Náučný chodník Fraňa Madvu pod Rokošom

František (Fraňo) Madva (1786 - 1852) bol rímskokatolícky kňaz a národovec, ktorého veľkou záľubou boli botanika, bylinkárstvo a medicína - a poslaním pomoc chorým, preto sa stal známy a uznávaný ako veľmi úspešný ľudový liečiteľ. Jeho poslednými pôsobiskami boli fary na Hornej Nitre a okolité hory a lúky boli preňho veľkou inšpiráciou aj zdrojom liečivých rastlín. V Nitrianskych Sučanoch zomrel a tam je aj pochovaný, predtým pôsobil na fare v Nitrianskom Rudne. Preto práve medzi týmito dvoma dedinami vedie náučný chodník, po ňom pomenovaný. Prechádza nádhernými krasovými partiami v južnej časti Nitrických vrchov (podcelok Strážovských vrchov), v podstate traverzuje východné svahy masívu Rokoša. Ideál aj na krátke zimné dni bez snehu, stačia na to také 3 – 4 hodinky (teraz som si dal ešte niečo navyše). Krasové podložie hovorí aj o tom, že bez blata je to tu aj krátko po dažďoch. Len odporúčam ísť opačne ako ja teraz, so slnkom radšej za chrbtom. Tentokrát to ale bolo o vhodných spojoch.

Takže začiatok v Nitrianskom Rudne, na námestí pri smerovníku - a nasledovalo štrikovanie uličkami s výhľadom na Predný Rokoš. Značenie od začiatku do konca perfektné (až na jedno miesto), to treba povedať hneď. Za dedinou vstup do doliny popri prístrešku, studničke a informačnej tabuli. Všetko vybudovali miestni turisti.

Dolinka je pestrá, s bralnatými svahmi, na ktorých rastú staré, pokrútené buky. Cesta sa postupne zužuje do chodníka, ktorý sa v jednom úseku vnára do malej tiesňavy s potokom priamo pod nohami. Cestou vidieť viaceré záchyty pitnej vody, čo nie je nič zvláštne vzhľadom ku krasovému charakteru územia. Zhora, pomedzi holé konáre stromov, svietia do tieňa doliny slnkom ožiarené bralá Bielych skál a Košútovej skaly.

Od smerovníka Horné pažite chodník opúšťa dno doliny a strmými serpentínami kľučkuje západným svahom Predného Rokoša až na jeho hrebeň. Vyššie už začínajú prevládať borovice a výhľadom na okolité bralá zavadzajú konáre stále menej. Chodník pod nohami je samozrejme suchý aj po nedávnom daždi. Veľmi príjemná prechádzka, len organizátori behu na Rokoš si mohli odpustiť to množstvo krikľavo zelených nasprejovaných nezmyslov.

Na hrebienku sa chodník napája na žltú značku. Mal by som mal ísť po nej doprava na Plevňu, ale k autobusu času dosť, tak si dávam krátku zachádzku opačným smerom, vychutnať si výhľad z Predného Rokoša. Chodník je to príjemný, hore a dole pomedzi esteticky dokrútené stromy, ich zvyšky a aj pomedzi početné skalky a vežičky. Výhľad, povolený lesom najmä v smere na východ, je v pozadí na horizonte ohradený Veľkou Fatrou:

Po dákej polhodine sa vraciam tou istou cestou a nasleduje najvyšší bod náučného chodníka, 901 m vysoká Plevňa. Výhľad z vrcholovej plošiny – plešiny nula, ale chodník ju potom podchádza a zdola je vidieť, aké je to parádne bralo. Najmä ale nasleduje prechod interiérom NPR Rokoš a to je parádna pralesovitá bučina. Tadeto už zjavne chodí ľudí menej, lebo chodník už nie je taký prechodený, navyše je aj zapadaný lístím tak, že ho miestami nevidno. Ale značky hej. A aj fotogenické bralká a vežičky pod aj nad ním.

Po východe z rezervácie sa chodník hneď mení na cestu a hneď sú tu aj rúbane, až kým sa zase neodpojí od modrej značky, s ktorou dočasne zdieľa svoj smer. Odbočka z modrej je tiež na rúbani v klesaní - na mape ju síce vidno, ale v teréne označená nie je. Tak som zbehol trochu nižšie (či tam nebude aj tá odbočka) a popod ďalšie pekné bralo som sa na náučný chodník vrátil. Jediné horšie miesto na trase náučného chodníka.

Následne chodník prudko klesá do Podovrátnej doliny, popri bralách. Na jednom je pekná vyhliadka a pod ňou najväčšia atrakcia na trase – jaskyňa Brložná diera. Nepríjemný (lebo po voľnej suti), ale krátky je od nej zostup ku lavičke a studničke.

Od studničky je to už len traverz lesom ponad dno doliny, ale stále po príjemnom chodníku, ktorý sa samozrejme postupne rozširuje do cesty. Lízne Hrabovú lúku a prekrižuje zopár iných lesných ciest. Spočiatku aj stúpa (ešte nejaké skalky okolo neho), potom stále strmšie klesá a pri prvých záhradách doslova skočí do potoka.

Za mostíkom cez potok sa už náučný chodník štverá do krátkeho briežku a napája sa na cestu dole dedinou, končí v jej centre symbolicky pri kostole. Tento asfaltový záver som si ale odpustil, lebo bus mi išiel zo susednej Diviackej Novej Vsi. Takže som sa od toho mostíka pozakrádal okrajom dediny, prevažne po mäkšej šotoline, k cintorínu (aj pred ním sa to dá skrátiť a skrášliť, len som nevedel) a od neho som odbočil doľava, na lúčne cesty podhorím smer sever. Podľa mapy som mal dve možnosti – bral som „nižšie poschodie“, po hranici lesa a polí, pre istotu. To vyššie poschodie, viac v lese, vyzerá byť krajšie, len možno orientačne náročnejšie. Každopádne obe cesty vedú v Novej Vsi popri známom, mohutnom kaštieli, ktorého počiatky sa datujú do 14. storočia. Takže parádny koniec parádnej prechádzky - a k autobusu dole na hlavnej je to odtiaľ už len kúsok.

Rišo Pouš