Horizont Erdútky 2015

Zvíkendnieva sa. Vonku zúri celkom slušná jar a ja upaľujem mestom s bežkami v ruke. Užívam si svojich päť minút slávy, hodne ľudí sa za mnou otočí. Jeden pán dokonca neodolá a blahosklonne ma osloví: „Slečna ešte asi nezbadala, že sneh sa už dávno stopil?!“ Namiesto odpovede mu venujem úsmev. Viem totiž o mieste, kde budú zemiaky sadiť až v júni :o)

Oravská Lesná alias Erdútka poriada každý rok o tomto čase bežkársky prechod s výstižným názvom Horizont Erdútky. Ten kopíruje nenáročný terén okolo dediny v dĺžke cca 25km s prevýšením 660m. Za celú históriu týchto prechodov sa, tuším, len vlani akýmsi nedopatrením stalo, že nebolo snehu. Tohto roku sa však modlili intenzívnejšie a na jeho nedostatok sa sťažovať nemôžu. Takisto ani na účasť, ktorá z roka na rok rastie snáď geometrickým radom. Ráno to vyzerá vždy rovnako. Prezentácia v kultúrnom dome je v znamení tlačenice, výkladu trasy a kvapalného občerstvenia na odvahu. Potom sa už všetci postupne trúsia na trať. Začína sa kúsok za školou, kadiaľ vedie relatívne nový cyklochodník. Nastáva hromadné obúvanie a následne hromadný presun pozdĺž potoka Biela Orava po Pribišskú. Tam terén radikálne pritvrdzuje a mení sa z roviny na celkom slušný svah. Pri stúpaní na hrebeň sa však tentokrát veľmi nenatrápime, nakoľko je tu viac trávy ako snehu a tak idú bežky na plecia. Na horizonte ale začína to, kvôli čomu sme sem išli. Široká stopa ešte širšími lúkami, pod nohami fajnový sneh a aby nám nebolo málo, sype sa ešte aj zhora. Vadí to len pri zjazdoch, kedy človek nevidí, do čoho sa skydá, a tiež kvôli obmedzeným výhľadom. Za krajšieho počasia dovidieť od Malej Fatry až po Babiu horu a Pilsko. V tomto úseku sú na spestrenie dva zjazdy: prvý je pod Kohútikom, kde sa to podchvíľou ozýva výkrikmi (hrôzy i nadšenia), druhý sa napája na lyžiarsku zjazdovku asi v polovici a ďalej sa už miešajú bežkári so lyžiarmi.

Pri dolnej stanici miestnej sedačkovej lanovky býva prvá občerstvovačka. Tlačenica je hlavne pri šiškách s lekvárom – kto zaváha, nežerie! K tomu teplý čaj a nájde sa aj rum. Kým sa jedni napchávajú, druhí si užívajú bežkársky adrenalín na zjazdovke. Vyvezenie sedačkou v cene, k zjazdu je „vítr ve vlasech“ a „smrt v očích“ grátis. Kto nezažil, nevie, čo je život :-) Sýti a vybúrení sadáme nakoniec všetci na lanovku, ktorá nás vyvezie opäť na trať. Sedadlá vyhrievané, ale mokré od padajúceho snehu, zanechávajú na našich zadkoch veľké mokré mapy. Aspoň nevidieť, komu cvrklo od strachu pred zosadaním na hornej stanici. Aj ja ostávam verná tradícii – z tejto sedačky sa v zásade odplazím vždy po štyroch.

Ďalšia časť trasy má veľmi podobný charakter ako doteraz. Najprv sa šúchame hrebeňom po rovine, potom trochu do kopca, následne trochu viac dole kopcom. Prefrčíme cez Tanečník a znovu sa treba štverať hore na horizont. Vrava utícha, počuť len synchronizované fučanie. A do toho sa dolinou roznesie spev! Tak predsa aj tohto roku dorazila skupina spevákov, čo každý prechod okorení ľudovými melódiami. Dobre sa to počúva. Ale aj ich tá chuť do spevu prejde pri stúpaní na Príslop (či ako sa to oficiálne volá). Upravená trať končí pri turistickom prístrešku na jeho úpätí, len šípka a škodoradostný smajlík v snehu od organizátorov udávajú smer priamo hore lesom. Celý dav poctivo stromčekuje a ešte poctivejšie nadáva. Ja som radšej ticho. Viem, že po tejto chuťovke bude nasledovať ešte lahôdkovejší zjazd. Ten už okoreňujú nespočetné lavóre po predošlých bežkároch, sem-tam nejaký ten padnutý strom alebo mláka vody. Strmina je ten najmenší problém. Našťastie sa mi darí dostať sa do sedla bez ujmy na zdraví.

V sedle križujeme hlavnú cestu medzi Novou Bystricou a Oravskou Lesnou. Niektorí prebiehajú po asfalte na bežkách, šoféri sa nestíhajú čudovať. Vpred nás už ženie celkom solídny hlad, o to viac, že vo vzduchu už cítiť blízkosť druhej občerstvovačky. K tej sa schádza širokou strmou „bobovou dráhou“, ktorá nás vypľúva rovno k teplým párkom a k čaju s medovinou. Dav zázračne pookreje, modriny prebolia, pošramotené egá sa zaceľujú. Psychika je pripravená na posledný výšľap trasy. Väčšina ľudí si svah vyšliape asi do 2/3 a potom to pozdĺž cesty otočí dole do doliny. My si k tomu ešte pridávame krátku zachádzku na Macangov Beskyd. A potom už, ako hovorí kamarát, len samé pozitíva a istoty. Dlhý príjemný zjazd lúkami, až takmer do samého lona Erdútky.

V cieli sú každý rok pripravené neľudské hody. Na začiatok kapustnica, za tým pečená klobása a pečienka, čaj a vínko tečie potokmi. Je až neuveriteľné, že pri tom počte ľudí sa každému ujde. Tasí sa harmonika, lovia sa v pamäti všetky tie ľudové pesničky „z mládí“, poniektorí si ešte aj zakrepčia. Proste deň využitý naplno! Na záver vzdávam hold organizátorom za dokonalý priebeh tejto akcie (prípravou trate počnúc a vynikajúcim občerstvením končiac) a všetkým ostatným účastníkom za to, že pomôžu na každom ročníku Horizontu Erdútky vytvoriť neopakovateľnú a nezabudnuteľnú atmosféru.

Jana Jaraba