Cyklovýlet na Andrejcovú alebo Teplička aquabike

Nevidíme sa už často osobne, vietor a čas nás odvial do rôznych kútov Európy. Ale keď je chuť a snaha, všeličo sa dá vybaviť a zariadiť, naplánovať, a dokonca aj ad hoc prekvapiť. A to sa na tom potom cení, tá cesta k výsledku, lebo aj to je dobrodružstvo samotné.  S Peťom sme teda vymysleli výlet, kde obaja sme boli na dovolenke (teda z práce het), ale paradoxne v domácich končinách Tatier. Obaja sme dostali od polovičiek „opušťáky“ na jeden deň -(a to sme ten deň museli ešte aj presne trafiť u oboch rovnako, to znamená „pretnúť vesmíry“. A tak sme mohli spriadať plány čo, kde, kam a ako.

Letná sezóna v júli v plnom prúde, jóbovky o preplnenosti všade kam len pozrieš a pomyslíš, a tak sme výletný kompas prerotovali smer Nízke Tatry, ktoré už roky v takéto vypäté obdobia používame ako tiché útočisko pre naše duše.

Z Popradu do Novej Lesnej autom na „rodinné raňajky“, ktoré sa takmer stali aj desiatou, u Gálfyho na Peknej vyhliadke sme požičali jeden bike a fijúúúú cez „Dé jednotku“ na Štrbu a do Liptovskej Tepličky. Parkujeme pod vlekmi, ktoré spomínajú na lyžiarov spred veľa sezón. Ale aspoň je tu pokoj a ticho.

Nahodíme sa do športového mundúra aj módu a vyrážame poza vleky, popri potoku do doliny po asfaltke, a neskôr už len po šotoline. Smer Panská hoľa, také naše miesto. Slnko pripeká a strmosť sa dvíha hneď od štartu, takže uberáme z kecania a pridávame do pedálov. Ale prídu aj fest úseky, kde je lepšie chvíľočku potlačiť, aj slizko mokré od rosy. Poháňajú nás komáre a ovady a dosť intenzívne teda šliapeme popri mašinách. Samozrejme témy na diskusiu sú široké: od rodiny cez prácu, dovolenky, Coronu... Len politike sa akosi prirodzene vyhýbame. Ale tak to má byť. Už by nám nevyšla energia potom.

Na Panskej holi malé občerstvenie, zopár telefonátov treba Peťovi vybaviť a len hútame, že kam ďalej. Lebo na Kráľovu hoľu je nám to priďaleko a aj mraky sa zbierajú na letnú búrku. I keď vietor občas už aj tie jesenné tóny zamieša do teplomera pocitov na mokrom tričku. Nuž hopsa do sedla... Samozrejme najprv netrafíme na žltú, ale nevadí (výhľad na východ spoza Panskej hole je prekvapujúci), pár metrov došliapeme nazad. Potom krásnym traverzom, češúc vysokohorskú a dovysoka rastúcu trávu, kde nevidíš pod koleso od bohatosti porastu. Sem - tam mierne hore - dole, ale ku koncu smerom na Budnárku taký padák, že až odtŕhame vlhký podklad a brzdy spievajú. A tak radšej zosadáme, lebo kotrmelce s bikom som sa ešte nenaučil vyberať. Ale v takom úzkom a strmáku aj zosadnúť z bicykla nie je len tak.  Neskôr prejdeme cez potok a rezko hore zase trávu porozhŕňať a sme na hrebeni Nízkych Tatier, Pod Košariskami. Pár minút a sme na Andrejcovej pri útulni.

Stanové mestečko rozložené, polievku práve dovárali, pivo a radler mali chladené v studničke, obsluha fajn a aj malé mačky pre spestrenie zážitku sa klbčili okolo chaty. Posedíme, oddýchneme, sledujeme čas a počasie a už to len zjazdíme nazad do Tepličky modrou cez Ždiarsku dolinu a Staníkovo. Treba opatrne, sem tam je mokro z predošlých dažďov, sem tam blato pri kraji, alebo voľné šutre, ale ide to samo z kopca. Len hamovať a kerovať. Cesta prázdna, turistov nikde, no je pondelok, máme aj v tomto ohľade voľné pole.

Nad Staníkovom vidíme unimobunku a Suzuki Samurai v terénnej úprave, tak ideme pozrieť čo to je. V bunke miestny lesník a tak sa Peťo dáva do reči, na tieto končiny a históriu je lepší macher ako ja. Preberáme všetko po poriadku, SNP a partizánov, lesnú železničku, a keby nás čas netlačil, v romantizme spomienok aj zabivakujeme. Ja mám času dosť, len Peťo má limit na výlet, tak sa lúčime a pokračujeme dole. Po ľavej ruke krásne strmé svahy, ej tam veru cez meter snehu a dobre by to išlo, len je to na juh, tak v zime opatrne.

Pri Staníkovskej horárni dávame stopku, SNP spomienky nemôžeme ignorovať, na to sme príliš do témy zainteresovaní. Tak to tam obzrieme a pofotíme. Na svoj vek to tam ešte vyzerá zachovalo a dobre, miestni sa zrejme starajú a nezabúdajú. Potom už len dole, sledujúc cestu, celkom fajn asfalt. A samozrejme žasneme nad mostíkmi a viaduktami, múrikmi a odkopmi pre železničku, doteraz je vidieť, kade to ťahali. Zbiehame v pedáloch až na Výpad, a tam ľaľa, krásny brod u smerovníka pri moste. Teplo je dosť, ale nechce sa mi vyzliekať z lepkavých elasťákov, a tak iba Peťo ako rekreant skúša liečivé účinky vody potôčika. Balneoterapia in natura.

Posledný kopec (Za plotami) ešte vydupeme a potom už len s pokorou cez dedinu, tíško okolo cmitera, amfíku a zemľaniek a hore dedinou obzerajúc udržiavanú starú aj novú zástavbu. Dedinský kolorit ako má byť: kde tu trčí fúrik s lopatou, miešačka, škridle či laty, voz a seno, drevo na zimu. Radosť pozerať, to je ako balzam na oči dorezané z prachu, betónu, skla a nerezu. Tu reže (ale mäkko) iba cirkulárka a ostré horské slnko do očí. Fajne unavení nasadáme do auta a vraciame sa „domov“. Po výlete už kadencia slov ustala, viac sa nám prejavujú ruky a oči, nám stačí po tých rokoch aj iba jeden pohyb a vieme o čom je tá „tichá reč“. Na Vysoké Tatry zraky upierame už od Šuňavy, to je magnet čo sa nedá vypnúť. Vykladáme bike v Smokovci a neskôr aj Peťa u rodiny a lúčime sa. Vyšlo to super. Vesmíry sa nám pretli ale iba tak to jemne šuchlo, že srdcia zacvendžali a duše pookriali.

Pekný výlet to bol. Zase jeden z tých na poličku na horšie časy. Krásne bolo, aj výhľady na všade, aj sme nezmokli, ani defekt nás nepostihol, aj sme dobro došli. Tak ešte raz vďaka všetkým čo sa pričinili a nabudúce zase dačo vymyslíme.

Kalendár na 2021 si už musím teraz na jeseň zaobstarať. A keďže sa poznám osobne aj s astronómami zo SAV, tak ručím, že ešte budú podobné vesmírne kolízie telies nestálych dráh pokračovať, aj termín potom ohlásim dopredu. Šak hviezdy padajú celý rok, tak treba si furt dačo zmysluplné želať.

Foto: Peťo a Sherpa