Na kofču pod Borišov, alebo ako som trénoval na Kokavu

KOKAVA TRAIL o dva týždne, sakra!!! Po lete preflákanom na bajku bolo načase ísť sa učiť aspoň trochu behať. V teréne – dve šmatlania po asfaltovej rovine, ráno pred robotou, sa nepočítajú. Sobota polooblačná, pofrontová, skorojesenno chladná, ideál na to. Navyše sa znovu ozvala spolupáchateľka, ktorá potrebovala rozháňača medveďov a mala podobný zámer. Tam, kde poriadny ultráš nosí softflask s vodou, ona niečo ako hasiaci prístroj. Vraj protimedvedí sprej, no veľkosťou by stačil aj proti t-rexovi. OK, aspoň bude ťažšia a pomalšia, povedal som si s malou dušičkou, zvlášť po jej vyjadrení na Strave „Celkom ma tie kopčeky začínajú baviť“. Lebo mňa zatiaľ ani rovinky. Dušička aj chlapské ego sa ešte viac scvrkli ráno v Bystrici, keď dobiehala štvorkovým tempom na zastávku. Vidiac môj zdesený výraz, chcela to zachrániť – vraj zaspala. Neveril som už pri pohľade na jej nové Hoky a moje hodinky: bus odchádzal o štedrých 10 minút. V ňom potom padla dohoda: ide sa na tú kofču zo Starých Hôr cez Majerovu skalu, nazad potom do Tureckej k Makovi na druhú rundu. Vraj na pohodu – no máš vidieť! Všetko sa mi scvrklo ešte viac, keď deva zacvakla palice a nasadila smrteľné tempo. Ako inak, symbolicky popri cintoríme:

A ešte ma aj vyhnala dopredu, nech zaháňam medvede, lebo jeden má vraj pod skalou brloh. Hej, a vyberá tam vstupné na vyhliadke! Tieto konšpirácie!!! Ledva som jej unikal. Zato otáčky motora išli hneď do červenej zóny a od toho úsilia mu začali unikať prevádzkové kvapaliny. Zatiaľ našťastie len hlavnými otvormi, pohlavné odolávali. A zabáva gradúje gradúje:

Hore: neskááááč!!! Ale to zas nieeee - len som potreboval ponaťahovať nohy po tom infarktovom výstupe. A posedieť, predýchať. Nachodené som mal od busu viac, ako za mesiac nabehané. Nad hlavou potrhané mraky, avizovaný severák našťastie nikde, aspoň že to.

Zbeh = otrasy, tak prevádzkové kvapaliny sa začali pýtať von intenzívnejšie. Hej, aj tade! Našťastie musela ísť „odšťavovať“ aj spolupáchateľka a využila nečakaný chodníčok do húštia, no zmizla tam nejako na dlho. Vraj, že sa s miestnym medveďom bavila a ten, že nás počká na ceste nazad. Gumové medvedíky odmietol. Pred nami milosrdné „rovinky“ hôľnej Fatry. Len nejako príliš naklonené, spočiatku:

Na Krížnej samozrejme zámienka na ďalšiu (aspoň) krátku pauzu, aspoň si odfotiť zákaz fotenia. Pauzička sa našťastie trochu natiahla, lebo vedľa dozrievali maliny a ona spasie všetko čo sa dá a vraj základ tréningu je konzistentnosť, vytrvalosť, nenažranosť:

Ledva som si začal nahovárať, že už to bude hádam znesiteľné, spolupáchateľka pokľakla do nízkeho štartu a hneď som vedel, že ani na rovinkách cez Frčkov, Ostredky a Suchý vrch to na pohodu nebude:

Nakoniec sme spolu dosiahli vrchol, dokonca niekoľkokrát, tak celkom spokojnosť, že naraz. Ten posledný na Ploskej. Ťažšia časť výbehu za nami, tak už len dole do chaty na tú sľubovanú, orosenú, čapovanú:

Nazad traverzom Ploskej, že to bude milosrdnejšie. A mal fučať ten severák a že bude tlačiť do chrbta, ale nič. Fučalo od západu a skôr zavadzalo. Navyše tie lesné (s)plodiny, aj nedozreté, v kombinácii s kofolou, nooo... Bol som nemilosrdne odháňaný dopredu. Aspoň jednu serióznu fotku som ale stihol:

Za Chyžkami boli tie rovinky zas nejako príliš naklonené! Alpínske vrásnenie sa prebudilo či čo? Tak šmatlajúc popredu, aspoň som varoval turistov, obdivujúcich náš ľahký ultraštýl, nech radšej uhýbajú. Že za mnou sa valí buldozér, nehľadiaci na nič - s hlavou dole a nabrúsenými palicami. Tak nejako v pohodičke sme sa dotackali cez Krížnu až na Líšku, a práve tam som si s hrôzou uvedomil, čo moje predné stehenné čaká. Lebo do výčapu u Maka už nebolo ďaleko, ale hlbokóóóó:

No ale keď musíš, tak chceš - skotúľal som sa nejako, zatiaľ to ešte moc nebolelo. Dole bol dokonca ešte aj čas na chlebíčky, kapustničku, kofolečku, ale len jeden kus vrcholového družstva vychutnával. Druhý zlomený, tak celkovo a už aj pri pomyslení, ako sa bude vykladať z autobusu na bystrickej stanici. No je mi toto treba?

Rišo Pouš