Nitrické vrchy: cez Rokoš na Homôľku

Ultrasezóna je začiatkom apríla v plnom prúde, moje nohy však sa ešte len preškoľujú z lyžiarok na maratónky. A čo môže byť lepšia motivácia do začiatku, ako dostať „požehnanie“ od jedného z najsprávnejších slovenských ultrapankáčov (nemenovaného Johnnyho P.)? Pri náhodnom stretnutí  na stanici v Prievidzi. Lebo voľba padla na Nitrické vrchy, s nástupom z Horných Vesteníc. Pekne po zelenej cez Surdov na hrebeň a ďalej už po ňom, po červenej, ohnivou čiarou do sedla Homôľka. Ak sily a čas ostanú, potiahnem až do Ilavy. Len pozor, vody tu niet! Minulý týždeň mi stačilo pol litra, ale dalo sa dotankovať, aj snehu som sa najedol :-) Tu nič, veď hrebeňovka. Len hneď na začiatku, nad dedinou, prepad z vodojemu. Tam som vypil čo som mal a doplnil nanovo. Potom až na Homôľke záchody, zato ale prudko komfortné :-)

Takže s čerstvým ultrapankerským požehnaním stúpam strmo, pekným borovým lesom a zarastenými pasienkami na Surdov. Čím vyššie, tým viac skaliek (a stále väčších) sa spod zeme vynára. Aj lezecká vložka sa naskytla na pár metroch a tesne pod smerovníkom Surdov jedno „takmer“ vyhliadkové bralko. Cez holé konáre presvitajú Dolné Vestenice. Potom už len pár „okien“ do krajiny cez rúbane a vrcholové bralká Čihoce s panorámou horného Ponitria. 

Behá sa tu ťažko, pod lístím je kadečo ukryté a aj chodník je dosť technicko-kľukatý a skalnatý. Až keď sa pripojím na červenú, pod nohami široká hlinačka. Pokluskám a nastupujem prudko hore na temeno Rokoša. Najkrajšia časť dňa: bukový riedkoles, v ňom skalné sochy a súsošia, vyhliadky do ďaleka z niektorých, na vrchu altánok a tabuľa a odtiaľ strmo dole.  Ešte cestou krásny výhľad z Košútovej skaly a zostup do sedla Rázdelie.

Aký je to rozdiel, keď pred sedlom zájdem za tabuľu rezervácie... Pováľané stromy, aj so značkami. Niektoré vetrom, iné pilčíkmi. Prvý raz strácam cestu a motám sa tam zo desať minút. Ale kompenzuje to pekný úsek po cestách, nastlaných lístím a trávou, až na Čierny vrch. Striedajú sa lesy a vyhliadkové rúbane, sklony sú plynulé a nie moc strmé. Len slnko už praží, vypráža do chrbta. A stopy po motorkároch všade - bodaj by nie, keď zvážnice idú až na hrebeň.

Z Čierneho vrchu zas prudko dole, výsekom plným snežienok a fialiek, aká to harmónia... Potom na chvíľu von z lesa, na zarastajúcu Kšiniansku poľanu. Po dobrej ceste cupkám popri jej dominante, vysielacej či akej to veži. Ako päsť na oko tu trčí, už od Handlovej som ju ráno videl svietiť na horizonte.

Ešte kluskateľné stúpanie na Suchý vrch. Pri smerovníku, za oddychu, otec so synom z Liešťan. Pokecáme, no „za jeden“ odmietam, to by som moc potom kľučkoval. Ale hneď si nachádzame spoločnú známu! Ako by Číňan povedal: vy sa tam na Slovensku všetci dobre poznáte, že?

Lenže potom to začne! Akoby dali pílu do rúk debilovi. Prečo? Lebo ju dali do rúk debilovi. Nestačí, že je chodník ďalej kamenistý a miestami neprehľadný, aktuálne ešte zahádzaný prerezávkou. Druhé kufrovanie a hľadanie, že kade... Ono to nevadí moc, ale musí to drevo ležať priamo cez chodník???

Keď sa z toho marastu konečne niekde pod Capárkou vymocem, otvorí sa mi pohľad na zvyšok trasy, s charakteristickou homoľou Homôľky na konci. Vlnovité hore – dole, len vykúkajúci Vápeč ho svojou hrboľatosťou ruší. Pribudne lúk - čím bližšie ku koncu, tým krajších. Cestou ešte zopár úsekov, zavalených spílenými stromami, pár šutrovitých sekcií, kde treba dávať pozor pod nohy. A na jednom úseku asi milión červených dvojpásov na stromoch – až príliš pedantne ohraničená “Druhá súkromná rezervácia Rysia“. Ale jasne ukazuje, čo sa má v rezerváciách robiť - NIČ.

Tesne pred cieľom ešte príjemné stretnutie: kolega ultráč v protismere, podobne ako ja na výlete-výbehu. Ale pekne v indiánskych sandálkach. Taký ultrapankový level neviem či niekedy dosiahnem. To už viem, že meškám, do Ilavy nestíham, budem musieť stopnúť niečo z Homôlky, tak brzdím a užívam si rozkvitnuté lúky a výhľady na okolie Valaskej Belej.

Homôľka – motorkárov mrte, našťastie len asfaltových, ale aj z nich niektorí by si mohli dať poopravovať tie deravé výfuky :-) Alebo aj tu platí, že najviac vreští ten, kto nič iné nedokáže? Premávka inak riedka, ako v sobotu popoludní, ale dobrí ľudia ešte žijú. Chalani vďaka za dovoz až do PB, ešte som stihol aj novú kalváriu nad mestom obzrieť :-)

Rišo Pouš