Liptovské doliny pod Chabencom na bajku

Chabenec v hlavnom nízkotatranskom hrebeni je známejší vďaka iným outdoorovým aktivitám, ale ako začali horúčavy, chcel som sa zašiť niekam, kam ešte úplne nedorazili. Čiže ideálne niekam vyššie a do lesa k potoku. V kombinácii s potrebou vyvenčiť bajk mi padlo oko na mapu Liptova a severné úbočia Nízkych Tatier, alebo skôr tie doliny pod nimi. Mám tam aj iné plány, takže sa tam ešte vrátim, toto mal byť len taký malý, ľahký prieskum.

Na úvod teda bzučanie po asfalte - od vlaku v Liptovských Vlachoch až pod les za Dúbravou, do chatovej oblasti pod Dobákom. Vzal som to pekne od východu na západ, hore a dole dolinami, žiadna veda. Asfalty kadejakej kvality samozrejme aj v tých dolinách (vyššie potom postupne šotolina a kameňohlina), v podstate by na to všetko stačil aj nejaký gravel. Corosy namerali a Strava ukázala toto:

Takže najskôr dolina Mošnica. Príjemná, tienistá, úzka, zavrznutá medzi strmé, miestami aj bralnaté svahy. V strednej časti dokonca taký malý kaňon: najužšie miesto, malé vodopádiky, vysoké skaly, no krása. Na širších miestach drevosklady, vľavo párkrát preblikli vrcholové bralá Sinej, napravo vyholené svahy. Značka tadeto nevedie, ale podľa stôp v blate cyklopremávka tu fičí.

Starý, vymrvený asfalt je stále viac pokrytý šotolinou, hore samozrejme kamenistá, strmá cesta. Otočil som to na veľkej zákrute, zahádzanej zvyškami po ťažbe dreva, lebo v priamom smere už sklon a podklad nie sú moc komfortné a za zákrutu do traverzu sa mi nechcelo.

Druhá na rade bola Dúbravská dolina, najdlhšia z tohto výberu. Je tam všade veľa pripomienok baníctva, tak nuda nehrozí. Vnoril som sa do nej bočnou cestou pomedzi chaty -na úvod príjemný lesný podklad, potom chvíľu len nezreteľný chodníček vysokou trávou, okrajom lúky, aj keď mapa ukazuje cestu. Nevadilo, pri ďalšom húfe chát sa cesta znovu objavila a mostík cez potok ma vyhodil na hlavnú dolinovú „diaľnicu“.

Dolina je to mohutná, široká, tieňa pomenej, ale zato asfalt niekde až žiletkársky. Za baňou, vďaka známej milionárskej haciende, dokonca úplne nový. Na jeho konci som sa nenechal odradiť hrboľatejším, strmším úsekom – preklopil sa do príjemnejšej lesnej cesty, ale aj tá skoro začala naberať „laktátové“ parametre.

Otočil som tentokrát na hranici národného parku, kde sa aj tak cesta mení na strmý chodník lesom. Kúsok pod otočkou som ešte skúsil jednu odbočku, ale rovnako rýchlo a strmo skončila. Cestou dole som pred ústím doliny dotankoval z vynoveného miniareáliku okolo prameňa „Košariská“.

Nasledoval dlhší presun podhorím nad Liptovské Kľačany. Príjemné cesty okrajom polí a lúk, ale isto len za sucha. Niektoré možno len dočasné, ale trafil som bez pochýb. Jedine tam, kde sa cesty na chvíľu ponárali do lesa, držalo sa akosi moc blata. Len pár krátkych úsekov, ale vyšiel som odtiaľ ako prasa. Nevadí – uschne to, opadne to :-)

Cestou mi to nedalo nepreskúmať aj krátku odbočku do dolinky potoka Črvník, keď už sa núkala pod kolesá. Ale podľa zmesi pobytových stôp v blate som rýchlo zistil, že tam je pánom harvestor, preto som odtiaľ radšej opatrne zmizol, aby som sa nezaprasil ešte viac.

Posledná na programe bola Kľačianska dolina, no len jej spodná časť. Aby to bolo „geograficky korektné“, nechal som si jej väčšiu časť na neskôr a na križovatke pri kríži som poslušne zamieril na prieskum do jej východnej vetvy – Ľubelskej doliny. Scenár rovnaký – odspodu asfalt, šotolina, šutre, ale dolina z tých troch najmenej atraktívna, lebo najviac vyholená, monotónna. No už sa tam asi moc neťaží, všade sa dvíha nový les, tak cesta nie je vôbec zahádzaná bordelom. Len ani tieňa tam ešte veľa nie je.

Aj tu som to otočil, keď podklad príliš zostrmel a zhrboľatel, keď sa cesta zúžila do chodníka a skočila cez malý potok (a aj vlak bolo treba stihnúť). Jediné miestne atrakcie: úchvatný príklad poľovníckeho insitného umenia na stene obytného prívesu a pár skalných veží, viditeľných len vďaka chýbajúcim stromom vo svahu.

Tak už len švihom dole – cesta čím bližšie k dedine, tým akási viac jamatá, kalužatá, ale ako ma to vypľulo pri cintoríne, už som len chladil motory po fajných okreskách, prevažne z kopca, až k železnici. Tadeto pôjdem nabudúce opačne, uvidím, čo ukrýva Kľačianska dolina, ale aj jej svahy.

Rišo Pouš