Nízkotatranská stíhačka 2009 - nultý ročník

Najťažšie preteky na Slovensku?
Počas víkendu 4. a 5. júla 2009 si zopár škodoradostných ľudí z Hikingu.sk, VTK Marmota a TK Filozof zaumienilo usporiadať zaujímavú „sado-masochistickú“ akciu, ktorej názov je v nadpise a podrobnejšie parametre na adrese www.nts2009.estranky.sk Na pochopenie, prečo sado-masochistická, stačí spomenúť vzdialenosť takmer 100 km celým hrebeňom Nízkych Tatier z Telgártu na Donovaly a prevýšenie takmer 5500 m.

K utajovaným zákernostiam celého podujatia patrili mračná múch pod Kráľovou Hoľou a v iných trávnatých stúpaniach, nevyspytateľné počasie alebo prekážková dráha v lesoch medzi Homôľkou a Čertovicou. Muchy fungovali skoro ako podporné tímy na Sherpa rallye, počasie organizátorom nevyšlo, lebo bolo nechutne pekne (pre intenzívnejší zážitok si isto priali búrky, krúpy, víchricu, alebo aspoň hmlu) a za prekážkovú dráhu môže vietor, lykožrút a lesníci (každý svojim dielom).

Vetroplachteam sa zúčastnil v zložení 1 navigátor s boľavými kolenami a 1 nosič s vypnutým mozgom. Cieľom bolo hlavne prežiť, ale aj otestovať staré kĺby a novú taktiku, skúsiť niečo nové a popretekať sa s vlastnou lenivosťou a krízami. Pre 24 dvojíc to celé začalo v sobotu pred deviatou v Telgárte, symbolicky pri kostole pod krížom. Súčasťou registrácie bolo fotenie (porovnaním fotiek s nájdenými zvyškami sa vraj urýchli identifikácia), posledné odkazy na kameru pre príbuzných a poisťovňu a rozkaz organizátorov, že po štarte treba bežať. Našťastie tiež len pre kameru.

Výstup na Kráľovu Hoľu nebol najpríjemnejší – pod nohami to žblnkalo a nad hlavou bzučalo, k tomu dusno ako v práčovni, čoraz tmavší mrak nad vysielačom, no nič moc perspektíva... Prvý úsek hrebeňa po Priehybu bol už samozrejme príjemnejší, aj mraky sa začali trhať, čo nás milo prekvapilo. Len sme sa trochu divili hrdému označeniu „E8“ na zarastenom chodníku s dávno neobnovenými značkami. Na druhej kontrole v Priehybe sme si uvedomili, akú zákernú taktiku si na nás organizátori prichystali: ochota, milý úsmev, kofolka, auto prichystané na odvoz odpadlíkov do civilizácie... Ale to ešte väčšina dvojíc mala guráž a „úmrtnosť“ bola minimálna. Lenže čakal jeden z najhorších úsekov – takmer bez výhľadov, zato buď so zarasteným chodníkom, alebo s vývratmi, rozbitými zvážnicami a holorubmi („Už tam budem? Ne!“).

Končil na Čertovici, kde umiestniť kontrolu bola ešte väčšia zákernosť – zase ochota a milý prístup, banániky a keksíky, ale hlavne: ešte silnejšie lákadlá civilizácie ako v Priehybe (reštaurácia, muzička, pivečko, polievočky všakovaké...). Kombinácia rastúcich pľuzgierov, únavy a končiaceho dňa asi spôsobila, že tu skončilo najviac, až 9 dvojíc. My sme sa radšej čo najrýchlejšie pobrali pachtiť hore zjazdovkou a užiť si západ slnka na hrebeni, kde organizátori nastražili ďalšiu zákernú pascu. Tma hustne, vietor fičí, ale nad unavenými stíhačmi sa zrazu vynárajú vysvietené okná „Kamienky“. Dnu ticho, teplo, tíšenie bolesti (srdečná vďaka chatárke za preventívne šumivé „mádžo“), tekutiny (znovu srdečná vďaka za zázračný čaj). Na transport (po vlastných) chvíľu radšej nemyslíme, potom ale pri obliekaní do „nočného úboru“ zabojujeme proti rastúcej letargii, nahadzujeme čelovky a vyrážame do noci.

Kúsok za chatou rozháňame čriedu kamzíkov, ktorá sa vybrala na chodník dojedať zvyšky po turistoch. Chvíľu držíme tempo a debatu s najlepšími, potom ale radšej volíme tempo vlastné (čiže spomaľujúce). Výhľad sa zužuje na svetelný kužeľ pod nohami, vyrezaný z černoty čelovkou, len na menej hrboľatých úsekoch si dovolíme vychutnať výhľady na vysvietené mestá a dediny v údoliach. Mesiac je takmer v splne, krásny oranžový, len sem - tam sa skryje za mraky. Kvôli tomuto zážitku sa to naozaj oplatí celé pretrpieť!

Po troch hodinách sa blížime k útulni pod sedlom Ďurkovej, kde je piata kontrola - červená blikačka označuje odbočenie z hrebeňa. Pri zostupe vidíme v diaľke svetielka dvojice, ktorá je pred nami a stúpa už od kontroly nazad na hrebeň. Okolo chaty sa černejú kupolky stanov a nočným tichom sa nesie spokojné chrápanie. Rýchlo získať nálepku, dotankovať vodu a hor sa po zelenej krížom cez vrstevnice nazad na hrebeň. Je po polnoci, noc a únava vrcholí, miestami sa nám zdá že aj stromy stoja rýchlejšie, ako sa my hýbeme. Hrebeň na Chochuli je navyše zakrytý mrakom, takže vo svetle čelovky to nie je nič pre klaustrofobikov („Už tam budem? Ne!“).

Pred Prašivou sa ale začína brieždiť a aj my ako by sme sa prebúdzali. Vypíname lampy a zrýchľujeme na vrcholovú hŕbu kameňa. Povinný oddych pre navigátorove kĺby pred (pre neho) najhorším zostupom do Hiadeľského sedla, zopár fotiek našich strhaných ksichtov (v budúcnosti nás možno od podobného šialenstva odradia), vetrovky do ruksaku (aby sme ich nepotrhali o konáre) a pomaly zostupujeme. Po niekoľkých minútach sa ozve nosičov vypnutý mozog. Myslí si že ideme po nesprávnom chodníku a namiesto pohľadu do mapy vyženie telo nazad na kopec, kde samozrejme zistí, že chodník je tu len jeden. Ale aspoň navigátor si znovu môže oddýchnuť, takže o nejakých 5 minút pokračujeme v zostupe.

Na poslednú kontrolu v Hiadeľskom sedle dorážame už úplne prebudení zároveň s dvojicou, ktorá nás dobehla pri zostupe. Pýtame sa, kde na Donovaloch je cieľ (vraj niekde na ceste, na takej odbočke... hmm, presný údaj!). Sme už takí „naštartovaní“, že stojka na Kozí chrbát nás vôbec nerozhádže a tú 9 kilometrov dlhú „cieľovú rovinku“ cez Kečku a lesy nad Poliankou si normálne užívame („Už tam budem? Jo! Hurááá!!!“). V duchu sa smejeme z prvých ranných turistov, ktorí si myslia ako skoro vyrazili a nechápavo kukajú na nás, schádzajúcich z kopca. Ešte prejdeme Poliankou (trochu divný pocit, keď nohy zacítia asfalt), minieme odbočku na Bully a približne po 22 hodinách prichádzame do cieľa ako tretia živá dvojica zo šiestich, ktoré toto martýrium nakoniec dokončili.

No sranda to rozhodne nebola, ale nakoniec to bola celkom sranda :-) Aj keď si väčšina účastníkov asi hrabla dosť hlboko smerom ku dnu svojich možností. Už viem, prečo to bol nultý ročník – keby to nik nedokončil, aby to celé mohli organizátori vynulovať. Odteraz budem považovať nonstop beh hrebeňom z Trangošky na Donovaly za príjemnú rozcvičku. Nápad zorganizovať takéto niečo je ale výborný a držíme palce organizátorom, aby sa im podaril zámer neostať len pri tomto jedinom podujatí a rozšíriť ho na sériu prechodov aj iných hrebeňov. Možno sa tam stretneme.

Navigátorov Nosič RiPo