Engadinský trojuholník... E.T. Ultra

Z Val Rosegu (2000) som vyrazil ráno o 7:45 (9.8.2019), voľno po dlhšom čase som sa rozhodol využiť bez auta. Na zahriatie poslúžil výšlap po chodníku do Fuorcla Surlej (2745 m). Tu sa mi prvýkrát zjavil môj plán ako na dlani.

Pohľad na tie vzdialené a vysoké kopce vyrážal dych, ale presne tak to malo byť, presne tak som si to naplánoval. Netušil som len, ako dlho by mi to malo trvať...

Zbehol som turistickým chodníkom okolo Hahnensee do Champferu. Využil som znalosť cestičiek v lese a v tej ich hustej spleti si vybral ten najlepší smer. Pri prebehu cez Champfer som si trochu netradične nabral vodu na verejnom WC. Od toho ako sa mi dnes podarí tankovať bude závisieť všetko...

Stúpanie z Champferu až na Piz Julier vedie po značkovanom turistickom chodníku. Zatiaľ žiadna improvizácia. Len Vo2Max. A dopĺňať palivo za chodu... Vo Val Suvretta chodník odbočuje z doliny a začína prudko stúpať. Naberám opäť vodu, tento raz priamo z potoka napriek všade sa pasúcim kravám...

Piz Julier 3380 m (11:40)

Z Champferu mi to trvalo 2:10 a nastúpal som 1600 v. m. Tento vrchol je najvyšším miestom v Engadine, kam môžete vyjsť po kvalitne značenom a reťazami zabezpečenom chodníku. Počasie mi praje, na vrchole prehodím len pár slov so skupinkou švajčiarskych dôchodcov a otáčam sa na cestu dole.

Tento raz sa v sedle pod vrcholom otočím smer Julierpass. Z cesty vedúcej naň ma čaká výstup na

Piz Polaschin 3012 m (14:40)

Na tomto kopci som bol iba raz v zime. Nevedie sem žiadny značkovaný chodník. Medzi kameňmi sa mi podarí nájsť ledva viditeľnú prť, tá sa neskôr stráca v suti. Na strmom svahu sa mi kamene uvoľnujú pod nohami. Postup bez paličiek by bol takmer nemožný.

Vodu z potoka naberám tento raz s oveľa lepším pocitom. 

Odbočujem smer vrchol do výstupového žľabu, vytrápil som sa tu v zime a teraz to nie je o nič ľahšie. Kamenné lavínky, ktoré spúšťam, sa kotúľajú dole svahom. V závere výstupu sa ešte zapráskam, keď vyleziem na hrebienok, ktorý končí strmým prahom. Pamätal som si to miesto, že som sa tu rovnako zapráskal aj v zime, ale teraz som si veril, že to preleziem. Nakoniec sa mi podarí zliezť, ale zdrží ma to.

Na vrchole opäť úžasné výhľady. Dnes počasie naozaj vyšlo. Pri pohľade do diaľky na môj ďalší cieľ ma ale prvý raz prepadnú pochybnosti, no uvidíme. Zostup z Polaschinu je pokračovaním improvizácie, dole to ale po pohyblivej suti ide ľahšie ako hore. Zbadám možnosť urobiť z pahorku dobrú fotku, a tak si urobím zachádzku. Vďaka nej robím fotku Lej da Tseppa z vrchu. Nádherné jazero to je, škoda že nemám čas na kúpeľ...

Začína sa dlhý a namáhavý zbeh do Silvaplany. Ešte pred ním ale opäť doplňujem vodu z potoka, tá ktorú som nabral pred chvíľou bol akási teplá, tak vylievam a teraz už je studená ako má byť. Pri týchto problémoch si vždy pomyslím na tie rišove krmelce z jeho reportov zo slovenských stoviek...

Pri strmých úsekoch zbehu si pomáham paličkami. Bez vycibrenej palicovej techniky by pre mňa takéto akcie neboli možné...

Prichádzam do Silvaplany a hurá do fontánky. ďalšie doplňanie paliva. prechádzam okolo malých potravín. Odskočím si kúpiť colu, musím si ju ale vystáť v rade. Kua každá minúta v rade bolí. Poklusom presun do Surlej po asfalte, nie je to ďaleko. Kola zasyčala a gelujem. Začiatok stúpania ku Hahnensee. Pre mňa nový chodníček. Nuž dnes celkom spoznávam aj nové veci.

Piz Surlej 3188 m (18:50)

Z osady Surlej na rovnomenný vrchol je to 1400 v. m., ako pozerám na hodinky... Kalkulačka v hlave pracuje naplno. Problém je, že neviem presne ako hore. Značka tam nevedie a trasa ktorú poznám z lyží je okľuka. Pamätám si však, ako som videl skalných mužíkov nad stanicou sedačky v zime. Svah tam bol vyfúkaný do kameňa. Všetko dávam na jednu kartu - skúsim tadiaľ.

Odbočujem z chodníka, voľným štýlom idem ku hornej stanici sedačky Hahnensee. Nachádzam mužíkov - super, musí to tadiaľto ísť. Pozerám na hodinky, s časom som na doraz. Rozmýšlam kde sa otočím, s vrcholom sa lúčim. Nevadí...

Vtom si uvedomím, že tu ešte existuje jedna možnosť. Keby som z vrcholu zbehol po suti a traverzol Munt Arlas takým nepríjemným traverzom, tak sa dostanem do Val Roseg už priamo, bez stúpania. Až sa teraz otočím, ešte ma čaká 200 v. m. do sedla Fuorcla Surle,j takže prídem o vrchol a stúpanie ma neminie...

Zvoní telefón: "Ty si ešte hore??!!" Hej, ale všetko je v poriadku, za chvíľu začnem zostupovať do Rosegu... Ozvem sa, až budem dole...

Takže idem na vrchol, rozhodujem sa. Mužíci ma vedú do strmšieho terénu. Ľahké lezenie a som na suti, ktorá vedie až hore. Mám celkom dosť. Som dehydrovaný. Otváram fľašky a pijem poslednú vodu do kvapky. Dve fotky a začínam zostupovať. Poznám to tu celkom dobre, ináč by som si to čo robím nemohol v žiadnom prípade dovoliť. V tom blbom traverze býva snehové pole. Teraz je tu už iba fliačik snehu. Výborne. Prekonávam kľúčové miesto a vychádzam na suť.

Pár kameňov sa mi ešte pod teniskou obráti, pár pospúšťam do doliny, kým sa dostanem na chodník. Naberiem ešte raz fľašku vody a dole sa už nejak moc neponáhľam. Volám Slávke. Všetko ok. Som dole.

12:52 mi to trvalo. Plnohodnotný deň. Hodinky ukazujú 4570 v. m. a 48 kilometrov. Tie čísla ani zďaleka nevyjadrujú tú vynaloženú námahu...

Martin Bartoň