Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska
24.04.2021Sobota 20. 2. 2021. O štvrtej hodine ráno zvoní budík. Dnes ráno nejdem na Krížnu. Budem s rodinou.
Zapínam počítač, že kuknem, ako bude na horách. A jeee-je! Do piatku pekne. Malý vietor. Tatry majú na JZ až V svahoch tretí lavínový stupeň. A do zimných podmienok má prísť veľké oteplenie. Ale má byť pekne – to ostáva v hlave...
To by chcelo nejaký pekný prechod Tatrami. Využiť pekné počasie. Lenže ako?
"Myšlenky ti táhnou v hlavě jako vlaky, ty vlaky jsou prázdný, tvoje hlava taky!“ spieva Katapult...
Vedel som, že severné Slovensko je celkom dobre vysnežené. Ráno popri deťoch som mrkol kamery na oblasť Zázivej a na južnú Oravu. Paráda! Všetko biele. Čiže – obujme si lyže. Vyraziť odniekadiaľ k Tatrám a využiť teplé dni ku stabilizácii snehu. A toto všetko mi začalo zapadať do dávneho plánu.
Volám kamarátom. Išli by radi, lenže veľa povinností. Kamarát Zdeno si necháva čas na rozmyslenie. Hmm, keby aspoň on... V rozhovoroch s kamarátmi preberáme aj spoločenské pomery. Neprajú. Nikde sa neubytuješ, nikde sa nenaješ. Počas dňa volá Zdeno. Nejde. A hovorí mi: „Ak vyrazíš, bude to na Bonattiho a na pankáča!“ A to sa mi vrylo do pamäte...
Rozhovor s manželkou: „Choď. Ale daj si pozor. Ak nevyrazíš, bude ťa to mrzieť.“
Dobre. Uvidím ako to pôjde. Ak bude problém, tak sa vrátim. Večer sa začínam baliť.
V nedeľu sme boli spolu na lyžiach na Chopku, a potom s deťmi.
Pozerám počasie. Platí. Len Malá Fatra má ako jediná silný vietor. Dnes by to ešte nešlo.
Pondelok 22. 2. ráno vystupujem v Strečne z vlaku. Kúsok za stanicou pri Kríži dávam lyže a lyžiarky na batoh. A prvými krokmi začína dobrodružstvo, o ktorom nemám ani tušenia. Popri Váhu je chladno a počuť vietor na hrebeňoch. To čo je? Veď už nemalo fúkať. V Hradnej doline, po piatich kilometroch, prezúvam na lyže. Dolina strmo stúpa a prichádzam na Chatu pod Suchým. Pýtam sa v chate na počasie. Jasno a 40 km/h vietor, vraví chatár. Na Suchom ma skoro prevracia.
Fúka južný, od našej Krížnej. Beriem to ako pozdrav. Kúsok za Suchým sa prepadám v mäknúcom snehu do kosovky a pocítim ľavé koleno. Hory, hory, to je teda riadny začiatok! Cez Biele skaly a Stratenec sneh spod lyží uvoľňuje snehové splazy. Nafúkalo ho dosť na JV svahy. Vo vetrisku vystupujem na Malý fatranský Kriváň s krásnymi výhľadmi. Teším sa ďalej na hrebeň. V zime je parádny, ale aj nebezpečný. Lavíny sú tu odtrhnuté tesne spod hrebeňa.
Ticho si spomínam na tragédiu mladých Poliakov v Tatrách pár dní dozadu, hmmm... Zjazdom som o pár minút v sedle Bublen. Cez vrcholy Koniarok a Pekelníka pokračujem na Veľký Kriváň. Pozerám ďalšie hrebene a výhľady na ďaleké Tatry. Vravím lyžiam „kým tam prídeme, zoderiem vás“. A lyže na to „staraj sa o seba, my niečo vydržíme!“ A už spolu fičíme do Snilovského sedla. Popoludní vietor slabne a prechod hrebeňa Stien je dobrý. Zjazdujem do Stohového sedla a pravým chrbtom šliapem na Stoh.
Obzretie za Malou Fatrou: až na ten úvod celkom dobré. Zjazd na Medziholie je drkotanica. V pláne bolo schádzať do Zázrivej cez sedlo Príslop nad Bielou, ale kvôli nedostatku snehu lyžujem dolinou do Bielej. V dedine tenisky, všetko na batoh a pešobusom krajom cesty do Zázrivej, stihnúť obchod. Prázdna dedina, zimný podvečer, lavička: džús a chrumky ako večera. Spím u známych.
Utorok 23.2. Vyrážam zo Zázrivej po červenej značke do hôr Oravskej Magury. Kilometer nad dedinou obúvam do lyží. Mrzne a prevaľujú sa hmly. V osade Balkán chcem nafotiť drevenice s Rozsutcami, no je zatiahnuté. Škoda. Z hrebeňa za Pavláskovou skalou sa kochám neporušenými horami, ktoré akoby zázrakom odolávajú dnešnej dobe. Lyže chrupocú po rannom šmirgli – jaaaj, mohli by mať lepší sklz. Toto dá časom zabrať nohám, v tichu premýšľam.
Križujem medvedie stopy, vyššie v horách aj stopy statného vlka. Smrečinami vychádzam na Minčol, vrchol Kubínskej hole. Povestný výhľad na slovenské hory v plnej paráde. Babia hora, Nízke Tatry, fatranské hory. A Tatry, ktoré sú ešte stále veľmi ďaleko. Vidno aj časť južnej Oravy, kadiaľ chcem ísť ďalej. Ešte je to biele, ale zdá sa mi to menej ako na kamerách v sobotu. A to sa aj potvrdzuje. Zjazdujem zjazdovkou dole do centra strediska, kúsok v lyžiarkach a opäť horami až na lúky Trnín nad Dolným Kubínom.
Začína byť poriadne teplo, čo som vyššie v horách necítil. Po lúkach tečie voda. Hydrotúra. Na okraji mesta dávam tenisky a mokré lyžiarky s ponožkami idú na batoh. Tenisky mi začínajú byť na mierne opuchnutých nohách akési tesné. Kúsok za mestom opäť lyže a stretám tetu. Hovorí mi, že za dva dni sa tu rozpustilo 30 cm snehu. A že to tu malo ešte cez víkend zimnú atmošku. Škoda. Ale ešte to na lyžiach ide. Krajina po Malatinú nemá chybu. Je malebná a ide z nej pokoj. V Malatinej dokupujem zásoby a putujem ďalej. Prechádzam popri salaši. Útulná koliba je otvorená. Hodina do tmy. Nie je o čom. Ostávam na noc.
Streda 24.2. Čaká ma tretí deň. Na lyžiarskych výcvikoch, táboroch, dovolenkách hodnotený ako kritický. V duchu sa pri prebúdzaní usmievam, čo sa asi bude diať. Kukám na nohy. Včera dostali chodidlá zabrať. Fuu, mohli by byť aj lepšie. Nejaké boľačky by som očakával o pár dní neskôr. Vyrážam smer Malatinská roveň, kde je novoopravená bývalá koliba. Nádherné miesto s ovčiarskou tradíciou. Veď malatinskí bačovia boli na Slovensku značka. Podobne ako tí z Podpoľania. A natáčali sa tu aj filmy. Perinbaba, aj iné.
Ďalej pokračujem na Veľké Borové. Aj medvedie stopy sa mihnú. V noci nemrzlo a od rána je sneh ako lepidlo. V Borovom, popri sušení lyžiarok na slnku, debatíme s domácim a ten mi rozpráva veľa zaujímavého o živote ľudí v dedine. Krajinou našich cyklotúr pokračujem cez Malé Borové a Kopec na Zuberec. Na snehu je veľa ihličia, čo zhoršuje aj tak biedny sklz. Ide to, nejde to. Neviem. Ale mohlo by to menej šúchať mokré nohy. Na hrebeni Kopca idem dlhší čas po veľkej vlčej stope. Ako sa má? Ako si žije?
Myšlienky na zvera vypĺňajú časť cesty. Odlesnené hrebene sa stáčajú k Zubercu, slnko pečie a na február je teplo až – až. Z vrcholu Machy obzerám blízku panorámu Roháčov. Neuveriteľné – dalo sa sem prísť. Ale zjazd až do dediny na lyžiach sa nekoná. Spodok zjazdovky na Milotíne je bez snehu. Na začiatku dediny do mňa naráža motýľ. Vo februári... On zmätený, ja zmätený...
V Zuberci pred obchodom suším veci, dokupujem zásoby na tri dni a so štrúdľou v ruke premýšľam, čo ďalej. Ťažké. Je pol tretej. Mám ešte dnes nastupovať na tatranský masív?
Či to už dnes nechať tak?
Štvrtok 25.2. V noci sa prebúdzam. Večer mi prišla sms od kamaráta Zdena, že ostávajú dva dni pekného počasia a potom sa to má v oblasti Tatier pokaziť. Oblaky, vietor a nový sneh. Hmmm, to je málo... Len dva dni na Tatry.
Nadránom balím veci v malej izbe hospodárskej budovy, kde som spal. Zakývam koňom a vyrážam do tmy. Popri skanzene šliapem na Zverovku. Tu obúvam do lyží a stúpam Látanou dolinou, potom Šindľovým žľabom na sedlo Zábrať a hore na Rákoň. Výhľady na hory kam oko dovidí, paráda. Zjazdom po firne lyžujem do Chocholowskej doliny. A v hlave hrá hudba Mira Žbirku: Cesta zakázanou plnou rýchlosťou, nana - na – na – naa... Dolina, koliby na poľane, pohľad na Kominiarski wierch sú pre mňa veľmi blízke.
Odbočujem do Starobocianskej doliny a potom stúpam na Iwaniacke sedlo. Na prekvapenie zlyžujem zo sedla až na chatu Ornak. Čakal som, že pôjdem aj pešo, ale je dosť snehu a je trochu natopený. Skvelé. Kto nemôže ísť do Nepálu, ale chce vidieť Dhaulágirí, nech sa vyberie na chatu Ornak a pozrie sa na Bystrú. Nepochopiteľné. Starou známou Tomanowou dolinou stúpam na Tomanove sedlo. Opäť dychberúce výhľady.
Lyžujem do našej Tomanovej doliny. Klasika. Medvedie stopy, ahoj starému smrečisku, ktoré hádam pamätá Szentiványiovcov z Liptova, a vychádzam na polianku pod Javorovým žľabom. Stopy po lavíne, ktorá nedávno pochovala dvoch ľudí, už skoro ani nevidno. Smutné, škoda mladých životov. Na Liptovskom košiari stretám bežkárov. Prehodíme pár slov a šliapem ďalej pralesmi do Zadnej Tichej doliny. Pohyb sa už stal príjemným putovaním, kde tempo udáva batoh a sneh pod lyžami. Vychádzam po dobrej stope na Hladké sedlo.
Vzadu v diaľke vidno Lúčnu a sedlá, ktorými som prechádzal. Tieto miesta na rozhraní Tatier sú malebné. Pravdivá je tá povesť o anjeloch a stratených prírodných krásach. Posedím chvíľu a potom lyžujem do doliny Piatich poľskýh plies, až ku chate. Žľabom pod chatou dole a dlhým zjazdom skvelo ujazdenou dolinouaž k Mickiewiczovým vodopádom a ku chate v Roztoke. Podvečer a prítmie lesa navodzujú pašerácku atmosféru. Šmyk do lesa a po ľade potoka na Bielovodskú poľanu. Tma ma zastihuje v polke Bielovodskej doliny. Pri mesiačiku došliapem ku chatke, kde na verande v úplnej samote hôr prespávam.
Piatok 26.2. V noci sa prebúdzam. Mesiac osvetľuje hradbu Kačacieho múru a je úplné ticho. Myslím na rodinu doma...
Ráno pobalený stúpam pralesmi do Kačacej a vyššie do Litvorovej doliny. Neskutočné hory. Sneh začína byť tvrdý. Zakladám haršajzne a vyhrkocem až nad Zamrznuté pleso vo Svišťovej doline. Do Prielomu opatrne na mačkách. Premýšľam, čo za tankodróm bude na druhej strane. Nie je. Slnko natopilo vrch firnu a po hladkom svahu lyžujem na Zbojnícku chatu. Po polievke pokračujem k Priečnemu sedlu. Je tu menej snehu ako v Západných Tatrách. Na Streleckých poliach sa prebavím jedením ľadových guličiek, ktoré sú napadané v stope.
V sedle je rušno. Na obe strany. 50 metrov pod sedlom je skupina, zakladajú si lyže. Vrchnú časť schádzam na mačkách, potom už na lyžiach a zastavujem pri Spišských plesách. Na kameni obedujem, suším nohy a lyžiarky. Pozorujem ľudí, ako šliapu k Baraniemu sedlu. Rôzne tempá, rôzne štýly. Začínam aj ja a ten môj štýl pripomína štart starého Trabanta. Vrčí, trasie, neťahá. Smejem sa na sebe. Ale zrovnáva sa to a na jeden záťah vychádzam pod sedlo. Lyže na batoh a Baraniemu sedlu Hore Zdar! Sú tu ľudia. Popri prezúvaní hľadám očami, s kým by som si vymenil batoh. Pozdáva sa mi batoh mladej slečny. Ideálny na zjazd Zmrzlej doliny. Aký bude?
Vrch dobrý, tipujem. Spolu s mladým párom začíname v suchom snehu lyžovať dole. Paráda. Dobrý je aj stred doliny až nad Fľašku. Radosť vystrieda obava, keď nalyžujem do žľabu. Je v tieni a na kosť tvrdý. Vravím batohu nech teraz veľmi netlačí a na hranách sa opatrne zosúvam dolu, kde čakám mladých. Čistá vražda. Vydýchnem si, až keď sme všetci spolu. Pred chatou pozeráme na veľkú skupinu, ktorá prichádza nad Fľašku. Rachot na celú dolinu. Tam sme boli aj my.
Rozmýšľam čo ďalej. Sú dve hodiny popoludní. Plánoval som viesť trasu na sedlo Svišťovky a traverzom na Skalnaté pleso. Ale kvôli horúcim dňom sa obávam vytopenia a prepadávania v kosodrevine. Preto nasleduje zjazd celou dolinou až na zastávku Biela voda. Dolina je odmenou.
Tatry pustili. Veľká Vďaka.
Prezúvam do tenisiek, lyže na batoh a začínam šliapať popri ceste do Matliarov. Pozerám na traverz od Svišťovky po Skalnaté pleso. Je ešte prekvapivo biely. Hmm, škoda. Bolo by to viac na lyžiach. Možno by to išlo až po Hrebienok. Išlo. To som sa dozvedel večer v Smokovci. V Lomnici pred obchodom, s džúsom v ruke, hodnotím prechod. Absolútna paráda. Ide sa mi dobre. Telo už si zvyklo na batoh. Zdravie OK. Až na chodidlá. S tým som však trochu počítal.
Pokračujem chodníkom cez Tatranskú Lesnú do Starého Smokovca. Celkom to ubieha a podvečer som v Smokovci. Prázdno. Bez turistického ruchu. Všetko zavreté. Smutná doba. Túlam sa do tmy uličkami a kukám, kde prespím. Chcelo by to (už aj kvôli hygiene) niekde dnu. Náhoda chcela a nachádzam. Volám s manželkou. Ona aj deti sú OK. To som veľmi rád. Vie sa o ne dobre postarať, aj keď je to poriadny záber. Hovorím jej o možnosti v prechode pokračovať. Vraví mi, že ísť ďalej by bola riadna pecka a že to doma zvládnu.
Prichádza sms od Zdena o ďalšom počasí. Sobota horšia, od nedele má byť opäť pekne. Rozhodujem sa ísť zajtra ďalej a uvidím. Ešte večer sa Tatry začínajú zahaľovať do oblakov.
V sobotu 27.2. ráno cestou na Poprad pešo opúšťam Starý Smokovec. Predpoveď vychádza. Len aby tu dole nepršalo. To by bolo zle. Obzerám sa za Tatrami. Majú veľkú oblačnosť, hore asi aj sneží. Kde by som tam asi dnes blúdil? Som rád, že sa to takto podarilo a dnešný horší deň využívam na prechod medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami.
Podobne ako išiel Viktor Beránek na svojom dávnom prechode. Celkom to ide a po dvoch hodinách som v Poprade. Krajom mesta k riečke Poprad a po cyklotrase prichádzam na sídlisko Juh. Je tu obrovský žeriav a z neho hrá na plné gule Ivan Tásler. Sranda stavba. Ponad sedlo v hrebeni Kozích chrbtov fotím v diaľke Kráľovu hoľu. Letecky ďaleko, nie pešo. Cestou cez hory prichádzam do Spišského Bystrého. Rýchlo obchod. Musím stihnúť nakúpiť pred nástupom do hôr. Na múriku susedného domu zajedám tlačenku keksami zo Zuberca. Tie majú riadny výlet, kukám na ne. A zase ďalej. V chladnom vetrisku putujem krajinou cez Kravany do Vikartoviec.
Za dedinou po vyľadnenej doline stúpam ďalej v teniskách do hôr Nízkych Tatier. Na Doštiankach obúvam lyže. A vravím im, že keby to išlo, budú mať pekných pár kilometrov pred sebou. V úplnej samote šliapem horskými lúkami a horami na Madejove sedlo. Míňam stopu malého maca, o kus ďalej inú. Zobudilo ich oteplenie. Tému medvedích stôp zaklincujú stopy samca, tak 44 – 46 EU. Štvorkrok zaborených stôp meria 3,5 metra. Predstava, že mi takýto po zime hladný zver vyžerie batoh, ma znepokojuje. Budem ho urputne brániť... Vylezením na strom.
Prichádza večer a blížim sa k poľane Smrečiny. Nad Kráľovou hoľou fúka a preháňajú sa oblaky. Kam sa dnes podejem? Zázrakom nachádzam pri ceste prameň vody. A druhým zázrakom vykúrenú chatku s milou rodinou.
V nedeľu 28.2. ráno ticho raňajkujem. Spomínam na kamaráta bežca. Kamil, čo ješ pred pretekmi? Na spodok dáš škvarky a potom prevrstvuješ. No ty koky... Na spodok dávam škvarky...
Ticho aj odchádzam. Z poľany obdivujem aj raňajšie Tatry. Prechádzam pralesy, kde rastú smreky v skupinkách. Aké vzácne. Popri skalách Martalúzky stúpam do rozľahlých úbočí Kráľovej hole a prichádzam na vrchol. Vládne úplné bezvetrie. Zázrak, to som nečakal. Chvíľu obdivujem hory Rudohoria a vzdialenú Prašivú. Hrebeň je pekne vysnežený. Lyžujem všetko čo sa dá a hôľna časť výborne ubieha. V Ždiarskom sedle pásy a došúcham sa k Andrejcovej. Doberám vodu a pokračujem na Veľkú Vápenicu. Kalamity odkryli hrebeň a sú z neho nádherné výhľady na Tatry, ktoré sú oproti. Fotím Kriváň, ktorý som fotil pred pár dňami z Hladkého sedla.
Zjazd z Vápenice kotlinou na Priehybu ujde. Ale bude z roka na rok horší. Všade mladé jarabiny nového lesa. A začínam mnohokilometrové stúpanie na Zadnú hoľu. Cik-cak a hore – dole. Stále vpred. Pozerám na úbočia Veľkého boku, kde boli pralesy veľkého botanického významu a začalo sa o nich hovoriť až po ich vyťažení. Dlhá téma. Škoda. Vystupujem na vrchol Homôľky, odkiaľ vidieť ďalšiu trasu. Nepríjemný prechod ponad Bacúšsku dolinu. Zjazdujem do sedla Babinej, dávam pásy a púšťam sa ďalej. Po Ramžu ma buchlo, kleplo, zachytilo niečo asi tisíckrát. Bývalé kalamitiská zarastajú novým lesom a s lyžami po chodníku je to náročné. Pamätám si tu ešte hlboké lesy, keď tu bola aj cez deň tma. Zmenilo sa to. Podvečer obdivujem Kráľovu hoľu vo večernom svetle. Zo Sedla za Lenivou zjazdujem po upravenej ceste na Čertovicu. Som tu. Spokojný, že celý, a že vydržal výstroj. Vďaka za dnešný deň.
Spím na verande Domu HZS.
V noci sa budím na silnejúci vietor a už veľa nenaspím. Čertovica.
Pondelok 1.3. ráno začína ľadová revue. Hrebeňovka ponad Kumštovú dolinu sa nesie v znamení hrkotania. Hrkocem cez Lajštroch. Vo vzdušnom prúde nad Kumštovým sedlom pozorujem stovky vtáčikov, ktoré unáša vietor. Hrkocem nádherným hrebeňom ponad doliny, ktorý v zime nemá chybu. Vyhrkocem na Besnú. Výhľady na záver Jánskej doliny aj na ďalší smer. Jaj, naše hory. Prehrkocem hrebeň Králičky a zjazdujem na Štefáničku. Ponaprával som si chodidlá hneď po ráne, dumám pri voňavom čaji. S pracovníkom chaty spomíname na našich dávnych kamarátov. Tabuľka na Ďumbieri ich pripomína. Po mäknúcom snehu prichádzam na Ďumbier. „Ďumbier je kráľ!!!“ zrevem a lyžujem až do Demänovského sedla.
V starých mapách je „Široké“, čo je asi výstižnejšie. Cez Konské na Chopok. Dám čaj? Dám. Mám v batohu len dva litre vody. Musí vydržať čo najďalej. V zime je voda v blízkosti hrebeňa len na Ďurkovej a v Hiadeľskom sedle. Zjazd pod Dereše, výstup na vrchol, z ktorého je krásny výhľad na Skalku. Hrebeň je výborne vysnežený a ide to dobre. Vychádzam po pekne vedenej stope na Kotliská a potom na Chabenec. Pre taliansky hovoriacich: ettapo numero uno, sneh tiež uno. Vidno až do nášho kraja. Čo robia deti? Myslím na ne. Určite sú von, keď je takýto krásny deň. S myšlienkami na domov prechádzam hrebene Ďurkovej, Zámostskej a Latiborskej hole. Na vrchole Veľkej hole pozerám na Chochuľu a Donovaly. Fuu, je to ešte 22 kilometrov.
V bezveternom počasí šliapem ďalej na hrebene Prašivej so smutnou históriou z čias Povstania, o ktorej som čítal počas jesenných večerov. Nikde nikoho, opäť samota hôr. Nemusí to byť vždy človek, čo vyplní samotu. Je to rys, ktorý križuje žľab, ktorým lyžujem dole. Parádny zážitok. Na ceste pred Hiadeľským sedlom naberám vodu. Poslednú som dopil pred zjazdom. Teším sa na Donovaly. Má tam prísť kamarát Zdeno. Naliepam pásy a traverzom Kozieho chrbta šliapem ďalej. Na lúkach Kečky ma zastihuje tma. Novoznačenou trasou pohodlne prichádzam pod Štrosy a tmavými donovalskými lesmi vylyžujem na Polianku. Počas telefonátu domov mi tuhnú nohy a ku Zdenovi na rázcestí pri Kríži srandovne dopajdám.
„Nazdar, povstalecký vojak“ hovorí mi. Musel som vyzerať, akoby som niesol cez pol Tatier mínomet. Usádza ma do kempovej stoličky a varí pre mňa vedľa karavanu večeru. Nenormálne. Nepochopiteľné... Obrovská radosť zastretá únavou. Vďaka Zdeno!
Utorok 2.3. ráno obúvam opuchnuté nohy do vlhkých lyžiarok. Zdeno pre nás zvrtne praženicu, pobalíme a on odchádza do centra Donovál. Od Kríža vychádzam na vrchol Baník, dávam lyže a zjazdujem na Záhradište. Stretávame sa pred obchodom. Dokupujem zásoby na dva dni a začína sa spoločný deň. Chceme prejsť hrebeňom do Veľkej Fatry. Starým Zvolenom vychádzame na Zvolen. Pred nami sa vypína Krížna. Trochu mám rešpekt pred dnešnou etapou. Aké budú hory cez sedlo Šturec na lyžiach? Obaja sme tadiaľto išli len pešo.
Zo Zvolena lyžujeme k Motyčskej holi, a potom zjazdíkmi na pásoch cez mladiny a traverzami popod členitý hrebeň dochádzame do sedla Veľký Šturec. Rozprávam Zdenovi o divočine prechodu ponad Bacúšsku dolinu. Terén Veterného vrchu dáva poriadne zabrať aj výstroju, o ktorý mám trošku obavy, či také zaobchádzanie vydrží. Šťastne prichádzame do Prašnického sedla, chytáme doprava stúpajúcu cestu a dlhým stúpaním šliapeme na hole Repišťa. Tešíme sa z blízkosti našej Krížnej, sušíme na príjemnom slnku veci a debatíme o horách. Super, že tie lesnaté úseky už máme za sebou.
Z Rybovského sedla na jeden záťah prichádzame na vrchol Krížnej. Výhľad cez pol Slovenska. Od Babej hory po Borszony na juh od Šiah. Otáčame sa na sever a po hôľnom hrebeni Veľkej Fatry kĺžeme cez Frčkov k Ostredku. Už sme blízko dnešného cieľa. Nenáhlime sa. Spomínam Zdenovi príbeh od Pavla Barabáša, ako on raz dávno vnímal Fatru, a že som ho aj stretol v Hornom Smokovci.
Z Ostredku zjazdujeme až k salašu Mandolína, kde končíme dnešnú etapu. Nachystáme drevo, na piecke varíme večeru a litre čaju a potom v teple koliby pri pukotajúcom ohníku zaspávame.
Streda 3.3. Mandolína ahoj a vďaka. Lúčime sa s kolibou, ktorá nám bola opäť domovom a poskytla všetko potrebné. Zlý bivak stojí sily. A toto bol pravý opak. Ako málo stačí niekedy ku šťastiu. Ešte raz vďaka. Nádherné ráno nás víta na fatranskom hrebeni. Šliapeme ku Kýškam a dlhým stúpaním na Ploskú. Nikde nikto. Opäť len hory. Z Ploskej odbočujeme na liptovský hrebeň Veľkej Fatry, ktorý pre mňa veľa znamená. Je malebný. Striedajú sa tu lesy s horskými poľanami. V zime som tu veľakrát zažil krajinky na fotografie do kalendárov a na pohľadnice. Zjazdujeme do sedla Ploskej a popod Čierny kameň až pod Minčol. V južnom Rakytovskom sedle hľadáme očami výstupovú trasu na vytopenom rebre. Zdeno verí, že to pustí celé na lyžiach, a už súkame serpentíny...Vrchol Rakytova.
Potiaľto spolu. Zdeno má v pláne schádzať dolu. Rozlúčka. Vďaka za všetko. Zjazdujem do severného sedla a z vrcholu Tanečnice mu zakývam. Aké to bolo oživenie po toľkých dňoch samoty, môcť s niekým putovať a podeliť sa o veľa pekných vecí. Cez vrcholy Tanečníc prechádzam na Skalnú Alpu a zjazdujem na Smrekovicu. Aj tu je všetko zatvorené. To čo za novú dobu žijeme? Ani staré smreky na Jánošíkovej kolkárni to nevedia...
Horami dole až do Sedla pod Vtáčnikom a po úzkom páse snehu stúpam na Malinné, posledný vrchol tejto dlhej túry. Pár ľudí sa tu vyhrieva na slnku. Sadám si k nim a pozerám na celý Liptov. Hmm, všade je krásne, ale naše hory sú najkrajšie na svete. V hlave sa mi začínajú vynárať myšlienky, že ak šťastne zostúpim do Ružomberka, podarí sa mi podobný prechod, ako legenárnemu Viktorovi Beránkovi v roku 1986. Zo snívania ma preberá zvonenie niečieho mobilu. A tou zvučkou je melódia z obľúbeného filmu Krakonoš a lyžníci. Lyže (vlastne ski), hory, pašeráci, financovia a veľa dobrých ľudí v živote. Skvelé, skvelé.
Zlyžujem na Malinné ku chatám, prezúvam do tenisiek a z nohy na nohu po asfaltke dolinou šťastne schádzam na stanicu v Ružomberku.
Podaril sa prechod na lyžiach pohoriami Slovenska, ktorého inšpiráciu som našiel v prechode Viktora Beránka. Bol dávnym životom zapadajúcim snom, o ktorom som pri pomyslení na jeho náročnosť už ani sám pred sebou nehovoril. Vznikol neplánovane. Podľa snehových podmienok, počasia a mnohých okolností, ktoré na to mali vplyv. Ani som to nečakal. Len som išiel.
Ďakujem manželke, že to celé doma zvládla a našiel som ju aj s deťmi pri návrate domov v poriadku. Ďakujem kamarátovi Zdenovi a všetkým dobrým ľuďom, ktorí boli v tomto príbehu. Vďaka horám, že dovolili prejsť, že výstroj vydržal a nič zlé sa mi nestalo.
Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska 2021:
22. 2. - 3. 3. 2021: 10 dní, 360 km, 20 000 výškových metrov (276 km na lyžiach = 78% trasy, 81 km v teniskách = 22 % trasy). Bol uskutočnený počas kalendárnej zimy a bez použitia dopravných prostriedkov. Jedlo som dopĺňal priebežne. Všetky potrebné veci som niesol so sebou od začiatku po koniec prechodu. Batoh vážil pri šliapaní na lyžiach 13 – 15 kg, v teniskách 18 - 21 kg.
Trasa:
1. deň: Strečno - Suchý - Veľký fatranský Kriváň - Stoh - Zázrivá
35 km, 2390 v. m., 12 h, 7:30 - 17:30, 11,5 km T (tenisky) a 23,5 km L (lyžiarky)
2.deň: Zázrivá - Kubínska hoľa - Dolný Kubín - Malatiná - salaš za Malatinou
33 km, 1600 v. m., 9:25 h, 7:20 - 16:45, 7 km T a 26 km L
3.deň: salaš za Malatinou – Veľké Borové - Kopec - Machy - Zuberec
22 km, 830 v. m., 6:45 h, 6:30 - 12:30, 14:15 - 15:00, 5,5 km T a 16,5 km L
4.deň: Zuberec - Látaná dolina - Rákoň - Chocholowska dolina - Iwaniacke sedlo - Tomanove sedlo - Hladké sedlo - dolina Roztoki - Bielovodská dolina
50 km, 3250 v. m., 14:15 h, 5:00 - 19:15, 6,4 km T a 43,6 km L
5.deň: Bielovodská dolina - sedlo Prielom - Priečne sedlo - Baranie sedlo - Biela voda - Tatranská Lomnica - Starý Smokovec
33 km, 2200 v. m., 11 h, 6:30 - 17:30, 11 km T a 22 km L
6.deň: Starý Smokovec - Poprad - Spišské Bystré - Kravany - Vikartovce - Doštianky - poľana Smrečiny
40 km, 1100 v. m., 10:10 h, 6:30 - 16:40, 33 km T a 7 km L
7.deň: poľana Smrečiny - Kráľova hoľa - Veľká Vápenica - Homôľka - Čertovica
42 km, 2350 v. m., 11:50 h, 6:00 - 17:50, 42 km L
8.deň: Čertovica – Ďumbier – Chabenec - Veľká hoľa - Veľká Chochuľa - Hiadeľské sedlo - Polianka, Kríž
49 km, 2800 v. m., 13 h, 6:10 - 19:10, 49 km L
9.deň: Polianka, Kríž - Baník - Donovaly - Zvolen - sedlo Veľký Šturec - Repište - Krížna – Ostredok - salaš Mandolína
22 km, 1540 v. m., 8:10 h, 7:20-7:50 a 8:30-15:30, 22 km L
10.deň: salaš Mandolína – Ploská – Rakytov – Smrekovica – Malinné - Ružomberok
31 km, 1400 v. m., 8:30 h, 7:00 -15:30, 6,5 km T a 24,5 km L
Parametre prechodu sú spracované v programe GOOGLE EARTH
Miroslav Bíreš
Fotky Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (916x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (855x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (800x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (795x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (711x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (704x)
- ŠUPka 2024 (699x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (651x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (646x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (642x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...