Nízkotatranská stíhačka 2020 – sprchovacia

Prečo sprchovacia? Lebo si nepamätám Stíhačku, na ktorej by pršalo od štartu až do cieľa a všetkým a všade. No, nám niekde za Ďurkovou síce na chvíľu prestalo, ale ako Dalibor zahlásil, že „aha, už mám skoro suché tričko od toho vetra“, už nás polievalo znovu. A poriadne chladná sprcha to bola. Lebo vetrisko na hôľnych úsekoch ukazovalo, čo vie. Aspoň že fučalo prevažne z východných smerov, čiže pomáhalo tlačiť do chrbta. Do toho teploty okolo 10 stupňov – takže takmer ideálne bežecké počasie, neviem čo sa niektorí sťažovali, hehehe... Úplne ideálne na behanie nebolo to všadeprítomné blato, ale to zas k takému počasiu akosi patrí a trailové boty sú väčšinou poriadne zubaté a vôbec...

Bola ale entéeska tento rok aj po iných stránkach trochu špecifická. Ako všetky podujatia, aj jej pohrozila korona, takže orgovia mali asi len šesť týždňov na definitívne  dotiahnutie všetkých záležitostí do finálnej podoby. Preto ako hlavný pilot Ľubo pred davom v Telgárte hovoril, bolo treba chápať niektoré drobné nedostatky, ak by sa vyskytli. No neviem, vyskytli sa? Možno tie rezne z kamzíka sa nedostali na každého... Tiež kvôli korone obec nepožičala školu, ale na druhej strane: ústretovo zahnala celý stíhačkový cirkus do kulturáku, do kinosály. Prezentácia na javisku a predštartový brífing pred takmer zaplneným hľadiskom. No neviem kedy malo miestne divadlo väčšiu návštevnosť... Novinka bola aj možnosť odviezť sa busom z Donovál v piatok večer do Telgártu – služba pre tých, ktorí si tam chceli nechať autá.

Fakt bolo v sále v piatok večer dosť husto, lebo hlavnou novinkou bol ďalší pokus o zavedenie aj kratšej trate NTS 49. Končila tentokrát na Čertovici (chcela už raz byť NTS 62, v r. 2015). S tým súviselo aj povolenie pre väčší počet účastníkov, celkovo 200, rozdelených na polovicu medzi obe trate. A žiadna eliminačka na Čertovici, lebo ďalej smelo pokračovať sto ľudí.

Plné počty sa nakoniec aj tak nenazbierali. Na dlhú vyrazilo v sobotu ráno (18.7.) 85 ľudí a na krátku 77. Dosť ľudí odradila na poslednú chvíľu predpoveď počasia, ako inak... Len v piatok sa ich z krátkej odhlásilo asi desať, ako škodoradostne poznamenal šéfpilot. A mal som dojem, že škodoradostne pokračoval aj na brífingu, lebo základ jeho prejavu bol v tom, kde sa hnusne šmýka, kde je hnusné blato, kde je to hnusne zarastené a že bude hnusne pršať. Proste sršal optimizmom a zakončil to štýlovo: „Stretneme sa za kulturákom OKOLO piatej ráno, buďte presní!“  

Tak sme sa teda ráno presne stretli, ale nikomu sa akosi zo sucha kulturáku nechcelo do tej pľušte. Zatiaľ nepršalo moc, ale vieme ako zvykne byť o 1000 metrov vyššie. Každopádne poriadne stádo sa pohlo dole dedinou na štart a z neho o 5:30 v ústrety krásnemu víkendu - až autá odskakovali a psiská šaleli.

Nasledujú nesúvislé drísty o ďalšom priebehu akcie, postavené najmä na skreslených subjektívnych dojmoch. Ale najskôr ešte nejaké tie výhovorky. Najskôr mi nejako nedopatrením napadlo, že by som si tú Stíhačku zas raz mohol skúsiť poriadne svižne zabehnúť a teda menej fotiť. Ale keď sa mi už dlhšie ako mesiac nepodarilo spamätať sa z "Koruny Bystrice" a ešte mi pri behaní dva týždne dozadu poriadne ruplo v lýtku (odvtedy som nebehal), povedal som si, že teda budem viac fotiť. Keď som ale videl predpoveď, bolo mi jasné, že ani z fotenia moc nebude. Tak teda čo?

No jasné – po štarte som vyletel s prvými, aby som si užil chvíľu slávy. Ale Tadek Vyvijal (lanský víťaz) obklopený asi piatimi nohsledmi, rýchlo zmizol v nedozernej diali. Tak som sa (krívajúc, aby bolo jasné, prečo spomaľujem) cedil dozadu. Milé bolo sledovať, ako sa ľudia na ceste do Šumiaca snažia vyhýbať kalužiam. Ale to už bol zapnutý program „predpieranie“ a nohy vo vysokej tráve si to prvý raz čvachtavo užívali. Zhora sme boli jemne kropení. Foťák sa mi tasiť nechcelo, kto by ho vybaľoval z igelitu?

Smerom na Hoľu to bolo lepšie, lebo široké a suchšie. A tie hríby popri ceste!!! Nik ich ale nevzal, lebo aj zadný voj ich vraj fotil. Na Holi nič, čiže mrak, šero, hmla, sprchovanie, fuker od východu, no paráda. A premočený chodník s kalužami, čvachtalo to aj tam hore, všade. Vďaka tomu vetru som mal miestami problém ubrzdiť to z kopca. Aj preto, že som brzdil len zdravou nohou. Ale na intenzívne behanie dobré podmienky, tí vpredu isto valili ako diví. Tešil som sa na správy o ich medzičasoch, že isto budú kozmické.

Do chrbta fúkalo aj dole v lese, tak bolo celkom znesiteľne v tom dažďovom pralese. Aspoň som nemal pocit, že som príliš mokrý. A až po Priehybu si vodnú masáž a predpieranie užívali najmä nohy, tak po kolená – tu sú chodníky ešte široké a nezarastené. A čerstvo prepílené na niektorých miestach. To treba poďakovať ľuďom z Horského spoločenstva, ktorí okrem iného znova zariadili aj obžieračku na Andrejcovej. Aké tí tam mali dobroty! Dokonca vínečko, servírované do sklenených pohárov na stopke! O kus ďalej, v Priehybe na K3, som si šľahol perník, od lesnej víly som dostal kvietok pre šťastie a sľúbil som, že ho odnesiem až na Donovaly. A išlo sa do ešte hustejšieho dažďového pralesa, strmo hore.

Lebo za Priehybou nasledovala najdlhšia (18 - kilometrová) autoumyváreň na Slovensku. Cítil som sa ako medzi jej kefami skoro furt, až do Sedla za Lenivou. Kropený zhora, šľahaný z bokov. Začína to hneď po opustení občerstvovačky. Tá strmina na Kolesárovú je každý rok lepšie zarastená. Do kopca sa mi pajdalo ešte ako tak, ale strmé, kľukaté, zakonárené zostupy z Kolesárovej a Homôľky, kde nevidno pod nohy, len počuť čvachtať blato - no to boli mňamky prvotriedne :-) Ale aj v traverzoch plných blata to bolo veselé, ani sa nedali zrátať tie stopy po pokĺznutiach, tu by sa aj atletické tretry zišli. Tie moje dynafitky zas musím len vychváliť.

Lenivci by sa v Sedle za Lenivou (K4) neuplatnili, celé osadenstvo kontroly drepovalo vraj o 106, taká im tam bola zima. A mne sa ani nezdalo, aj v tričku mi bolo fajn. Dole nižšie, v domčeku Horskej služby na Čertovici, to naopak poriadne vrelo, ako sa tam mrvili aj finišeri z krátkej trate. Že som tam ale našiel poloumretého Mr. Uhorkovú Šťavu, to ma prekvapilo poriadne. Žeby mu došiel „jonťák“? Tak sme to chvíľu spolu potiahli v ústrety temnej, zamračenej blízkej budúcnosti v najvyšších polohách trasy, ale na prekvapenie hore nedulo tak strašne, ako to zdola vyzeralo. Aj tie prehánky boli akési redšie, aj tie chmáry sa akoby začali vyššie dvíhať. Žeby konečne...?

Na MRŠke aj Kamienke kontrolóri samozrejme zalezení pekne dnu: ticho, teplo, tekutiny, tíšenie bolesti a tak ďalej, radšej odtiaľ rýchlo preč, aby som si neprivykol. Chlpatí a rohatí domorodci tentokrát upratovali po turistoch na chodníku medzi Kotliskami a Chabencom, jeden bol dokonca aj trochu nervózny, že čo mu tam zavadziam. Tam už bola ale poriadna kosa – alebo len preto, že už som nevládal dostatočne rýchlo krívať?

A prúser hrozil, a to doslova, lebo mi dochádzal toaleťák :-) Rýchlo dole na Ďurkovú (K8), tam isto budú mať. Sa mojej požiadavke síce trochu divili, ale rýchlo ju splnili. Vďaka za záchranu dobrej povesti! Prvý raz som nahodil aj vetrovku, ale o necelú hodinu už ma hriala príliš. Normálne že prestalo pršať!!! Len vietor prehadzoval hmly z juhu na severné svahy a na juhovýchode, odkiaľ fúkal, sa objavil aj pás modrej oblohy. Žeby fakt konečne??? Normálne, že som aj odbalil foťák. Aj preto, že už zas som mal do fotiek modelku - takú s copíkom, len trochu zablatenú. Aj som sa kvôli nej párkrát do trávy hodil. Kvôli kompozícii.

Pekné, behavé pasáže smerom pod Prašivú, dočasne nám to obom išlo. Ale potom! Do kopca bieda, z kopca ešte väčšia. Pre jedného preto, že mal nakúpené zo svojich predošlých akcií, pre druhého preto, že naopak nebehá, len sa fláka a vyhovára na natrhnutý sval. A zase sa zatiahlo a začalo poriadne zlievať a fučať. Do toho hmla. Tí, čo cez Prašivú išli v noci, hovorili, že si to tam poriadne vyžrali. My dvaja sme sa ešte za svetla dotackali do najlepšej psychiatrickej ambulancie v okrese (K9), kde odznela dovtedy neslýchaná veta „Neviem či to vôbec dôjdem.“ Našťastie mali uhorkovú šťavu.

No a Kozí chrbát, to bolo niečo transcenDENTÁLNE. Aj preto, že sme sa v tom blate takmer aj zubami pridŕžali, čoho sa dalo. Áno, Kozí chrbát bol skutočnou čerešienkou na slizkej šľahačkovej torte tohoročnej Stíhačky. Aj zbeh z neho na druhú stranu, po tých olízaných vápencoch. A potom už len to nekonečno do cieľa, kde sa okolo nás prehnalo neuveriteľnou rýchlosťou zopár čeloviek – ale to len nám ledva sa plaziacim sa zdalo, že neuveriteľnou.

Potom už len nočná lejaková očista po asfalte a cez mláky, z Polianky do centra Donovál – s takými čistými podrážkami na maratónkach som hádam ešte nikdy nedošiel. A pohodka v cieli - guľáš bol fajný, kofotina obstojná, sprcha teplá, socializácia fičala celú noc, tak čo viac chcieť? Za tú komornú atmosféru treba poďakovať všetkým orgom, že to pre pár masochistov robia. Asi je aj dobre, že toto nie je megaakcia so stovkami účastníkov. Čaro akcie by sa rýchlo stratilo.

Koniec drístov. Ešte som ale dlžný pár objektívnych informácií, lebo pre niekoho fototuristika, pre iných preteky. Takže jasný líder od štartu Tadek Vyvijal fičal vpredu s náskokom až po Ďurkovú. Vraj v lepších medzičasoch ako vlani, s tou podporou vetra sa to aj dalo čakať. Ale potom zdravotné problémy a koniec! Fakt smola, ale čo sa dá robiť? Svorka jeho prenasledovateľov Timo Šály, Ondřej Pavelka, Tomáš Štverák a Ondřej Kovářík išla v tesných rozostupoch a v takomto poradí došla aj do cieľa. Pritom Timo sa podľa medzičasov držal posledný a až za Ďurkovou „zaútočil“. Parádny výkon!

Dievok sa prihlásilo len päť a o parník, o vyše šesť hodín, systémom štart – cieľ vyhrala Lenka Vacvalová. Za 15 hodín, desiata celkovo. Poriadna raketa, nie že stíhačka! Druhá Renáta Šmihálová prišla pred treťou ráno a iba pár minút po nej Miluše Gombalová. Tam bol boj o priečky tuhý až do konca. Magdaléna Miklovičová prišla ako štvrtá v pohode aj s „ochrankármi“ ráno a piata prihlásená to zapichla už na začiatku na Holi. Odpad celkovo nebol veľký, na to aké psie počasie panovalo – len 14 ľudí nedošlo do cieľa. Ultráši sú proste tvrďasi, nie je zlé počasie, len zle oblečený človek, že? Všetky ostatné výsledky sú v galérii a z polovičnej trate aj na Hikingu a webe Stíhačky . Tak sa zase môžeme tešiť o rok, čo na nás orgovia a príroda nachystajú.

Rišo Pouš