Drieňov

Najjužnejšia časť Strážovských vrchov, odrezaná od zvyšku Nitrických vrchov a vlastne aj od celého pohoria Nitricou na severozápade, z druhej strany obtekaná Nitrou. Príjemná krajina guľatých kopčekov, pokrytých zväčša suchými, teplomilnými dubovými, javorovými a borovicovými lesmi. Sem – tam lúky a pasienky, neodmysliteľné posedy... V lístí šuchotali jašterice (len tá z titulky poslušne pózovala) a neviem čo sa dialo, ale miliardy srniek mi uskakovali z cesty. Možno preto, že som trochu aj improvizoval mimo značiek :-) Tých je tu len zopár a väčšinou sú vhodné aj na pohodovú bajkovačku - aj gravelista by prežil.

Vyrazil som od termálneho kupka v Chalmovej. Len nástup (a zostup o kúsoček vedľa) sú megastrmé – aj preto, že najvyšší kopec celého masívu Drieňový vrch (616 m) je tou Nitrou z východu poriadne podrezaný. Takže na úvod hrboľatá, skalnatá lesostep, vyhliadka na Malom Lubíne (smerom na juh) ako súčasť lesníckeho náučného chodníka, potom príjemné cesty lesmi a miestami po lúkach až po Veľký Zobor. Ten je napriek názvu len ostrovčekom niekoľkých stromov na lúke, pár minút nad Skačanmi. Ale s ďalekým výhľadom dole do nížiny.

Nazad sa mi nechcelo po tej istej trase, ale ani dole do Skačian, takže som zaimprovizoval a po srnčích prtiach som zišiel k poľnej ceste a kaplnke do podhoria pri Hradišti. Okrem iného aj cez krásne lúky, plné kavyľa. Odtiaľ som sa napojil na modrú značku pri Kríži – príjemným striedaním lesov a lúk sa tam ide. Aj bajkerov som dákych postretal (a zas tie srnky).

Pri smerovníku Kríž jeden z poriadnych kultúrnych šokov v tejto zelenej krajine – hnusné smetisko a modrá hore brehom just priamo popri ňom. Našťastie po nádherných pasienkoch so solitérmi starých stromov. Tesne pred chatou Varty znovu dnu do lesa.

Chcel som si obzrieť aj zelenú značku (stúpajúcu z Nitrice), tak som spod chaty Varty zbehol po nej smerom na sever a vedľajšou dolinkou (Pánska hora) som sa vrátil nazad na žltú, na lúky na Slatine. Pohoda takisto, dolinou vedie príjemná cesta v tieni a pár strmých metrov v závere nevadí. Za chrbtom priamy pohľad na Dolné Vestenice. Srnky sa na mňa mračili z bezpečnej vzdialenosti. V dolinke som sa aj z potoka nachlípal a dobre som spravil, veľa možností tu na okolí nie je.

Záver som obišiel po druhej vetve modrej značky – z lúk nad Chalmovou je tiež pekný výhľad na paradoxy miestnej krajiny: na prastarý kostolík sv. Anny v jednom zábere s odkaliskom (odkiaľ sa akurát dvíhali oblaky prachu), na lesostepnú rezerváciu Veľký vrch, zaseknutú medzi dva kameňolomy, a tak...

A prehliadka paradoxov tým ešte neskončila, produktov nášho super vzťahu ku krajine je tu na okolí viac. Po zostupe otabuľovaným a obúdkovaným náučným chodníkom nazad dole ku kúpalisku krásne vidno tú stenu odkaliska, ktorá sa týči priamo za jeho plotom. Ktovie aká „pridaná hodnota“ z neho presakuje do tunajšieho prameňa minerálnej vody. Severnejšie je ukryté ešte jedno odkalisko, najstaršie, ktoré už v 60. rokoch po havárii zabilo všetko živé v rieke Nitre (a zopár ľudí), a ešte ďalej je v doline ukrytý smutne známy novácky Vojenský opravárenský podnik. Aj záverečný výklus do Zemianskych Kostolian po svahoch odkaliska bol trochu bizár. Ale mäkkšie pod nohami po čerstvo pokosenej tráve, ako po asfaltke. Napriek zákazu vstupu sa tu celkom dosť ľudí korzovalo :-)

Celkovo to však bola príjemná prechádzka a niekedy koncom októbra tu musí byť ešte krajšie, keď sa to všetko zafarbí do jesenných odtieňov. Teraz okrem zelenej farby dominovali také tie korenisté, „stredomorské“ vône rozhorúčených lesov a lúk.

Rišo Pouš