MTB Inovec: Trenčín – Hlohovec

Už vlani (pešo a naťažko, cestou z PN do TN) som si povedal, že sem musím aspoň raz aj na bajku. Tá červená je proste pre bajk ako stvorená! A tento rok, počas prvého aprílového víkendu, keď som si v pokluse overil, že aj južne od sedla Havran je to pre bajkera paráda, už som to nemohol odkladať. Sobota 18.4. vyšla - teplá, predfrontová, aj sa lesy inovecké zazelenali a rozvoňali. Len prachu pribudlo, na mrte. Oblaky za každým bajkerom na niektorých miestach. Sucho jak sviňa, už nech zaprší! Na môj výmysel zareagovali Peťa s Peťom, tak sme dali zraz v TN na stanici a išlo sa. Kým som ich tam hodinu čakal, na rozohriatie som sa pomotal po Brezine a našiel kráááásny singlík, aby sme začiatok nemuseli až tak moc po šotoline. Ale do lesoparku sme sa vyštverali poslušne po asfaltke:

A tam to akože oficálne začalo – pri smerovníku s kilometrami do sedla Havran, ktorý si Peťa pre istotu odmietla pozrieť :-) Potom teda ten singlík - krásne plynulý, takmer po vrstevnici. Len trošku sme sa vyhýbali s pešiakmi, ale nik neprotestoval, všetko pri obojstrannej slušnosti. Von z Breziny popri muničáku a jedna z mála „cezpoľných“ bajkovačiek na trase – do Soblahova:

Čierňachov sme radšej vynechali a venovali sa poctivo cyklotrase, ktorá ho obchádza. Pekná cestička, na začiatku s výhľadmi k Trenčínu spod lesa, potom cez Mníchovu Lehotu. Za družného tliachania samozrejme navigátor prehliadol odbočku, ale hukot na hlavnej nás chytro zahnal dobrým smerom: tulelom von z dediny a okrajom lesa až na Jarky, kde sme preskočili červenú, nastupujúcu do stúpania na Inovec. Skúška rovnováhy a odvahy po betónovej rímse železničného násypu bola úplná pecka – predstavoval som si, ako sa tu asi tvári rodinka s deckami na výlete :-)  Nad Jastrabím sme sa pripli k asfaltke a začali stúpať na najvyšší bod trasy.

Výplaz na Inovec bol isto najnudnejšou etapou dňa, ale zas: cesta široká, dá sa ísť vedľa seba a vykecávať, porovnávať si bajky, vyberať za jazdy kamienky z dezénu, aj dáke výhľady pofotiť. No, ušlo to. S malou zastávkou pri zavretej chate a väčšou na Inovci. Tam to poriadne žilo. Výškové metre naviac si viacerí dátoví závisláci išli nabrať na rozhľadňu, že?

No a potom to prišlo: veď z Inovca do Hlohovca, je to vlastne najmä z kopca! Utrpenie pre hardtailistu, rozkoš pre enduristku (by to mala byť). Klasický xc-fullista niekde uprostred. Začiatok trochu technickejší, hrboľatejšie zjazdíky zo dva – tri, ale len vari raz som sa musel posunúť výraznejšie za sedlo. Dominovali pekné, vlnité, hlinité singlíky. Ak nerátam „cyklotrialovú vložku“ a záverečný výtlak pod Panskú Javorinu, dalo sa pojazdiť skoro všetko. Aj keď niektorí zúčastnení asi budú namietať, hehehe:

Potom sme sa prehojdali parádnou divočinou cez temeno Prieľačiny. Po trochu technickejšom zjazdíku sme dotankovali v jedinom prameni priamo na trase, aj nešťastný zablúdenec sa tam k nám po zachádzke vrátil (musel, došla mu voda). Hneď nato sa krajina pod kolesami zmenila z peknej lesnej na ešte krajšiu lúčno – lesnú za sedlom Pod Skalinami, smerom k Bezovcu. Nasledovali panoramatické orgie:

Na Bezovci plnka, tak buffky na nosy, dodržať odstup a dostali sme vo výčape každý to svoje. Začal som prepočítavať podľa smerovníka pri Športchate a začínal som sa troooošku báť, či za vidna dôjdeme. Jediná útecha, že od Marhátu to už bude hádam rýchlejšie odsýpať, dlhšie dole kopcom.

Hojdavý úsek prevažne po lúkach na Jelenie jamy nám (alebo aspoň mne teda) spestrila škodoradosť – dobehli sme polomŕtveho a hundrajúceho „Náčelníka Chromého Psa“ a po výmene niekoľkých zdvorilostných fráz sme ho so smiechom nechali, nech sa pekne dotrápi sám. Keď hovoril, že už to má k autu len pár kilákov z tých 50, čo na seba vymyslel. Som si spomenul, ako som sa so závisťou díval za bajkermi pred dvoma týždňami, o kus ďalej. Len keď sme stretli ešte aj ultraŤapku, ako venčí Ľubku s Maťom, začal som mať dojem, že sme zradili ideály ultrakomunity, keď sme zbabelo presedlali z vlastných nôh na bajky. Alebo, že by tu SUT niečo tajne chystala? Necháme sa prekvapkať.

Marhát sme zbabelo podišli, lebo smerom hore je to strmô a tlačenka, smerom dole zaváľané po vetroch a tlačenka by to bola tiež. Zato tá obchádzka bola jedným z najhnusnejších úsekov dňa - lebo ťažba dreva. Ešte že to bolo krátke. A ešte som aj prehadzovačku ohol, ani neviem kde. Asi to bola tá kovová rana do podvozka, ktorej som najskôr nevenoval pozornosť. Nooo, zarobí servisák...

Potom ale až do sedla Havran zase pekné lesné singlíky alebo cesty. A na kúsku za Striebornicou dokonca jedno aj druhé paralelne vedľa seba. Vôňa medvedieho cesnaku a krikľavozelený podrast čerstvo vyliahnutej trávy pod stromami. A tam to už rýchlo fičalo, plynulo z kopca, väčšinou:

V sedle Havran tiež dáko plno bolo, výletníci rozlezení po lesoch naokolo, a my sme zistili, že máme zase nejakú tú rezervu do zotmenia, že ešte nemusíme improvizovať. Tak sme už s pokojom nabehli do striedačky lesných ciest a kľukatých singlov. Jediný krátky cezpoľák za Humnišťami, jediná (ale zato výživná) tlačenka z „kaňonu“ na Svrbickú plešinu, inak tie miesta dosť splývali. Ale tiež to je pekný, jazdivý kus kraja, aký by som v tejto hospodárskej, skoro nížinnej krajine moc nečakal.

Dlhokánsky, rýchly a relatívne hladký zjazd k záhradkám v Studenej doline zabrzdila rampa a až tam, na asfaltke pri vyschnutej pumpe sme zistili, že sa nám nad hlavami akosi šerí. Tak sme si už radšej posledný kopček do Fraštáku odpustili. Odradila aj nutnosť posledný raz potlačiť.

Takže už len tímová časovka po asfalte – dole do Fraštáku a cez Váh do Leopoldova na stanicu. Akurát v takej dennej dobe, aby na nás šoféri ešte nevyblikávali. Ale poriadny kultúrny šok to bol, po celom dni v tichu lesa, len pri cvrkote voľnobežiek – ten hluk na ceste a tie fikoty okolo nás. Ale dali sme to a vyriešili sme aj náročnú logistickú úlohu, ako narvať dva bajky do auta. Tretí odmietli spolupáchatelia naložiť s výhovorkou, že aj tak idú na juh. Tak som musel počkať na rýchlik na sever a dobre som spravil – bajk mal pre seba prázdnu batožináreň a ja kupé.

Na záver tradičné výhovorky. Prilby sme si nezodpovedne nevzali, lebo zákon už neprikazuje a treba sa pekne opáliť, neee? A fotky biedne (tie moje), lebo poriadny foťák sa nezmestil do dresu k toľkému žrádlu, ktoré som trepal so sebou (batoh mi ješitnosť nedovolila). Aj tak som musel dokupovať na Bezovci, a aj tak som jedno sladké mliečko vytratil. Kto ho našiel, hádam mu chutilo. Každopádne patrí spolupáchateľom vďaka za fotky, spoločnosť aj trpezlivosť, tak zas hádam niekedy a niekde...

Peťa, Peťo, Ripo