Do Bystrici po zvážnici (z Harmanca)

Mal to byť ďalší skupinový pobeh typu „huspeninový pes“, ale som z neho vycúval s výhovorkou, že som dáky chorý. Lenže som ráno nečakane predbehol budík a vstal akýsi svieži, tak že predsa skúsim. A znovu som sa išiel skryť pred hnusným severákom a ľadovými prehánkami na južné svahy. Takže som zase s radosťou využil križovanie rýchlikov, ktoré na seba čakajú v Harmanci – jaskyni, podobne ako nedávno . Akurát som sa rozbehol presne opačným smerom: do Uľanky a do Starohorských vrchov. Cez osadu Piesky, ponad Baláže, cez Priechod do Slovenskej Ľupče a odtiaľ poza Hron do BB, na vlak domov. Cieľom bolo potrénovať na Ultra Kras , ale len tak zvážnicovo, či ma niekde nevypne. Aj na to bola takáto trasa dobrá, s množstvom únikových ciest do "civilizácie". Ozaj dominovali zvážnice, len v závere trochu viac asfaltu. Ale aj ten sa dal čiastočne obabrať. Nakoniec ma nevyplo, tak to vyšlo cez 50 km, ale pomalého šmatlania. Keď už rýchlosť nie je, nech si aspoň nohy zvykajú:

Rozbeh z kopca, narvaný zaujímavosťami, fotil som každých pár metrov. Najskôr skalné steny okolo cesty, potom malý kaňon na potoku, unikátny vodný žľab v dolinke Rakytov, historickú elektrárničku, krásnu mokraď aj s náučnou tabuľou... Až som sa ocitol pri lesnej správe nad Dolným Harmancom, inak na štarte Ultra Fatry, keby to bolo niekomu známe miesto.

Trasy Ultra Fatry (zelenej značky) som sa ale pridržal len pár metrov, hneď z prvej serpentíny som ťahal rovno. Úlohou bolo pretraverzovať sa do Uľanky. Je tam taká zarastenejšia lesná cesta, vedie ponad portál tunela a stanicu Dolný Harmanec, po pár stovkách metrov sa rozširuje do parádnej, spevnenej lesnej „diaľnice“, obtáčajúcej kopec Čabraď (769 m). A tam to prišlo – najlepší zážitok dňa! Takto zrána vždy opatrnejšie vykúkam spoza každej zákruty a teraz sa mi to ozaj oplatilo! Traja „domorodci“ tam niečo oňuchávali, priamo v strede cesty. Ani telefón som nestihol tasiť, nieže ešte foťák so zoomom, a boli preč, ticho ako duchovia. Aspoň ich zreteľné stopy som si mohol zvečniť, vďaka nočnému dažďu aj za to:

No a potom už dlhá a naoko nudná zvážnica, mierne hore a mierne dole. Šotolinka komfortná a udržiavaná, že aj pár hodín po tom daždi by sa tu dalo na bajku bez zasvinenia lietať. Navyše v čistom, pofrontovom vzduchu a pri nízkom slnku a zdrapoch mrakov celkom pekné výhľady z nej. Vďaka rúbaniskám, ako inak. Dozadu k Dolnému Harmancu a bralám Kozelníka nad ním, potom viac na juh ku čerstvo pocukrovanému hrebeňu Kremnických vrchov. Ešte ďalej sa ukázala aj vzdialená Poľana a po otočení na sever aj zamračená, biela Krížna s Majerovou skalou po boku.

Andrášovou dolinou som zbehol na stanicu v Uľanke, preskákal koľaje a úspešne našiel podobnú (ako predtým), trochu zarastenú, ale zjavne používanú cestičku, ktorá ma neomylne napojila na Barborskú cestu – v tomto prípade na prastarú, ale výborne udržiavanú spojku zo Španej Doliny do osady Piesky. Menej výhľadov, viac stúpania, dlhšie monotónne dupanie, ale stále komfort, to som potreboval. Akurát, že mi po asi 10 kilákoch nejako začínali vädnúť nohy. No zbohom, to bude za Ultra Kras, o týždeň! Vpredu sa aspoň na chvíľu uráčila vyzrieť z mrakov Krížna:

Osada Piesky so svojimi banskými dielkami, rozhádzanými farebnými kameňmi, haldami a kostolíkom  tú predošlú monotónnosť ale dokonale vykompenzovala. Pomotal som sa a vyliezol do sedla Dolný Šturec odtiaľ nie po značke, ale po ceste pomedzi haldy. Zase nejaké tie výhľady (Krížna a spol.), ale aj všakovaké kamenné farbičky pod nohami.

Dolný Šturec, Horný Šturec, Žiare – to boli najvyššie polohy trasy, už trochu prisnežené a pod nohami bolo mokrejšie, čvachtavejšie. Ale som sa začal spúšťať smerom na Baláže. Najmenej zaujímavý zvážnicový úsek, ale ako som v doline pri chate odbočil z „hlavnej“ doprava na náučný chodník smerom ku Hrádku (inak tiež zvážnica), začali sa objavovať infotabule a znovu aj nejaké výhľady – cez dolinu ku Kališťu a Plešiam, dole v jame svietili domy Balážov. Nebyť mrakov, aj Kečku a Prašivú vidno.

Na Hrádku samotnom len les a pri kope kameňov hrdzavá lopata (asi nie keltská), tak daváááj ďalej dole po zvážniciach. Potreboval som sa dostať cez Priechod do Ľupče, tak som z lesa odbočil strmo dole, doprava do doliny Brvnište - a začal najkrajší úsek celej trasy. Lebo prevažne cez lúky a s výhľadmi, čiastočne aj po cyklotrasách. Akurát som podcenil prechod cez „družstvo“ a privítalo ma stádo družstevných strážcov. Našťastie boli hraví, prítulní a nechali sa poškrabkať, hehe...

Priechod som elegantne obišiel po lúkach, cez Ľupču a cez Hron som si užil poriadnu porciu asfaltu a začal som prepočítavať. Cesta po ľavom brehu Hrona, cez Šalkovú do Bystrice je na dlhých úsekoch až moc spevnená, ale času bolo, tak som kus obabral obchádzkou - kombináciou zelenej značky a ďalšej lesnej cesty poza Šupín. A potom okolo Šalkovej a v podstate skoro až do mesta sa to ešte dá obabrať po hrádzi, po tráve.

Takže vybavené – presne na to je dobrá takáto behoturistika, že človek prekluše monotónne úseky a pristaví sa pri zaujímavých miestach. Aj telo dostane zabrať, aj oči spokojné, aj zvedavosť ukojená, že zas niečo nové našla... GPX je hore, ak by niekto chcel opakovať.

Rišo Pouš