Letecká stovka 2023 - nestovka
03.04.2023Stovka z Trenčína prišla po štvorročnej pauze v novom kabáte. Po Rasťovi a Ivovi ju prebrali Ďuri s Jirkom, a tak nám opäť do kalendára Slovak Ultra Trail pribudla zimno-jarná akcia. Tento rok to bola teda zimná verzia, aj keď predchádzajúce dni tomu tak nenasvedčovali. V piatok poobede pred pretekmi som bol v tričku a veste na prechádzke a užíval si jarné lúče. Podvečer ale prišla zmena, ktorú sme síce všetci predpokladali, no úprimne - nemyslel som si, že to bude až také drastické. Najprv sa obloha zatiahla, potom začalo fúkať, do toho liať ako z krhly, prišla búrka, hromy-blesky a zavŕšilo to krupobitie. Ideálne podmienky. Všetci varujú, nech nechodíme v sobotu von, že tento deň by bolo ideálne prežiť v interiéri, v nedeľu sa má predsa opäť vyčasiť. Bohužiaľ termín pretekov zo dňa na deň nezmeníš. A tak s obavami chystám veci na ráno. V noci sa mi spánok vyhýbal, tak som počúval, ako vonku zúri počasie. To sa nad ránom trošku zmiernilo, a tak som za dažďa nasadol do auta ku kamarátom a poďme ho do Trenčína na rannú prezentáciu. Ďakujem veľmi pekne za odvoz :-) Prezentácia bola tentokrát v budove Lodenice, tak sme sa krásne so všetkými zvítali a našiel som tam aj parťáčku, ktorú som mal sprevádzať na jej ceste za jej prvou stovkou - Peti. Čas štartu sa neúprosne blížil. Vonku snežilo a veľmi fúkalo, tak som na seba pre istotu hodil bundu. Veď snáď sa to počasie zmení, na večer má prísť zmena. Bohužiaľ neprišla, no pekne postupne...
O 6:00 náčelník vystrelil z pištole a preteky odštartoval, atmosféru nám krásne dotvárali horiace svetlice. Had bežcov sa rozbehol do zimy. Čakalo nás prvých, rovinatých 18 kilometrov po nekonečnej hrádzi. Treba nastaviť tempo - ani nie pomalé, ani nie rýchle, tak akurát, v našom prípade konverzačné. Našli sme skvelú partiu, a tak kilometre ubiehajú pomerne rýchlo, smejeme sa, kecáme a tempo príjemne zohrieva. Škoda len toho vetra a snehu do tváre. Z konverzácie nás vytŕha iba Turniansky potok, ktorý treba nejako prekonať. Niekto ho prebehne, niekto sa vyzuje a prejde, no najviac sa nás snaží prejsť, ideálne suchými nohami, po kameňoch. Bohužiaľ nie všetkým sa to darí a aj ja si pravú nohu namočím. Nevadí, veď chlad nohu aj tak znecitlivie a o chvíľku sa ani nenazdám a o nejakej vode neviem. Peti to vyriešila nepremokavými ponožkami. Zpoza kopca sa pomedzi víriace vločky konečne začína týčiť Beckovský hrad. Ešte pred Beckovom je pod diaľničným mostom prvá občerstvovačka (16. km). Zisťujem, že takmer vôbec nepijem, vzduch krásne hydratuje, no veľmi to nestačí. Keďže idem tradične nalačno, tak len trošku niečo málo zjem, nech naštartujem žalúdok. Treba sa ale pohnúť ďalej, pretože človeku príde zima. Úprimne, v tomto počasí to dobrovoľníkom nezávidím, klobúk dole a ďakujeme. Vchádzame a prebiehame Beckovom, kde je tajná kontrola a za dedinou prichádza konečne prvé stúpanie. Hrad nechávame za nami a prebiehame lúkou a krásnym lesom. Stúpanie sa ale veľmi rýchlo končí a vbiehame do Kálnice. Tentokrát je občerstvovačka v miestnej hasičskej zbrojnici (23. km). Vybiehame opäť do zimy a na konci dediny prichádza prvé poriadne stúpanie. Najprv po zjazdovke, a potom stále po modrej až na Panskú Javorinu.
S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúda aj sneh. Je načase dať si buffku a rukavice. Stúpanie nám vo štvorici s Peti, Karinkou a jej parťákom ide pomerne dobre, no počasie nám znepríjemňuje každý krok. Silno fúka a ako sa dostávame na hrebeň, vietor sa mení na víchricu. Rýchlo prebiehame nepríjemným úsekom, až prichádza konečne zbeh.
Zo snehu sa dostávame do blata. Snažím si rozmraziť ruky, bolesť je to neskutočná, zatínam zuby a potláčam slzy. Našťastie sa to každým jedným metrom zbehu zlepšuje. Prebiehame Kulháňom, až sa dostávame k Duchonke - cesta je to nekonečná, posledná zákruta a odbočka na občerstvovačku (47. km). Prichádza únava, obzvlášť zima ma veľmi vyčerpáva a na chvíľku si čupnem. Po krátkom strečingu žalúdok plním sladkým, slaným... A čo nevidím, oni tu majú ten dokonalý brownies od pána Púšika! Nebíčko v ústach, vrelo odporúčam vyskúšať, je skutočne skvelý. Z penziónu vybiehame väčšia partia a snažíme sa zahriať. Našťastie nasleduje stúpanie prudkým kopcom a hneď zbeh do Podhradia. Nad nami sa týči Topoľčiansky hrad. Prebiehame okolo neho a okolo Úhradu začíname zbiehať do Doliny.
Tu sa cítim ako na Vianoce, padajú obrovské snehové vločky, chaty a záhrady krásne dotvárajú atmosféru. Kocháme sa tak, že dokonca jemne blúdime, tak sa musíme vrátiť späť na chodník. Prechádzame osadou Nový Majer, kde nás jeden miestny pán ponúka čajom. Nedá sa odmietnuť, je skutočne úžasný. Poďakujeme a pri Horárni pod Kostolným vrchom ešte pískam na chalanov pred nami, že zabudli odbočiť. Z modrej ideme na červenú. Teraz pôjdeme takmer stále už iba na sever.
Na neďalekých lúkach sa nám pripomína víchrica, našťastie je tento úsek relatívne krátky a cez Veselý vrch zbiehame a následne vybiehame na Bezovec, kde máme občerstvovačku (66. km). Ponúkajú horúcu polievku, tak neodmietnem, tá je pre žalúdok liekom. Peti sa prezlieka do suchého. Chvíľku sa snažíme doplniť energiu. Úprimne: pri pocite, že nás čaká ten najhorší úsek, sa mi veľmi pokračovať nechce. Vybiehame z chaty do obrovskej zimy, stúpame ku zjazdovke, kde nás bičuje víchrica.
Človek sa ani nestihne zohriať, no po chvíli našťastie vbiehame do lesa. Nasleduje dlhé stúpanie, na konci ktorého sa dostaneme druhýkrát na Panskú Javorinu. V tomto úseku sa nám dokonca na chvíľku ukazuje slnko. Dnes prvýkrát, bol to nádherný pohľad, no dlho bohužiaľ netrval.
Dokázal ale príjemne zohriať, bohužiaľ sa opäť dostávame na hrebeň, kde začína opäť víchrica. Ruky sú opäť v ľadovom pekle a nedokážem ich zohriať. Hrebeň je kľukatý a stále sa buď stúpa alebo zbieha. Po pravej strane sa kocháme zapadajúcim slnkom. Je to krásne, no s večerom prichádza ešte väčšia zima.
Cítim, že spomaľujem a začínam cítiť vnútorný chlad. Myšlienky mi víria hlavou, čo ďalej. Chata je ešte ďaleko a prichádza tma, snažíme sa byť čo najdlhšie bez zastavenia, no nakoniec predsa len zastavujeme a vyťahujeme čelovky. Skrz nemotorné ruky to ide veľmi ťažko. Peti mi požičiava jedny svoje náhradné rukavice, bohužiaľ zlepšenie neprichádza. Za svitu čelovky bežíme snehovým peklom ďalej. Inovec vidíme už z diaľky, no vôbec sa nepribližuje. Cesta začína byť nekonečná a odpočítavame posledné kilometre na občerstvovačku. Telo je od zimy vyčerpané a úplne najhorší pohľad ma čaká, keď dvihnem hlavu: nad nami je Inovec, vidíme ho vďaka malému svetielku na vrchole vysielača. Je síce blízko, no vysoko. Stúpame a ja sa radšej stále pozerám pod nohy. Po pár minútach, ktoré mi pripadali ako hodiny, sa chodník konečne vyrovnáva. Sme hore, no ani som nedvihol hlavu. Iba som potichu prešiel okolo a pustili sme sa do zbehu. Chata je už iba kúsok a cítim, že sa potrebujem poriadne zohriať. Konečne vbiehame do chaty na občerstvovačku (85. km). Pozdravíme osadenstvo, no ja veľmi nevnímam. Lejem do seba čaj, no cítim, že zohriať sa nedokážem. Skúšam niečo málo zjesť, no nič nepomáha. Zdravotník mi ponúka, že by mi pichol niečo do svalu, no nakoniec zlomí ampulku, že to môžem aj vypiť. Niečo také hnusné som v živote nemal. Čakám, no účinok neprichádza. Viem, že najhoršie mám za sebou, no keď si predstavím, že mám opäť vybehnúť do tej zimy, je mi strašne. Peti sa ide skvele a viem, že dnes sa jej to podarí a dokončí svoju prvú stovku. Ja tu preteky nakoniec ukončujem. Tých 89 kilometrov a 3400 metrov prevýšenia stačilo...
Nechcem sa tu nejako opúšťať, či dojímať. Všetko sa predsa deje pre niečo. Viem, kde som spravil chyby a to človeka predsa vždy spraví silnejším, predsa len sa občas musíme učiť na vlastných chybách...
Obrovská GRATULÁCIA patrí všetkým, ktorí sa postavili na štart týchto krásnych a tento rok náročných pretekov. Obrovské ĎAKUJEME patrí všetkým organizátorom a dobrovoľníkom, bez ktorých by toto nádherné podujatie nemohlo vzniknúť.
Peter Knížat
(Toto a aj iné oné nájdete na Petrovom blogu )
Súvisiace články:
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (908x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (884x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (858x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (807x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (752x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (714x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (686x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (686x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (677x)
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (653x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...