Memoriál Ing. Jozefa Psotku, 27. ročník

Lúč čelovky krája hustú tmu pred nami. Pod nohami vŕzga sneh. Vietor okolo nás sa blázni s vločkami padajúceho snehu. Všade okolo iný svet. Tichý, biely, zimný. Šliapeme zasneženou horou, sem - tam pozrieme či  už nie je vidieť svetlá zo Sliezskeho domu. Je to paráda, zas  trochu bieleho prášku po dlhej dobe :-) Škoda len  že nejdeme na skialpinistické preteky, ale na bežecké. Nevadí, nie sme predsa z cukru, ráno sa uvidí.

Uvideli sme. Teda najprv sme počuli. Víchricu a fuker prvého stupňa, čo triasli hotelom aj so sprievodnými zvukovými efektami.  Potom vyšlo slnko – teda dalo sa to predpokladať, keď tma vonku o čosi zbledla. Zima ako na Sibíri a krásny čerstvý prašan všade okolo. Ideálne bežecké počasie. Napriek všetkému a všetkým sa na štart chystá postaviť stovka pretekárov, ktorí si nenechali ujsť ani tento – už 27. ročník klasických tatranských pretekov. Memoriál sa opäť po dvoch rokoch koná v „domácich“ a už zrekonštruovaných priestoroch Sliezskeho domu. Kvôli množstvu snehu, počasiu a kvôli ušetreniu práce horskej služby sa bude bežať trošku pozmenený spodný variant – čo v preklade znamená, že sa nepobežia klasické časovky cez sedlá, ale sa pôjde z Tatranskej Polianky po turistickej ceste na rázcestie pod Sliezskym domom, odtiaľ traverzom po žltej do Smokovca, po zjazdovke na Hrebienok a po magistrále naspäť na Sliezsky dom. Časovky sa rušia a pôjde sa celá trasa vkuse s hromadným štartom. Suma sumárum – cca 17 km s celkom slušným prevýšením a v trošku „extrémnejších“ podmienkach, na aké je väčšina zvyknutá.  Po výklade trate sa všetci zhromažďujú na ľadovej ploche pred hotelom. Tohoročná minúta ticha za Juzeka Psotku je vďaka počasiu veľmi autentická a jedna z tých precítenejších. Nasleduje hromadný presun poklusom po ceste na Polianku – k rampe na miesto štartu. Snažíme sa nezabiť a nedolámať ešte pred tým ako vybehneme. Dole je rovnako zima, ale aspoň cesta je bez snehu a pripomína bežecké preteky. Nálada je dobrá a atmosféra pred štartom takisto. Vybiehame. Krátky úsek po asfalte, potom sa napájame na turistický chodník. Typický tatranský povrch – korene kosodreviny a žulové šutre, v horných partiách značne zľadovatené a posypané snehom, preciťuje každý po svojom. Napriek náročným podmienkam však nepočujem nikoho sťažovať sa. Kontrola na rázcestí pripomína námet na zimnú pohľadnicu. Traverz po žltej do Smokovca je zradný, celý čas mierne dole kopcom po klzkých kameňoch ale napriek tomu sa mi beží veľmi dobre. Prebiehame cez Smokovec na Jakubkovu lúku - Jakubka nevidno, lúku tiež nie. Len pozostatky lykožrútovej kalamity. Na Hrebienku sa napájame na zasneženú magistrálu, začína sa posledný, ale dosť dlhý a únavný úsek pretekov. Kľučkujeme pomedzi kamenné bloky a vyčudovaných turistov, hľadajúc najvhodnejšie a najmenej šmykľavé miesto na dopad pre tenisku. Dolámať si členky sa dnes neoplatí – nie je letové počasie :-) Na poslednom kilometri sa na chvíľku zjaví slnko a v diaľke aj Sliezsky dom. To som už ale dokonale aklimatizovaná na podmienky a na trať a je mi aj ľúto, že už som na konci. Mám rada beh a Tatry. A toto je dva v jednom. Dokonalá kombinácia. Prekorčuľujem cez zasnežený mostík a som v cieli. Všetci čo dobehli sa skrývajú dnu, vonku stále fúka. Vyzerajú vytešene a šťastne – teda ak to nie sú nejaké primrznuté kŕče :-) Podávajú si ruky. Toto je dôvod, prečo patrí Psotkov memoriál  medzi moje naj naj preteky. Pre atmosféru, pre dobrú náladu, pre množstvo skvelých ľudí.

Dosť bolo pocitov subjektívnych – aspoň okrajovo k výsledkom. Absolútny víťaz tohto ročníka Matúš Vnenčák zapol svoj raketový pohon a zdolal legendárneho Milana Madaja, v ženách boli víťazky hneď dve – ex aequo: Janka Madajová a Lenka Hiklová, ktoré prišli do cieľa naraz. Ostatné detaily výsledkov sú tu: http://www.james.sk/articles.asp?pageid=38&portal_id=1&id_dependency=6580 Musím ešte dodať, že napriek počasiu a podmienkam ktoré boli sa našťastie nikto z pretekárov nezranil.

Ostáva mi samozrejme poďakovať už notoricky známemu a vernému organizačnému tímu (nejdem menovať aby som na niekoho nezabudla), ktorý napriek všetkým možným problémom dokáže rok čo rok zorganizovať toto podujatie a Tatranskej horskej službe - dobrovoľnému zboru za zabezpečenie trate. Končím teda s poďakovaním a nádejou v svetový mier :-)

Sisa

Foto: Ján Psotka, Jozef Hudáč, Sisa