Havrania skala, Bosmany, Kostolecký dóm

Ten neznačený hrebienok na západnom okraji Súľovských vrchov, ktorý sa tiahne od kameňolomu pri Jablonovom priamo na juh (v podstate paralelne s červenou značkou), už som nosil v hlave dlho. A keď som sa na začiatku Stovky Považím potácal pomedzi jeho skalné steny, veže a zrázy, hneď sa mi staré plány obnovili a dal som si slovo, že si ho čo najskôr prídem vychutnať – v lepšej kondícii, pomalšie, ale najmä v lepšom počasí. No, predsavzatie som si splnil - tak na polovicu. Lebo necelý mesiac po stovke, ale počasie bolo ešte hnusnejšie ako vtedy. Vlhké, nepriehľadné mlieko bolo rozliate presne v tej výške, kde sme sa pohybovali. Pohľadom na zlepencové výtvory priamo na hrebeni to ani moc neublížilo, ale výhľady nula. Ani by mi to moc nevadilo, len smola, že som so sebou stiahol dalších troch ľudí. Aspoň takto im ďakujem za trpezlivosť a modeling :-) No aspoň máme všetci dôvod vrátiť sa znovu. Lebo fakt sa to oplatí, tie skalné útvary sú fakt parádne – veď ako okolo Súľova. A výhľady? No uvidíme nabudúce, fotky zo Stovky Považím už niečo naznačili...

Tak sme sa nazbierali štyria, to už sa ťažko so sobotným termínom hýbe, aj keď nedeľa mala byť krajšia (aj bola, sviňa jedna, hehehe). Chodník z Jablonového hore lúkou a potom od posedu hore lesom je jednoznačný, keď človek vie, kam má ísť. Na jeho konci lavička s výhľadom a kúsok nad ňou začiatok hrebeňa. Tiež s výhľadom a s poriadnou hlbočinou lomovej steny pod ním.

A potom už ten hrebienok – začína jemne, hrboľato pod nohami, strmo stúpajúc. Ale netrvá to dlho a začínajú sa objavovať tie nefalšované súľovské skalné veže, vežičky, hríby, steny, hrany, zrázy a kadejaké iné tvary a patvary. Len to mlieko im poriadne rozostruje obrysy. Míňame aj tabuľky s názvami vrcholov, nie moc výrazných: Holazné, Stupovec. Pod nohy sa takto na jeseň treba tiež poriadne pozerať, lebo pod hrubou vrstvou lístia sa ukrýva kadečo slizké.

Havrania skala má už poriadny smerovník, vrcholovú knihu a lavičku. Na ďalšej ceste treba dať ale pozor, lebo chodník zvádza do strmého klesania viac na západ, samozrejme sme si zašli zle.  Po návrate hore už je preklopenie do klesania na druhú stranu orientačne zase bez pochybností, až na vyhliadkové bralá pod Vodičnou.

Potom už prudké serpentíny dole riedkym lesom a vypadávame priamo na cestu Záskalie – Vrchteplá. Pár metrov po nej a hop za potok, na náučný chodník, ktorý nás neomylne vedie na Bosmany. Tie sú tiež parádne, ale nič z toho, lebo tu sú tiež hlavnou atrakciou výhľady.

Tak schádzame cez Kostolec dole k potoku a tešíme sa na najväčší previs v blízkom vesmíre, lebo ten už hádam bude pod mrakmi. A väčšina z nás ho pozná len z diaľky. Aj Kostolecká tiesňava je pekná, taká nenápadnejšia sestra susednej Manínskej. V jej jadre priamo pri ceste infotabule a od nich strmé chodníčky hore pod previs. Netrvá to funenie hore strminou dlho a už sme tam – niekto obzerá zaistené lezecké cesty, niekto výtvory geológie a geomorfológie. Každopádne je to parádny prírodný výtvor, aj pohľad na druhú stranu tiesňavy s podobným, len menej „vyhryznutým“ skalným oblúkom je fascinujúci.

A zase dole na asfalt a o chvíľu už točíme v Záskalí doľava, hore dedinou, po zelenej. Plán je prejsť na žltú a cestou sa rozhodnúť, či ešte vyfuníme hore na Manín, alebo to potiahneme priamo do PB. Vyhráva druhý variant, lebo sa nám zdá, že sa nám nejako rýchlo čas míňa a rýchlik nepočká. Tak už len lúky, lesy, záhradky a kalvária, prechod mestom a nakoniec sme na stanici akurát na posedenie pri jednom čapovanom. Rýchlik prichádza len s päťminútovým meškaním, čo je na Slovensku ako nič, tak spokojnosť. Ale za tými výhľadmi sem ešte treba prísť!

Rišo Pouš