MTB okolo Liptovskej Mary

Už som si Maru obišiel na žiletke ( TU ), teraz mi napadlo skúsiť to na horskom. Pekne podhoriami Chočských vrchov, Západných a Nízkych Tatier, nie nutne po cyklotrasách, ale aby to malo logiku, estetiku, a aby z toho vznikol nejaký rozumný okruh. So začiatkom a koncom v RK, aj keď lepšie by bolo ráno začať niekde na opačnom konci, aby slnko na začiatku nesvietilo do očí. Cieľom však nebolo len hlušiť kilometre „do mŕtva“, ale potiahnuť trasu aj po zaujímavých miestach, ktorých je tam samozrejme veľa. Pri klikaní do mapy ma síce trochu prekvapila tá dĺžka, ale zas na dlhé letné dni prečo nie? Po necelých 10 hodinách ukázali teda hodinky 110 km a 2900 výškových nastúpaných metrov (gpx je hore). Super to bolo, na začiatku výživnejšie, ku koncu pohodovejšie a rýchlejšie, len si treba v lete vybrať chladnejší deň, keď majú ovady dovolenku:

Takže prvý úsek po Turík: z Likavky popod diaľnicu pod Choč, po turistických značkách, potom po jednoznačnej ceste popod horu, všetko pekne zjazdné, len asi na dvoch miestach si treba ohradník otvoriť. Cestou pamätník SNP, malá prírodná rezervácia Mohylky, tuistický prístrešok na náučnom chodníku aj s infotabuľami, pekné výhľady dole na okolie Ružomberka, komíny trčia.

Z horného konca Turíka síce jednoznačná, ale fasa strmá a trochu rozrytá zvážnica, aj som zo trikrát potlačil, aj vyššie na lúkach. Prvé ovady útočili :) Možno by sa to dalo obabrať nejako pohodlnejšie, južnejšie, do Madočian po lúkach, ale to treba poznať terén a sily aj chuť ešte boli. Ako strmo hore, tak aj dole, ale pred Lúčkami sa to položilo a na horný koniec dediny, k amfiteátru, ma doviedol príjemný singlík v traverze, okrajom lesa.

Od amfiku cez horizont som sa prehupol priamo ku najväčšiemu kúpeľnému domu a trochu vyššie nad ním som využil veeeľmi fajný chodník Cyrila a Metoda, ktorý ma vypľul v doline len kúsok nad „akvaparkom Kaľameny“. Stále ráno, ale plno, najmä české a poľské slovo znelo :-)

Popod Liptovský hrad (najvyššie položený na Slovensku, keby niečo) je to smerom na Liptovskú Annu jasné, ale strméééé! A po lúkach s číhajúcimi rojmi ovadov. Hore v Sedle pod Kráľovou som sa zamotal, ako som sa im snažil ujsť a zároveň nájsť začiatok zjazdu po červenej značke, v metrovej burine. Keď som našiel ten úzky chodník, už bolo dobre, len šľahúne šľahali chvíľu z oboch strán ako besné, až po lakte. Dole popri potoku naopak široká asfalto-šotolina a odtiaľ až do konca už prevažne po cyklotrasách.

Do Anny som si to ešte skrátil po lúčnej ceste, dotankoval fajnú vodičku z prameňa pod známou ruinou kostola a odbočkou pod kostolom (ako niekomu do dvora) som sa jednoducho dostal na lúky pod Jánošíkovým stolom a Čerenovou skalou. Pekný prejazd až do Prosieka.

Podobne krajinársky príjemné a nie veľmi strmé je to do Kvačian, po obľúbenej pešej trase, hojne využívanej na uzavretie okruhu cez Prosiecku a Kvačiansku dolinu. Takže aj ľudí už bolo. A výhľadov do kotliny – konečne som aj tú Maru už občas zazrel a vpredu Západné Tatry:

Kvačany – strategický bod, lebo von z dediny sa ide priamo od krčmy. Ale nebolo treba, pojedol som chvíľu predtým v prístrešku v Dlhej Lúke. Do Matiašoviec vedie šotolinka pomedzi polia, od kaplnky a z blízkeho horizontu sú pekné pohľady dozadu, na podhorie Chočských vrchov s dominantným Prosečným.

Matiašovce – len skok cez hlavnú a začína jedno z najdlhších stúpaní na trase. Ale plynulé, v tieni a po klasickej, starej, asfaltovo-šotolinovej ceste. Za rázcestím Noviny však šok – nový asfalt, široký na dva kamióny. S prestávkami v podstate až na Bobroveckú vápenicu. Krajina lúk a solitérnych stromov okolo cesty ale pekná, nad hlavou dominujú Babky - presunul som sa pod Západné Tatry.

Do Žiarskej doliny po Tatranskej magistrále – na úvod šutre a potom krátka strmina, no ako v Tatroch :-) Ale jazditeľné všetko a potom zas pekné lúky, zopár brodov, druhé tankovanie z prameňa priamo pri ceste, výhľady len doprava do podhoria a na konci frmol na plnom parkovisku.

Nasledoval dlhýýýýýý zjazd väčšinou po chotárnych cestách so všetkými podkladmi, až dole k Váhu v Podturni. Cez Liptovský Ondrej a Jamník mi to vyšlo pri vyklikávaní trasy také najrozumnejšie, s minimom asfaltu, s výhľadmi a tak...

Z Podturne cez „hojdací mostík“ najkratšou cestou do Jána, a pretože som bol už za polovicou trasy aj dňa, dobre padla dlhšia pauza na kofolu a dve horalky – v tieni Záhradného bufetu pri ihrisku. Aj som namazal, lebo zdola už to začínalo škrípať. Ten vosk čo mám musím rýchlo minúť, nič nevydrží. Po pár minútach teda davááááj hore dedinou, okolo kúrií, známej termálnej Kade a kúpaliska.

Ďalší zaujímavý úsek je z Jána cez kopec ku vlekom na Opalisku – ľudské stúpanie popod Hrádok, hore v sedle okrem infotabúť zaujímavá „rozhľadňa“ a smerom dole chodník, zdobený lavičkami a úryvkami básní Milana Rúfusa.

Kopček Beňovo oproti vlekom na Opalisku som obišiel z juhu – nechal som sa zlákať jasnou cestou popod vlek, ale lepšie je to zo severu - netreba v závere tlačiť a sú tam aj výhľady. Potom už popod les do Iľanova je to jednoznačné a pohodlné. Tam začala v podstate posledná etapa, kde sa mi tie „preskoky“ z ústia jednej doliny do druhej dosť zlievali, ale inak to je až do konca veľmi pekné, a už nie moc strmé jazdenie.

V okolí ústia Demänovskej doliny kopec gýčových dreveníc, vypipľaných chát a atrakcií pre turistov, pod kolesami sa strieda asfalt, šotolina aj tráva, len zľava stále les a doprava výhľady k Mikulášu cez guľaté pahorky podhoria. Plošín, Pavčina Lehota. Lazisko som obišiel ponad domy, cez lúku parádne vyjazdená stopa od bicyklov. Zámer zájsť si aj k najväčšiemu drevenému kostolu u nás síce bol, ale už som tam bol, nechcelo sa mi už.

Medzi ústím Dúbravskej a Ľupčianskej doliny, ponad Kľačany, pod kolesami dominuje hlina a tráva, výhľady doprava ostávajú, cesta vedie viac z kopca, len s malými brdkami na spestrenie. Na konci parádne oddychovisko, presne pre cykloturistov - využil som na posedenie a pojedenie. Už som vedel, že časovú rezervu ku vlaku mám.

Ľupčianka je v ústí doliny už mohutnejšia, tak som pohrdol brodom, vyššie je mostík, na gpx-ku tú zachádzočku vidno. Pred Vyšným Sliačom som ochutnal miestnu minerálku – fajná je. No do bidónu som radšej netankoval, to až ďalej takú normálnu vodu, z výdatného prameňa Očianka tesne nad Štiavnicou.

Aj Štiavnicu som obišiel, Komorníckou dolinou – tam to našťastie poznám, lebo ktovie prečo ma mapy.com odmietli tadiaľ pustiť a tlačili ma cez dedinu. To už ale bolo úúúúplné finále, lebo už len ponad to divné „drevenicové sídlisko“ Chalúpkovo do Ludrovej bolo treba, pomedzi ohradené pasienky. A z Ludrovej cez úúúplne posledný kopec, v kontraste s doterajšou krásou – pomedzi kameňolom a smetisko do Bieleho Potoka. Na horizonte vykuklo Sidorovo.

Tak už len asfalt, až na stanicu v RK? Nooo, dal sa nájsť popri Revúcej aj chodníčok v tráve, aj keď ku koncu okolo hate to bolo už trochu divoké a zarastené :-) Potom už ozaj slušne po cestách. Spokojnosť preveliká – dobre sa jazdilo, veľa zaujímavých miest cestou bolo, na poriadne dlhý výjazd to bolo, odporúčam! A samozrejme ešte jedna vec mi napadla - že by to bola predsa ideálna trasa na takú súkromnú ultrabežeckú stovečku. No možno raz...

Rišo Pouš