Čistá radosť zo špinavých maratóniek

Poznáme všetci to obdobie „mimo sezóny“. Šedivé bezčasie neskorej jesene či skorej jari, keď sa na hory nedá na túry peši, ale ani na lyže to nie je ktovie čo. A my, prostý ľud robotný, navyše ešte často za tmy do práce, za tmy z práce... Keď ešte do toho cez víkend zaprší, no "radosť žiť". Ale stane sa, že sa diera v dažďoch urodí, ani zubaté slnko sa zazubiť veľmo nemusí, stačí ak prestane pršať... To nastáva únik zo šedivej jednotvárnosti mesta, do síce nie veľmi farebnej, ale o dosť živšej krajiny za hranicou všedného dňa pracovného. A keď sa podarí, tak ani na úvod, smerom von z mesta, to našťastie nie je nudné vymotávanie spomedzi šedivých panelákov:



Ruším zámer sivého pracovného víkendu, práca počká, svetlo nie. Aspoň na pár hodín... Teplota málo a nálada vysoko nad bodom mrazu, to sa dobre dýchajú tie zemité vône opadaného lesa v tuneli izolovanom krovinami, ktoré vedú na lúky nad mestom:



Po lúkach sa teraz dobre lieta: tráva na krátko pristrihnutá, nohy sa túžia rozbehnúť aj krížom, nedržať sa chodníka. Načo ich brzdiť? Ide o radosť z prítomnosti, bez záväzkov voči tréningovému plánu. Mesto sa na to bláznenie pozerá zozadu zdola, spoza chlpatej hrivy krovín.



Z lúky doprava, doľava, cez remízku s trochou blata, zamieseného často prechádzajúcimi ovečkami, na ďalšiu lúku a hore a zas dole, hravý fartlek na sviežom zelenom koberci. Tam a nazad, tam a nazad, a ešte raz... Spomedzi trsov uľahnutej trávy ma pozorujú prekvapené očká. Tiež som prekvapený, že sú stále tam, aj keď ich míňam už vari tretí raz.



Keď mám dosť lúk, stočím kroky k potoku a ten ma vedie vyššie. Poskakuje chvíľu popri mne v protismere, do lesa, z ktorého sa práve vynoril. Chodník je tu inak frekventovaný, ale teraz ani noha. Len tie dve moje a stopy po nejakých domorodých, kopytnatých...



A už je tu lesná cesta (chodník sa do nej zapicháva pravouhlo). Striedavo sa ponárajúca a vynárajúca z lesného šera podľa rytmu rúbanísk. Mäkký podklad, ale tak akurát, žiadne blato, len kamienky chrapčia pod nohami, jemné stúpania a klesania, tak akurát na chuť.

A veľa odbočiek do rôznych mikrokrajiniek, do každej sa dnes chcem ísť pozrieť, každú prebehnúť, zmeniť rytmus, rýchlosť, techniku, poskákať tu po koreňoch, tam cez konáre, inde cez machom obrastené staré výmole. Vidíš odbočku? Davaj do nej!



V lese mäkko nastlaté ihličím, prítmie dvojité – pod oblakmi aj korunami smrekov, a chodník sa doslova hadí pomedzi stromy. Blízko seba a blízko chodníka stojace kmene sa mihajú, umocňujú pocit z rýchlosti a radosti.



Ale aj tu sa dá odbočiť, nie som v nepriechodnom pralese. Netreba ani chodník, keď ma zláka dno starého, hustejšieho porastu. Dnes nie sú ležiace konáre nohám na prekážku, ale sú hravými prekážkami pri pobehovaní v lístí po členky.



Aj iní sa sem chodia vyhrať, dokonca si to tu miestami aj čistia. Kladiem svoje stopy medzi cudzie, ale rozumieme si, nezavadziame si.



Po nejakom čase, ani neviem akom dlhom: vybláznený, zašpinený, ale s čistou hlavou, rútim sa oproti mestu, dole do kotliny. Zas cez lúky, kde len čiarka chodníka ma neomylne navádza - do medzierky v hustej hradbe hnedých krovísk so sivým prelivom odlistených briez.



Mesto ešte nevidím, ale už zďaleka ma víta svojím hukotom a trúbením, aj keď víkendovo pritlmeným. Návrat popri rieke tou istou alejou - ale to ušlo! Akoby som len teraz vybehol... Až doma ma doháňa realita: "A kde si bol tak dlho???" Hej, toto bolo doslova bezčasie - no účel splnený, čistá radosť zo špinavých maratóniek :-)



Rišo Pouš