Kokava trail 2024

Takto to vyzerá, keď sa niekomu už nechce organizovať veľa ultraakcií, alebo skôr - keď už nevládze. Tak jednu z nich zruší (Hriňovskú). Ale ako správnemu workoholikovi mu to nedá pokoj a hneď namiesto nej vymyslí niečo iné. Veď len trochu uberieme kilometráž, odstránime hnusné úseky, otočíme to do protismeru, zmeníme miesto zázemia... A je z toho Kokava trail. Inak zaujímavý, taký „teenagerský“ formát. Lebo dospelých stoviek je dosť, aj detských päťdesiatok, ale niečo medzi tým chýba. Kratšia Rusínska dajme tomu, Zázrivá tento rok nebola. A pre veľa ľudí, ktorí už s prehľadom dávajú detské trasy, ale na stovky si ešte netrúfajú, je to výborná možnosť posunúť si vlastné limity. SUT si takto vlastne môže vychovať nových stovkárov, ktorých je málo a kvôli ktorým nie je veľmi ekonomické nejakú stovku vôbec zorganizovať. Tiež som sa potešil – som si myslel, že koncom leta už budem dobre rozbehaný, tak si toto dám „s prstom v nose“, za vidna budem mať vybavené a ani sa moc nerozmontujem. Stalo sa ale presne naopak – po dvoch mesiacoch bez behania a navyše s poriadnymi sopľami, hlavybolením a horúčkou som si nebol istý ani prvým kopcom. Ale ten vždy ukáže, či to telo dá, a keď máš zaplatené, trp! Tak sa išlo.

Pri kokavskom kulturáku ako sa podvečer zintenzívňoval pohyb ultras, vynárali sa aj miestni očumovači, ktorí zavetrili zmenu v nude bežnej rutiny. A s postupom noci sa začali z podsvetia susednej Oázy vynárať aj miestni zombíci, klátivo sa pohybujúci a hrozivo mumlajúci. Proste miestna víkendová idylka, navyše teplá, jasná noc. Nasledujúca ultrasobota mala byť podobná, aj keď nedávne horúčavy už našťastie popustili. My nenároční sme spoznali ďalšiu telocvičňu – trafiť nebol problém, ale iba vďaka značeniu od organizátorov. Inak bola dokonalo v teréne maskovaná, taký partizánsky bunker. Viacerí predtým ešte frfľali, že doteraz nevedeli ani to, že nejaká Kokava existuje, ale keď zistili, že tam majú parádnu picérku a dokonca dve zmrzlinárne (A tie ceny!), ostali spokojnejší.

Po ťažkej noci (návaly horúčavy a zimnice) nastalo ešte ťažšie ráno, navyše keď voľajaký premotivovanec (Braňo to ty?) zasvietil už o piatej – zrejme zvyknutý, že štart býva o šiestej. Lenže tu je až o siedmej! No, aspoň boli menšie rady na wc. Vraj kvôli bezpečnosti sme museli telocvičňu vysťahovať, tak sme si všetko uložili v kuturáku, vypočuli si naživo perfektné fujarové trio, pár teplých slov od starostu Kokavy a nášho náčelníka (že kde aké ohradníky číhajú) a o siedmej zadunel nadzvukový tresk. To odleteli mimozemšťania, zvyšných asi 160 pozemšťanov za nimi normálnym tempom.

Viacerí sa predtým pri pohľade na parametre (78 km/3330 m) divili, kde sa tam toľké prevýšenie berie, veď je to taká guľatá, príjemne behavá krajinka. Poznáme z Hriňovskej stovky. Len zabudli, že na tie lúky sa treba vždy strmo vyštverať z hlbokých dolín a poznáme aj škodoradostnú úchylku SUT umiestniť kontrolu vždy v najhlbšej jame, aká sa v okolí dá nájsť (výhovorku tiež poznáme: kvôli logistike). Aj tu, hneď po štarte: rozklus dedinou, poslední dvaja škeriaci sa regulovčíci a vykecávanie v pelotóne skončilo - chodník hore lesom miestami na 4x4. A ten prach všadeprítomný k tomu, no podklzovalo statočne. Účel ale splnený: vláčik natiahnutý, selekcia podľa schopností drieť do kopca vykonaná. Zhora zo Slopova, od rozhľadne, krásne výhľady nazad na Kokavu a na druhú stranu na Klenovec. Ešte trochu do kopca k hojdačke na Pasiečkach a daváj skoro rovnako strmo dole do Utekáča (K1), len zväčša po lúkach a cestách. Na zahriatie dobré to bolo!

Ponuka K1 niektorým miestnym znalcom a nemenovanému miestnemu obyvateľovi nestačila, vbehli rovno do susedného výčapu podporiť miestnu ekonomiku, a tak je to správne! Za K1 sa scenár opakoval: hybaj strmo hore. Sklony našťastie stále zmierňoval ranný chládok a hore na lúkach za Farkaškou príjemne prefukovalo. A našťastie prefukovalo celý deň – tak akurát, aby to stíhalo odfukovať muchy. Väčšinou, lebo okolo samé pasienky a viacerí ešte pamätajú tie smrtiace hromadné nálety počas vlhkých a horúcich prvých (júnových) ročníkov H100. Zároveň na dlhší čas pokračovala tá „guľatá, príjemne behavá krajinka“ a výhľadom dominoval Klenovský Vepor.

K2 v chatovej oblasti Kokava – Línia slúžila už aj ako poľné obväzište, za to mohol ten drôt, trčiaci z cesty predtým. Odtiaľ pokračovanie v podstate najdlhšieho stúpania na trase, aj keď mierneho a prerušovaného aj krátkymi zbehmi. Na Drahovú (1118 m), najvyšší bod trasy. Väčšinou lesom, ale potom za Drahovou znovu tie výhľady! Už oba Vepre a pred vbehom do lesa (nad prameňom Ipľa) sa vpredu rozprestrela aj Poľana. Dovolím si ešte jednu osobnú vsuvku: empiricky som si znovu dokázal liečivosť ultrabehu – telo zistilo, že protesty mu nepomôžu, že hlava je tvrdohlavejšia, tak práve okolo Drahovej prestalo púšťať sople a otravovať bolesťou hlavy. Následne síce začali vädnúť nohy, ale od tých nemôžem chcieť veľa po dvoch mesiacoch bez behania. Našťastie pod prameňom Ipľa mierne klesavé, mierne monotónne lesné cesty a vynorila sa osada Bratkovica (K3), trasy takmer polovica. Presné preklopenie do druhej polovice prišlo niekde trochu ďalej, kde sme už tretí raz preskakovali cez hlavnú cestu do Kokavy.

Cesty okolo Látok sú až príliš tvrdé pre rozmaznané a už boľavejúce ultranohy – niekto, mám dojem, tam aj pokúšal stopnúť si uja na malotraktore, ale vzdal to, keď zistil, že beží rýchlejšie. Potom však ten kultúrny šok, keď nás značenie odhodilo do rúbaniska. Tam zas ledva chodník a kadečo špicaté z černičia trčí, hádam sa nik nenapichol. Akurát provokatér na bajku, ktorému všetci v duchu závideli, tam spravil ukážkový kotúľ – našťastie vyzeral ok, že do mäkkého. Toto sa inak dá elegantne obísť po ceste, ale preskakovanie potoka po klzkých balvanoch si orgovia jednoducho nemohli odpustiť na žiadnej H100, tak ani tu. Veď tam aj striehli škodoradostní fotografi – no smola, už je tam mostík z brvien. Ak sa niekto namočil, len naschvál. Už bolo teplo. A na cestách pred Táňovom ani nie prach, ale púder.

S tými krmelcami v najhlbších jamách som trochu preháňal – Línia, Bratkovica ani Táňovo nie sú vôbec hlboko, ani posledné Ďubákovo. Zato Málinec (K5), najnižší bod na trati - ním sa nám orgovia dostatočne pomstili. V kombinácii s vrcholiacim teplom a naskakujúcimi kilometrami bol ten nekonečný zbeh a potom ešte nekonečnejší výšľap na Jaseninu (tiež jedno znajvyšších miest na trati, 995 m) pre niekoho hádam už aj trochu krutý. Veď na profile je to pekne vidieť. To už som dlhšie „prepočítaval“ v snahe ísť čo najpomalšie, nech sa príliš nerozbijem, a zároveň dôjsť do cieľa za svetla (našťastie to vyšlo). Schody pred kulturákom v Málinci už pripomínali frontový lazaret a niektoré pohľady hovorili „zavraždím ťa, ak mi ukážeš profil trate“, tak som sa veľmi nezdržoval a šmatlal preč, nech som čím skôr hore.

Predtým som samozrejme nasadil ťažké chemické zbrane, lebo trápenie už začínalo byť poriadne. Výstup lesom ešte bol v tieni, strmý len občas (aj tú rozbitú, superstrmú skratku nám orgovia odpustili), ale potom na lúkach! Slnko zľava, stromy brániace vetru sprava a just tam je to najstrmšie, no rozkoš krízovať!!! Pod Brložnom sa to našťastie obrátilo a zmiernilo. Kto to išiel za tmy, mal smolu: znovu veľmi pekná, strakatá, guľatá a teoreticky behateľná pasienková krajinka. Potom ešte „pre zmenu pohybového stereotypu“ malý rockgarden pod vrcholom Jaseniny, a už len zbeh na K6, po lúkach.

Ďubákovo je inak taká tichá dedinka, no tentokrát ten vreskot, piskot, vyzváňanie, tuším aj rapkáče a všetky tie hlukové motivácie bolo počuť poriadne ďaleko. Hej, keď je dedina v takej jame. Neviem, či ten huriavk nerobili na kontrole aj naschvál, aby im tam nik nemal chuť ostať a rýchlo sa pratal do ticha „cieľovej rovinky“. Čiže na posledných ani nie 10 km s dlhým zbehom do cieľa. Inak to, čo sa v prvej polovici finálového úseku tvári ako nevinné brdky, sú poriadne jedovaté kopce. Neviem, či to bola výhoda alebo nevýhoda, tá znalosť trasy z H100 (aj keď v protismere). Na Dieli sme definitívne opúšťali trať H100 a išlo sa do gravitačného finále. Keď nemám v teréne natrénované, bolia najmä zbehy, takže opatrnúčko, čo najpomalšie, nebolo sa kam náhliť, svetla pred siedmou dosť a cesty našťastie široké. Ale nekonečné to teda bolo fest!

Ale kto to nezabalil (a dnfiek vôbec nebolo veľa), dočkal sa cieľovej brány, potlesku, diplomu a socializácie. Tej sa samozrejme znovu chceli zúčastniť aj nejakí miestni zombíci, ale pred prevahou našich radšej ustúpili. Tak sa zombie párty točila až do limitu o pol druhej. Dorazil zadný voj, na moje prekvapenie bez káričky naloženej značením – lebo toho bolo toľko, že hádam až moc, asi to cestou hádzali do krovia. Furt hovorím, že nás orgovia odúčajú myslieť. A hodinky už má snáď každý. Jasné, odkrvený mozog zle odbočí aj v tuneli, ale tomu značenie nezabráni. Každopádne vďaka za ten servis, na trase aj na kontrolách, na štarte aj v cieli, takto sa to má robiť! V cieli inak viali (popri iných) aj zbrusu nové zástavy „Kokava trail“, tak sa hádam môžeme tešiť na novozaloženú tradíciu, lebo do Kokavy a okolia sa ozaj oplatí prísť sa dobre (nielen) zničiť, ako je tam krásne.

Okrem krajinárskych kvalít sa tá trasa ozaj dá aj rýchlo behať. Časy mimozemšťanov a mimozemšťaniek radšej ani nekomentujem (výsledky TU a TU ), ale aj bežný smrteľník si to myslím dokáže užiť a pritom sa ešte pokochať krajinou. To zas len orgovia mali teraz vraj trochu problém, aby pred pribehnutím Patrika Milatu stíhali pripravovať kontroly :-) Tak už im len držať palce, aby to budúci rok vyšlo tiež a aj účastnícky limit sa hádam naplní. Lebo ono nie je ľahké obstáť v konkurencii toľkých iných podujatí. Ale SUT to vie, tak o rok isto všetci do Kokavy!

Rišo Pouš