Javornícka stovka 2019: mimozemšťania v akcii

Polovica októbra, to je už risk – bude snežiť alebo vyjde slnko a vytiahne farby? Tentokrát to druhé, podobne ako vlani, len trochu chladnejšie, s miernym oparom a južným vetrom. Skoro ideálne bežecké podmienky, fotografické trochu horšie. Ale balneoterapia priamov cene zájazdu – tentokrát na mnohých miestach, po predošlých dažďoch.

Čo ale bolo najpodstatnejšie na tomto ôsmom ročníku: taká konkurencia sa na štartovke zišla, že ažžž. Právom boli očakávané nadzvukové rýchlosti a rekordné časy, čo sa aj splnilo. Nebola taká plnofarebná táto stovka ako vlani, ale zato pekelne rýchla. Také fofry slovenské ultra ešte nezažilo, aby organizátori takmer nestihli kontroly pripravovať, kým tam doletia prví.

A začalo to pritom tak pohodovo - v piatok večer v telocvični. Pre účastníkov. Orgsteri makali už ktovie ako dlho. Na prezentácii pod lezeckou stenou vraj pravé kysucké hrozno a pravý východniarsky burčiak. Ešte že bolo dosť záchodov - aj vedľa v škole... Spacákov parkovalo na parketách dáko menej ako vlani – sa mi zdá, že ľudia pohodlnejú a zaliezajú do hotelov po okolí stále viac. Zato viac bolo aj byrokracie, už sme podpisovali dve lajstrá, ktovie čo bude o rok... Potom už rozbaľovanie, prebaľovanie, vykecávanie, dobíjanie, večeranie, pobehujúci ultrapes a o jedenástej nočný kľud.

Zaujímavejšie bolo ráno, keď sa o piatej ozvalo zopár budíkov a hneď nato šuchot, ako keby sa vzbúrili všetky kysucké igelitky a mikroténové sáčky. Svetlá o pol šiestej, o 30 minút skôr ako vlani, lebo aj štart bol posunutý na skôr. Závislácky kofeínový kútik bol tradične vyťažený na 130%.

Na námestie sa dotrúsilo niečo vyše 150 divných ľudí, nemajúcich v peknú sobotu 12. októbra nič iné na práci okrem miesenia blata vlastnými nohami, len zatiaľ klepúcich kosu. Aj pár „hyen“ bez čísiel, ktoré zabudli, že prezentácia bola len večer. Náčelníkov hromový hlas (zatiaľ) naposledy zahrmel z repráku o siedmej a poslal 154-členné stádo vpred. A to hneď vbehlo do nesprávnej ulice. Našťastie tam hneď boli aj schody na ten správny chodník, a odvtedy sa blúdilo už len individuálne.

Mimozemšťania uleteli hneď preč, s nimi pár prepaľovačov. Normálni ultras sa nad sídliskom zoradili slušne do vláčikov a skupín podľa chuti a výkonnosti a davaj drať prvý kopec. Vpredu sa ale podľa medzičasov (https://ultra.hiking.sk/hk/live/58/javornicka_stovka2019.html) diali veci nevídané. Patrika Milatu sa asi do polovice ako tak držal len Majo Priadka a aj keď rubol superčas 9:53, dostal od víťaza 20 minút. Za 9:33 (ale ani pod desať) na Slovensku ešte stovku nik nešiel. Tretí Aďo Kašniar strácal už viac ako hodinu, aj keď 10:59 je na tejto trati tiež super výsledok.

Medzi dioukami Denisa Kušnierová zahrievala motory trochu dlhšie, aj keď tiež spôsobom štart – cieľ. No keď začala predbiehať, viacerým chlapom poriadne padlo ego – celkovo dobehla desiata za 12:36. V tejto konkurencii, kde lanský víťaz bol ôsmy (aj keď mu to nešlo ako vlani)! Suverénny traťový rekord - o 15 minút. Minuloročná víťazka Aysen Solak sa poriadne vytrápila a nakoniec odstúpila, podobne ako ďalších 28 štartujúcich. Od Denisy sa supervýkon čakal, ale čo predviedla druhá Maja Štrbová, to je z ríše snov. Zo tri hodiny rýchlejšia oproti svojim očakávaniam, v pohodičke za 13:37. Tretia Marcela Mikulecká o ďalšiu hodinku za ňou. Chlapi, máme čo trénovať!!!

Nasleduje kopec výhovoriek, prečo sú tu zase nanič fotky, aj keď počasie celkom prialo: Pretože si hlavný Vetroplach povedal, že po 11 rokoch (od nultej Stíhačky) okúsi zase poriadnu stovku, samozrejme sme sa dohodli, že ideme spolu. Lenže to by som ho nesmel po štarte v tom ošiali prehliadnuť. No veď ale nevadí, som si myslel. Povedal, že sa bude brzdiť, tak som zabrzdil tiež, že ho počkám na prvej lúke. Lenže keď ma začali aj dážďovky obiehať, doplo mi, že sa asi neubrzdil. Tak začala naháňačka, ktorú som zaslzený, zasoplený, s penou u huby a totálne rozbitý zdarne ukončil až po 18 km na K2 v Ochodnici. Potom už len „pohodových 87“, kde to išlo s nami oboma už len dole vodou, najmä hore kopcom. Takú obrovskú svalovicu z tých besných zbehov už som dlho nemal.

Ale krmelce boli výdatné, organizátori by každému splnili aj tajné detské želania, v cieli to sociálne vrelo až do rána, sprchy boli aspoň poloteplé a švédske stoly lákali, radosť sa dotrápiť až do konca. Čiže akcia zas na takej úrovni, že už skoro dokonalá. Len tú Makytu keby sa podarilo dáko vyžehliť, že? Vďaka všetkým z SUT a dobrovoľníkom zvlášť, že sa im chce v prospech pár bláznov zabiť víkend. O rok hádam zase!

Rišo Pouš