Južnou časťou Slovenského raja

Sedíme vo vlaku, ktorý smeruje z Horehronia do Margecian. Vystupujeme na stanici Telgárt - penzión. Vlak sa stráca v 1239m dlhom tuneli. Chvíľu čakáme, a už ho vidíme prechádzať oblúkovým Telgártskym viaduktom. My pokračujeme pešo po štátnej ceste č.66 smerom k sedlu Besník. Cestou míňame ďalší technický unikát – Chmarošský viadukt s deviatimi kamennými oblúkmi. Dostávame sa do pramennej oblasti Hrona. Prameň je zachytený v drevenej studničke, pri ktorej je altánok. Naberáme vodu do fľaše. Však koľkokrát má človek príležitosť piť čistú vodu priamo z Hrona? :-)

V sedle Besník opúšťame asfaltku a pokračujeme prašnou cestou, stúpajúcou k lesu. Na lúke sa pasie stádo kráv. Nad tým všetkým sa v diaľke vypína Kráľova hoľa. Idylka ako vyšitá.

Míňame novovybudovaný prístrešok a drevený kríž. Pretraverzujeme masív Trsteníka a zo Spiša prechádzame na Gemer. Lesná cesta nás dovedie k smerovníku Pod Čuntavou. Odtiaľ sa o 10 minút ocitáme pri Starej Čuntave. Stále pokračujeme po červenej turistickej značke (Ceste hrdinov SNP) k ďalšiemu rázcestiu Pod Ondrejiskom. Odtiaľto to máme len na skok k najvyššiemu vrchu Slovenského raja – Borovniaku (1 268 m n. m.).

Sadáme si na lavičku, dopĺňame energiu a kocháme sa do široka-ďaleka. Od Kráľovej hole, cez Vysoké Tatry, Slovenský raj až po Levočské vrchy. Takýto výhľad je v Slovenskom raji zriedkavý. Tesne za nami prichádza cyklista bez bicykla. Svojho „koňa“ si ukryl niekde v lese. Nemáme čas sa dlho zdržovať. Musíme stihnúť spiatočný vlak. Vraciame sa späť k rázcestiu Pod Ondrejiskom. Pokračujeme ďalej po červenej. Chodník je na niekoľkých metroch zahataný popadanými stromami. Obchádzame ich radšej po lúke. Pred nami skupinka turistov a za nami ďalší cyklista. A my sme si mysleli, že tu nestretneme ani živú dušu. Ale na to, koľko turistov sa denne premelie severnou časťou, je to stále v pohode.

Striedajú sa tu lúky so studničkami či napájadlami s krátkymi prechodmi cez les. Míňame sedlo Červený smrek, rázcestie Nižné záhradky, poľanu Osiková až sa ocitáme na planine Hanesová. Ani neviem prečo vrieskam. Piskotom som vyrušila srnca, ktorý sa občerstvoval pri vode. Ani nestíhame vytiahnuť foťák. Uteká preč. Ešte posledná lúka a stojíme pri rázcestí Hanesová 1. Tu si robíme piknik v tráve. Domáca klobáska, parenica...

Čaká nás už len posledný úsek našej cesty (modrá turistická značka) – kaňonovitá dolina Tiesňavy. Po začiatočnom strmšom klesaní sa dostávame priamo k potoku, okolo ktorého sa kľukatí chodník. Trasa je miestami zabezpečená mostíkmi, rebríkmi a reťazami. Cestou sa kocháme vápencovými útvarmi a hlbokým úzkym kaňonom, ktorý svojim charakterom pripomína Prielom Hornádu. Dolina sa pomaly začína otvárať a vidíme prvé domčeky v dedinke Stratená.

Prejdeme popod železničnú trať a vyjdeme na stanici, kde čakáme na spiatočný vlak.

Lucia Ištvánová