Kokava trail 2026: super počasie a púder

Do tretice vraj všetko najlepšie, tak teraz sa to aspoň počasia týkalo. Lebo po nekonečne horúcom a suchom lete zdalo sa, že sa konečne začalo normalizovať. Teplota v Kokave a okolí bola počas prvej septembrovej soboty ideálna na svižné pobehovanie, severáčik dochladzoval prehrievajúce sa motory a doobeda dokonca aj pár malých prehánočiek pokropilo rozpálené čelá. Že je to ale krajina intenzívne používaných chotárnych a lesných ciest, bolo na nich poriadne veľa prachu. Na pár miestach, kde sa „drevo z hory tíško zváža“, nie že prach, ale taký púder, ako keby ho z Mesiaca vozili. Aj po členky hlboký. No to boli len krátke pasáže trate, takže toľko k názvu reportu. Ku pretekaniu samotnému asi tak, že na výsledných časoch a umiestneniach je vidieť, ako sa tento šport posúva k stále lepším výkonom a nadupanejšej konkurencii, aj keď mimozemský čas 6:41 Patrika Milatu z prvého ročníka asi bude chvíľu odolávať. Novinkou bola „superdetská“ trať Pasiečky trail (23 km), čo už samozrejme ani ultra nie je, tak nás ortodoxných to vôbec nezaujíma a takým bežcom sa ani nezdravíme, že? Ale ok, záujem to podporilo a 77 ľudí na štarte je fajn číslo. Takmer 150  ľudí vybehlo na dlhú a déenefiek bolo málo, takže socializáciu v cieli a svojich pár sekúnd slávy pod bránou si užilo 135 zaprášených, na trase rovnakej, ako už dva razy:

V piatok večer, kým usilovné SUT-včielky makali v kulturáku, „social life“ vrel  v Kokavskej izbe. Obsluha si asi tiež dala fajné večerné ultra. Po odchode slušných ultras na matrace tam ale zábava vraj ešte vygradovala – také legendy a klebety sa na trati potom preberali.  A teda aj odhady, ako dlho sa dá bežať na „zostatkový“ a koľkí by boli disknutí, ak by orgovia nasadili dychové kontroly ako policajti. Ale to boli len čisté halucinačné teórie, pred siedmou ráno to v Kokava-city vyzeralo ako malo: rojenie, doprezentovávanie, fujarenie a o siedmej ohnivý štrart:

V zahrievacej strmine na Slopovo bolo čerstvo po ťažbe, ale upratano, nebol to Spartan. Aj keď prvý púdrový kúpeľ si všetci užili už tam. Náčelník síce pre istotu večer hore vyhnal jedného nemenovaného, neposlušného, zjavne premotivovaného dobrovoľníka P. K. skontrolovať to, ale ten sa rýchlo vrátil, že je to okej. Alebo aby mu neušla párty. Chlapcovi sa však zjavne zapáčilo, tak si to dal s nami ráno druhý raz. Akurát čo na fotkách zavadzal a provokačné reči viedol.

Zavadzal až po K2, ale to bolo dookola aspoň výhľadovo. Aj keď čierne chmáry sa preháňali, občas popŕchlo a vietor fúkal. Ale to asi nikomu nevadilo. Isto menej ako tie do hneda vypálené savany naokolo. Miestni chovatelia asi nemuseli tento rok seno moc sušiť, mali ho priamo od prírody.

Po druhom krmelci dvakrát krížom cez hlavnú a davaj hore na Drahovú stúpať, na najvyšší bod trasy na najdlhšom úseku medzi dvoma kontrolami. Zväčša lesmi, potom hore viac po lúkach, z vrcholu hojdavo hore a dolu, aj, aj. Prvých ešte pokropilo, ďalší už zažili ubúdanie oblakov od sz a tí pomalší už mali aj parádne výhľady, až na Tatry. A boli aj diváci:

Dlhý zbeh lesmi od prameňa Ipľa na K3 Bratkovica – tam sa to dalo rozbehnúť do tempa. Len niekde bolo treba dať si pozor na ponor do púdra. Ale našťastie, takých úsekov veľa nebolo.

Po kŕmení prebeh „náhornej plošiny“ na K4 Táňovo, ten je známy otvorenou krajinou, ale aj pre túto trať netypickým úsekom s úzkymi, strmými, zarastenými lesnými chodníkmi, vedúcimi k potoku Smolno. Sranda, že tam tentokrát nestriehol žiadny fotograf, asi nebolo dobré svetlo či čo. No aj keď príliš teplo nebolo, viacerým dobre padlo poumývať sa.

Potom ešte dlhší výbeh po lúkach na „hrebeň“ a zdola od chaty na Táňove už sa na každého škerili kontrolóri povinnej výbavy. Až po tejto procedúre bol každý pripustený ku švédskym stolom. Vo výsledkoch som potom nevidel žiadne DSQ, tak sa po vlaňajšku asi všetci poučili a začali poctivo čítať pokyny.

K5 Málinec nie je zhora z K4 ďaleko, ale zato najhlbšie, ako sa len dá. Cesta dole tou výťahovou šachtou je spestrená stúpaním zo sedla Prieraz, ale nohy aj tak dostanú zabrať na tých takmer 12 kilákoch z kopca. Obloha sa ale zatiaľ vyčistila a slnko prestávalo zavadzať spredu, tak krajina vo výhľadoch opeknievala, najmä na lúkach okolo Šutovej jamy. Len niektorých slabších kusov vraj obchádzali mdloby pri pohľadoch doľava, na protiľahlú Jaseninu, lebo vedeli, že tých 700 výškových smerom hore z Málinca bude krutých.

Zákernú záľubu SUT dávať kontroly do najhlbších jám na trase poznáme (vraj kvôli logistike, no máš vidieť...), možno preto sa orgovia v Málinci tak škodoradostne usmievali a možno preto tam boli aj tí záchranári. Ale akosi aj viac miest na sedenie, viacerí tam už trávili dlhší čas ako pri predošlých kŕmidlách. Že by sa už niektorým nechcelo do kopca?

Každopádne, kto sa veľmi neponáhľal a pretrpel úvodné stúpanie zaprášenými lesmi, mohol si užiť tú (tiež zaprášenú) pasienkovú krajinu s voľne rozhodenými chalupami a kopytníkmi do sýtosti. Ďaleké výhľady a ostré svetlo v čistom vzduchu, no nádhera! Aj keď stúpanie sa tu zdá nekonečné, veď vieme.

Ďubákovci sa činili ako vždy, aby spríjemnili pobyt najmä tým najviac zdevastovaným ultrášom. Našťastie infúzky tento rok neboli v ponuke. Zato blbé reči typu „kde si sa doteraz flákal“ sú tam vždy k dispozícii :-) Nejaké to DNF bolo aj tam síce, ale veľká väčšina sa odtiaľ pobrala po vlastných, bojovať s poslednými brdkami náhornej plošiny a s dlhokánskym zbehom do cieľa. Oooozaj, skoro by som zabudol( Táto fotka sa vraj nesmie dostať na verejnosť:

Na poslednom úseku hádam nik nezakopol o vlastný tieň, ako sa slnko skláňalo za chrbát. Alebo sa nik neprevesil cez tie drôty a laná ohradníkov. Niektoré sa dali aj prekročiť alebo podliezť, ale bezpečnejšie pre stuhnuté svaly bolo asi pekne si odháknuť, prejsť a zaháknuť nazad, že? Z Dielu potom už fakt len dole, tentokrát nikoho nezastavili medvede, len pred cieľom možno vlak.

Priznám sa, že v cieli som sa na robotu tak vykašľal, že som ani výsledky nesledoval, ani z bednenia fotky nemám, ani trasu sa mi nepodarilo nahrať... No sprche spojenej s otužovaním a socializácii som sa povenoval teda poriadne. Tá bola zato ale kvalitná: moravských koláčov, slaniny, kofoly a iných pochutín bolo toľko, že huba mala furt čo robiť, a ešte sme aj povinne nafasovali banány, žeby nepohnili. Takže akcia z pohľadu ultraflákača úspešne zakončená, viacerí to asi vidia podobne, že? Ktovie, ako orgovia... A ešte som sa aj pohodlne nevyspal, lebo už boli v telocvični voľné žinenky, paráda! Takže výsledky sú TU a v galérii, reportážne dojmy budú isto pribúdať na STRÁNKE Kokava trailu a fotky sú na ZONERAME . Hádam sa v Kokave uvidíme aj o rok. Zatiaľ sa tešme na ultra jeseň!

Rišo Pouš