Hrebeňovka Čergova: romantika pre dvoch

Ráno na „Všetkých svätých“  je v Prešove jasné a mrazivé, teším sa na žiarivé jesenné farby. Ale zo severu tiahne nejaká sivá vrstva, to nie je dobre. Poznáte to - tenká deka cez polovicu oblohy, akurát tam, kade sa pohybujete. V diaľke síce svieti slnko, vy ste ale just v tieni, aj keď cez mraky nad hlavou presvitajú útržky modrej. Tak aj je, keď vystupujem z autobusu v Terni - zo žiarivých jesenných farieb sa stala jednoliata, aj keď pastelová, masa bez kontrastov. Napriek tomu pohľady do krajiny sú celkom pekné - útržky rannej hmly ostali vzadu v doline a vo vrstve jasného vzduchu medzi nimi  a tou sivou prikrývkou vidieť do ďaleka. Lebo prvé kilometre sú síce po asfalte, ale cesta stúpa po hrebeni pahorku medzi dvoma plytkými dolinkami. Okolo dominujú lúky.

Tak začínam „hrebeňovku“ Čergova, idem z juhu na sever, od Terne cez Čergov a Minčol do Obručného. Takto sa mi to zdá podľa mapy najsympatickejšie, ale aj na autobusové spoje som viazaný. Celé to má asi 40km, prevýšenia nie sú veľké, terén mierny, flyšovo guľatý a kraj lúčno-lesný, strakatý, na výhľady bohatý. A takto v strede jesene plnofarebný. Hoci by bolo najlepšie vychutnať si ho počas dvoch dní, mám na to len jeden. Preto idem na ľahko, len v teniskách, aby som mohol pobehnúť, keby som nestíhal. Trvať by to malo okolo 12 hodín, ale mne ide autobus už o deväť :-)

Preventívne klušem hneď na začiatku - na asfalte sa netreba dívať pod nohy, môžem obzerať krajinu a aj sa zohrejem a rozhýbem po piatich hodinách cestovania. Za Hradiskom namiesto asfaltu pohodová cesta lúkami, v okolí postupne pribúdajú stromy. Tak ešte posledné ohliadnutie dozadu, na panorámu zahmlenej kotliny s trčiacimi vrcholkami Stráží a ponáram sa do farieb lesa, pritlmených tieňom mrakov. Cestou zmiešaným porastom k sedlu Čergov však s nádejou sledujem rozširujúci sa modrý pásik na severnom obzore.

Okolo chát v sedle sa zdá, že to tu celkom žije v lete aj v zime. Trochu sa tu pomotám a do stúpania na vrchol Čergova odchádzam už so slnkom v chrbte. Hurá! Farby prešli do gýčových! Znova pribúdajú lúky, za vrcholom Čergova to začína naplno, hrebeň je najmä na južných svahoch odlesnený už storočia. Otvárajú sa prvé pohľady na Tatry. Za Chochuľkou idem chvíľu dokonca v ústrety Kráľovej holi, ako sa chodník točí na západ. Na druhú stranu sú výhľady zriedkavé, len cez občasné rúbaniská: v diaľke dominuje Busov. Ako stúpam na Veľkú Javorinu, po ľavej ruke míňam územie prvej súkromnej prírodnej rezervácie. Vlčia sa za tých pár rokov stala pojmom, držme palce, aby sa jej darilo aj ďalej. Lebo rúbaní okolo nej pribúda vraj posledné roky akosi priveľa. Ako na celom Slovensku, drevárska lobby nezaháľa :-(

Aj na ďalšej ceste sa pod nohami pravidelne menia lúky a lesy, je nemožné zapamätať si detaily, lebo jednotlivé úseky sú si veľmi podobné, terén rovnako mierny, hore a dole, hore a dole. Prvé dlhšie a prudšie klesanie je lesom do sedla Priehyby. Okolo samé brezy, cítim sa ako niekde v tajge :-) Križujem asfaltku. Tesne za sedlom je pod cestou studnička: pekná, nová, výdatná, na kameni nápis „Horská služba Čergov 8.8.2014“. Dobre vedieť: ideálne miesto na prípadný koniec prvého dňa hrebeňovky, kúsok vyššie na lúkach sa dá komfortne stan postaviť.

Presne na poludnie dobre padne odpočívadielko pod smerovníkom v sedle Uhlisko. Môžem si dovoliť pauzu, už mám náskok a na Minčol je to už iba kúsok. Stále rovnako peknou krajinou horských lúk a farebných lesov, mierne stúpajúc. Na Lazoch nieto chalúp, len kaplnka v čučoriedkach. V prieseku lesa už vidieť kríž na predvrchole Minčola, pri ňom je aj smerová ružica a výhľady sú zas kruhové. Len sa opäť zaťahuje, škoda. Inak na kríži je smerovka k studničke a útulni pod kopcom, dobrý tip!

Na Minčole: ohlodaný betónový pylón, na obzore Tatry, Pieniny aj zvyšok mojej dnešnej cesty cez Malý Minčol. Tá už podľa mapy má viesť prevažne lesom a trvať tak tri hodinky. Tak aj je. Len pár lúk na začiatku a potom až nad Obručným sa vynáram z lesa. To už sa stmieva, slnko zapadlo kým som sa motal po lese, tak na dokumentáciu končiaceho dňa využívam vysoký posed. Dedina je maličká, len pár domácich sa divne díva, kto sa im to tu za šera motá. Autobus ma našťastie berie, to je základ. Vydarený deň môže skončiť dvestokilometrovou cestou domov :-)

A prečo „romantika pre dvoch“? Lebo prevažná väčšina trasy vedie po príjemných lesných a lúčnych cestách, veď na fotkách to vidieť. Blato takmer žiadne. Môžu sa tu dvaja vedľa seba prechádzať a za ruky sa držať. Len na nemnohých miestach je „jednostopý“ chodník, najdlhšie za Malým Minčolom v lese. Značenie je také kvalitné a jednoduché, že ak si tí dvaja budú len navzájom do očí pozerať a nie na značky, aj tak by mali trafiť :-) Inak terén je z 90% aj príjemne „bajkovateľný“ – aj preto sa mi možno zdalo, že stôp po bicykloch bolo viac ako tých peších.

Rišo Pouš