa (ani by sme nevedeli ako). Našťastie Rudy našiel cestu, no stalo nás to pol hodinku. Lukáš nás čakal pri cestičke, kde sme mali vychádzať. Boli sme dosť rozčarovaní, ale po chvíli sa nám vrátil úsmev a šli sme ďalej do Pokoradze. Tam nás už čakala Rudyho žena Regina s melónom. Ja som sa ale na žiadne ovocie necítila a dala som si len pár hryzov z proteínovej tyčinky. Chalani sa občerstvili a šli sme ďalej smer Rimavská Sobota cez Vinice, čo je miestna záhradkárska oblasť. Bežali sme cez pole ako nám ukazovala trasa, no museli sme zísť na asfaltovú cestu a na ňu sme sa dostali jedine cez jarok plný pŕhľavy a strmej časti k potôčiku. Ten som za pomoci Kuka preskočila už sme vchádzali do mesta. Na vlakovej stanici sme zazreli vláčik, čo chodí na Kurinec, kam viedla aj naša cesta. Bolo to lákavé, ale bežíme ďalej. Cestou dopĺňame vodu, dám si aj trocha koly a hneď mi je lepšie.

Smerom na Kurinec stretávame osadníkov z neďalekej časti mesta a tiež po cyklotrase na Kurinec pár cyklistov, trošku civilizácie mi nevadi. Na Kurinci nás čaká Lukáš s Reginou, ale nezdržiavame sa, čaká nás posledná veľká občerstvovačka v Majši. Rudymu je už ťažšie, Lukáš je ticho a ja sa cítim fajn, ale nebránim sa oddychu. Volám domov a som spokojná, že je všetko ok. Rudy sa oblieva vodou, lebo mu je horúco.

Pobalíme sa a ideme na posledný dlhý úsek, najbližšie stretnutie bude v Bulharoch. Lukáš nás upozornil, že to tam bude strašné, hlavne cestou dole z Veľkého Bučňa.

Rozbieha sa mi ťažšie, ale potom to už ide. Rudyho bolia nohy a Kuko už ani nešomre. Cesta je celkom fajn, až na malý úsek, ktorý sme mohli obísť, ale nevedeli sme to, tak sme sa predrali pomedzi popadané konáre a černice. Ďalej bola cestička celkom fajn, blúdenia nie veľa, značky chýbali, ale šli sme podľa offline mapy, signál som veľmi nemala.

profil,_2012v.m.,_89km,_15:07_celkový_čas Vyšli sme na asfaltovú cestu. Smerovník cyklotrasy smeroval dole kopcom, lákalo nás to, no voláme Lukášovi a že ak chceme ísť originál, musíme ísť hore na Bučeň a potom krížom dole. Ja som nemala signál vôbec a navigácia mi totálne zblba. Rudy mal už vybité všetko a Kuko nemal stiahnutú navigáciu. Spoľahli sme sa na Lukášove slová a už sme boli hore na kopci.

Krásny výhľad už nikoho nezaujíma. Cestou dole jedna značka na strome a potom nič. Navigácia sa rozbehla, ale Rudy sa vzdialil a vlastne všetci sa veľmi vzďaľujeme od trasy. No čo už... Musíme sa predierať pomedzi agát, černice a pŕhľavu. Snažíme držať káblov pod elektrickým vedením ako vravel Lukáš, je to tam fakt zlé a vôbec tam nechcem byť, ale dáko sme to zvládneme a schádzame na asfatku, ktorá smeruje do Bulhar. Lukáš s Regi nám idú oproti, on sa zároveň lúči lebo má doma návštevu a zamotkali sme sa dlhšie ako sme chceli. Poďakujeme a bežíme ďalej.

V Bulharoch párty v každom dome, vonku ľudia, deti psy. Pridáme teda a schádzame dole na cestu k Fiľakovu.

Rudy už občas kráča, ja s Kukom nezastavujeme, dobre sa mi beží a máme akurát tempíčkoo po takmer 90 kilometroch. Rudy nás vždy dobehne. Už špekuluje a každých 100 metrov riešia s Kukom koľko ešte. Ja vypínam vnímanie a len bežím. Prebehneme okolo malej stanici vo Fiľakove, ďalej cez pofidérny parčík a už vidíme vlakovú stanicu, Regi a smerovník.

Sme tu. Tlieskame a fotíme sa. Pri aute otvárame šampus. Je výborný a hneď udiera do hlavy. Rozdám medaile, čo som dala vyrobiť a získavam titul "Šibnuté dievča". Aspoň sme sa dobre zasmiali. Hodnotíme beh, prezliekame sa a ideme domov. Cestou sa ale musíme zastaviť na pivko, to bola dohoda a na to sme sa tešili. Trocha sme posedeli, Kuko bez záväzkov o trošku viac a tento krásny deň splnených snov sa skončil.

P.S. nohy mám na konci celkom ok pár škrabancov a otlakov, ale asi by som dokázala bežať aj ďalej. Teším na ďalšie dobrodružstvo.

Lucia Šüliová

  odklik na záznam na Strave

Fotky Cesta Márie Szechy alebo ako sme blúdili divočinou

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri