Malofatranská stovka 2020

Najprevýšenejšia stovka na Slovensku sa dožila siedmych narodenín a pokračuje v tradícii: čiže štart a cieľ sa nemenili, ale zas bola iná trasa ( TU ). Na niektorých miestach. Užili si ľudkovia pred koncom asfaltu do sýtosti - v Trebostovskej a Slovianskej doline. A znovu si skúsili aj „všeobecne obľúbený“ experiment s jedným úsekom trate, kde sa išlo tam aj nazad. Tentokrát nad Vríckom. Aspoň si niektorí pretekaniachtiví skontrolovali rozostupy so súpermi, pred koncom. Zato ale odpadol infarktovo-obľúbený stupáčik z Vríčanského sedla na Ostrú skalu. Cez Kľak sa nešlo, takmer... Zato iných výživných stúpaní a brutálnych zbehov ostalo neúrekom. Suma sumárum, vydalo to tentokrát na 112 dĺžkových kilometrov a 6770 výškových metrov.

Inak sa to akosi začína podobať na UTMB, náhodou či nie? Pribudla okrem polovičnej aj tretia, najkratšia trasa, 33-kilometrová. To je asi dobre pre ľudí, veď nech si zabehajú – ale prečo SUT organizuje beh, ktorý už nie je ultra? No predsa pre pritiahnutie záujemcov o ultrabehy, lebo pre veľa ľudí je aj tunajšia päťdesiatka príliš náročná. Akoby po vzore UTMB pribudli aj kadejaké divné požiadavky v propozíciách, hlavne v kolónke povinná výbava. Či je aj to dobre, nechám na iných, osobne ma ale niektoré body v pravidlách dosť odradili od prihlášky. Okrem iných vecí samozrejme, s MF100 nesúvisiacimi. Ale outdoorovému bulváru treba dať nažrať a domáce ihrisko sa neobchádza, tak som sa v piatok po práci pekne zbalil a daváj do Terchovej, aspoň s foťákom obsmŕdať.

V Terchovej nič nové – v Terchovci to vrelo ako v úli, vraj bol otvorený prvý raz od marca. Tak hádam aspoň zarobil na čapovanom. Prezentácia a socializácia sa prelínali a fičali do noci - kvôli korone hádam o čosi intenzívnejšie, lebo sa ľudkovia dlho nevideli. Povinnú výbavu nakoniec nik nekontroloval a prezentovať sa napriek hrozbám v propozíciách dalo aj ráno pred štartom, ale to zas využili asi len traja. Takže hrozby zabrali :-) Detskú prácu organizátori zneužívali aj tentokrát, aj keď jedna trpaslica od vlani poriadne narástla, ale to bolo len také maskovanie. Inak kinder team makal tiež do noci.

Dôležitá súčasť ultrabehov – počasie: áno, bolo aj tento rok a relatívne fajné. Po daždivých predošlých týždňoch malá zlievka postrašila ešte na prezentácii, ale sobota už bola bez dažďa. Zato potoky kalné a zadky účastníkov hnedé už po prvom zbehu. Ale blato postupne usychalo, ani šmýkačka dole zo Stohu vraj nebola príliš strašná. Ráno síce teplo a dusno, ale hore na hrebeni Krivánskej Fatry bolo už bežecky celkom príjemne. Letnú slnečnú grilovačku si všetci užili až dole okolo Lipovca a druhá polovica trate v Lúčanskej Fatre už bola vraj tiež znesiteľná, v noci bolo niektorým dokonca aj zima. Na cestu svietil plný Mesiac z jasnej oblohy.

„Detskú“ tridsaťtrojku vyhral napriek malému kufríku na konci jednoznačne Peter Fraňo (3:44) a polovičnú päťdesiatku s mimozemšťanským náskokom Patrik Milata (6:48) – obaja stanovili také časy, na ktoré sa asi dlho bude spomínať. Medzi dioukami to boli Jana Žuffová (5:33) a Denisa Kušnierová (9:31) – tam boli odstupy víťaziek od druhých tiež poriadne. Všetci títo a aj ostatní si to užívali na Lipovci v tieni, kým stovkári sa odtiaľ postupne poberali do druhej polovice, hundrajúc na boľavé nohy a rozhicované cesty na najnižších miestach trasy okolo Váhu.

A hundranie sa dosť často zmenilo na nadávanie a niekedy aj na odstupovanie – nadávali svorne prví aj ostatní. Lebo MF100 je povestná dlhými a strmými zbehmi, a tie robili s nohami divy. Do kopca je to o kondičke, ale z kopca o tom, kto má ako zbiehačky natrénované. Lenže takéto brutusy kto už trénuje? Takže zo 117 odprezentovaných stovkárov videlo cieľ 69 a dnf (did not Fačkov) svietilo prekvapivo aj pri takých menách, ktoré sú inak „zárukou istoty“.

Blato a profil trate zariadili, že v cieli vo Fačkovskom sedle sa nakoniec až za tmy ako prvý objavil Jaroslav Vicher (16:31) a obhájil tak svoj vlaňajšok, dokonca v trochu lepšom čase. Medzi druhým Liborom Trtekom (16:58) a tretím Martinom Blahušiakom (17:00) rozhodol až zbeh spod Kľaku, čiže asi boľavejšie nohy. Za 21:05 dobehla prvá s poriadnym náskokom Marcela Rambová, Kristýna Skupieňová druhá za 22:32 a Lenka Sentkerestiová s úsmevom za 24:03 už za vidna.

Zase sa našťastie nik nezrakvil, aj keď viacerí dorazili pekne obalení v blate. Takže hádam (až na drobné výnimky) boli spokojní aj tí bežci, ktorí nedošli až do konca, že dobre potrénovali okrem behu aj šmýkanie, skákanie, preliezanie a brodenie. Trasa sa vraj blíži k ideálu, ale že ostane rovnaká aj na rok, neverí Martinovi Drozdovi hádam ani on sám :-) Veľmi vraj boli spokojní aj dobrovoľníci, a nielen kvôli tričkám, takže ďalší ročník najnáročnejšej slovenskej stovky za nami. Už len upratať, dospať a tešiť sa na ten budúci. Vďaka všetkým, ktorí sú ochotní toto pre stádo masochistov organizovať.

Rišo Pouš