Montenegro: Planinou Sinjajevina na bajku

          Po prvom dni v Čiernej hore a výlete v NP Biogradska gora sme ani druhý deň nezaháľali a presne podľa starostlivo vypracovaného Matúšovho plánu sme ráno naložili bajky a vydali sa za ďalším cieľom: prejsť planinou Sinjajevina. Asfaltka z Mojkovaca sa kľukatila údolím s krásnymi borovicovými lesmi, ktoré tu vyhĺbila známa rieka Tara.

Zastavujeme v osade Dobrilovina a parkujeme rovno pri začiatku štrkovej cesty, ktorá nás má zaviesť až hore na planinu. Nebude to však také jednoduché. Podľa mapy na nás čaká strmé stúpanie, takmer 1000 výškových metrov v horúčave nás veru preverí.

Od začiatku si ide každý svojím tempom. Strmá štrková cesta sa dá ísť často len na najľahšom prevode. V ostrých serpentínach sa horúci vzduch nehýbe a tak v silnej horúčave potíme litre potu. Konečne vychádzame na začiatok planiny. Je to akási polica  tvorená lúkami a smrekovými lesmi. Tu na nás čaká odbočka k Zabojskemu jazeru. Matúš veľmi správne naplánoval odbočku k jazeru na začiatku túry.

Bajky nechávame na ceste a ponáhľame sa k jazeru. Zmorení ťažkým výšľapom sa tešíme na občerstvenie. Voda je ľadová a tak každý do nej ponorí len primeranú časť tela - podľa chuti. Niektorí si aj zaplávu. Jazero je krásnym kúskom prírody. V tejto vápencovej krajine je to vlastne taký malý zázrak.

Stretávame len veľmi málo ľudí, ostatne ako počas celého nášho pobytu v Čiernej Hore. To náš zážitok len umocňuje. Okúpať sa bez plaviek v každom jazere, ktoré sme stretli nebol problém.

Po výdatnom studenom osviežení pokračujeme smer planina. Cesta sa ešte chvíľu kľukatí v lese. Toho však ubúda až sa na konci strmého výšvihu otvorí parádny výhľad. Hotové Mongolsko! A na dôvažok sa nám popred nos preženie dajaký domáci jazdec na koni...

Planina slúži ako veľký pasienok. Určite bola kedysi vyklčovaná a upravená. Márne sa však obzeráme, kde sú tie veľké stáda zvierat, ktoré by spásali zelenú trávičku. Sem tam sa síce objaví nejaký koník alebo zopár úbohých kravičiek či malé stádo oviec ale nie je to určite nič vo veľkom. S podobnou situáciou sme sa aj neskôr stretávali v celej Čiernej Hore. Pre turistov ako my to určite nebolo na škodu, ľahnúť si do trávy bez toho aby sme sa museli báť, že si ľahneme do niečoho nie moc príjemného ako tomu je už pravidlom v Alpách.

Bajkovanie po planine znamená ísť ako na húpačke. krátke kamenisté zjazdy následujú často nepríjemné stúpania. Žiadna sranda, sily sú potrebné. Po porade nad mapami sa rozhodujeme rozdeliť na dve skupinky. Predsa len po včerajšom dni si netrúfajú všetci na náročný okruh z ktorého už po určitom bode nebude iná možnosť, len ho dokončiť...

Početnejšia skupinka pokračuje podľa Matúšovho plánu. Prechádzame na prvý pohľad možno trochu nudnou planinou. Pozorné oko však má stále niečo zaujímavé na muške. Je jasné, že kedysi to tu žilo trošku viac ako dnes. Svedčia tomu občasné zrúcaniny a opustené stavby. Na druhom konci planiny zjazdujeme do údolia aby sme prešli do druhej doliny a začali znovu stúpať.

Prechádzame okolo zaujímavého jazera. Opäť nikde ani nohy.

Kúpať sa však nepokúšame. potrebujeme sa najesť pred dlhým stúpaním, ktoré nás vyvedie znovu na planinu. Netušíme, koľko nám to ešte bude trvať a tak sa dlho nezdržujeme. Cesta prechádza opäť z asfaltu na klasický štrk a my naberáme výšku. 

Orientáciu nám zabezpečuje GPS špecialista Mišo a my si vychutnávame túru bez stresu a blúdenia. Vychádzame pomaly na planinu. Stretávame zatiaľ najväčšie stádo ovcí, máme stále úžasné výhľady na všetky strany. Táto krajina je akási... no ako som už napísal v prológu: iná..

Uzatvárame okruh a po chvíli prichádzame k miestu kde sa začína zjazd. Po celodennej túre nasleduje dlhý zjazd k autu. Na štrkovej ceste si vychutnávame rýchlosť na celoodpružených bajkoch. Pekná bodka za pekným dňom. Druhý deň v Čiernej Hore bol úplne iný ako prvý. Aké budú ďalšie?

M.Bartoň

foto: Mišo, Martin.