Nízkotatranská stíhačka 2025

Máme tu ďalšie skoro okrúhle jubileum – tínedžerka Stíhačka oslavuje 15 rokov, a keďže už teda „môže“, rozhodla sa, že nás všetkých poriadne posexuje. Je to proste nevybúrené decko rozvedených rodičov, o ktoré sa stará jej adoptívny otec Juraj T. – a ten zjavne jej výchovu moc nezvláda, lebo také počasie si na nás tá zákeráčka objednala, že viacerí prihlásení sa zľakli a radšej neprišli. No ale zas – zažili sme aj horšie, ako hlásila terajšia predpoveď. To je to riziko letného pohybu po chrbte Nízkych Tatier, že? V piatok v Telgárte sa ale Stíhačka tvárila podozrivo nevinne, ako to len tínedžerky vedia – aj v tričku sa dalo vonku pred školou postáť, ani nesnežilo. Do školy sa síce vstupovalo zboku (hlavný vchod zamaskovaný banerom) a Spišskú na mieste dezinfekcie nahradil nejaký Borec (lebo Belo sa flákal ktovie kde), inak všetko bolo, ako má byť. Aj bezkontaktné záchody. Na kontrolu výbavy dohliadal prísny bocian, pri druhom stole sa fasovali buffky, tašky a papierové štítky, pri treťom tá dezinfekcia (nechcel skoro nik, len zadný voj tam bol furt). Na obzore žiadna avizovaná meteorologická katastrofa, pokojný večer na vŕšky padal...

Dozeral som na bociana a snažil sa destabilizovať sústredenie dobrovoľníkov, takže na brífingu som nebol, ale ľudia potom niečo utrúsili – vraj nesmieme zahadzovať do lesa šupky od melónov, banánov a pomarančov, o iných obaloch sa nehovorilo nič. Odštartuje 119 bežcov a z Čertovice ďalej bude môcť ísť  81,52 mužov a 18,48 žien. Je vidieť, že Juro je fyzikus academicus. Ako diktátor ešte svojvoľne zmenil začiatok nočného pokoja z 22:30 na 22:08, tak sa išlo na matrace skôr – akurát, keď sa zadný voj začínal dostávať do nálady.

Ráno neskutočné prekvapenie: stále sa dalo v tričku, nad Hoľou ani mráčik, si to počasie poriadne rozmyslelo! Malo síce v priebehu dňa občas spŕchnuť a južný vietor mal byť silný, ale žiadne frontové lejaky a nárazy odhadzujúce ľudí z chodníka, ako Stíhačka sľubovala ešte pár hodín dozadu. Jednoducho bežecky ideálne podmienky. Tak sa išlo pred šiestou od školy v ústrety štartovej pukline, stádovo a optimisticky.

O šiestej Juro zreval – a som nechápal, ako sa mi dobre beží dole dedinou. To tie nové boty, ani nevadí nula tréningu! No potom to prišlo – v snahe fotiť aj čelo davu, až na hoľu som išiel „na redukciu“, teda minimálnou rýchlosťou na maximálne otáčky v červenej zóne. Ale telo išlo, tak som ho nechal, že pokiaľ vydrží na pokraji infarktu. Hore zamračenô a dokonca nasneženô – takže predsa niečo! Aspoň sa nebudeme potiť. A oplotenô – na Kráľovej holi stojí plot drôtený.

Nové boty sú o hodne vyššie ako staré, tak som začal zakopávať, aj jednu ukážkovú rybu som hodil, s volejbalovým sklzom. Našťastie do mäkkého, zeleného, čvachtavého, niekde pod Orlovou. Trocha krvi, trocha kriku, ani ma to nebolelo... Hlavne ale s klesajúcou výškou mizli aj mraky a vyzeralo to na pekný deň. Nad hlavami zatiaľ iba barančeky, v diaľke pred nami celý hrebeňový program na nasledujúce hodiny, na pravoboku vysvietené Tatry:

Strmo dole z Bartkovej a na Andrejcovej tradičné provokácie: veď sa tak neponáhľaj, akurát otvárame tokaj! Keby toto ITRA vedela! Cez Vápenicu do Priehyby nie ďaleko: hlava by stále ešte chcela, ale nohy do kopca slabé, z kopca neisté a na rovinách ma motalo celého. Tak dnes to teda asi nebude na výkon... Nevadí, bude viac fotiek. A v Priehybe budúci bývalý kamarát, že kde sa flákam? Hmmm, na tieto ultrabehy vraj treba aj niečo potrénovať, viacerí hovorili...

Medzi Priehybou a Ramžou ma obehlo asi 200 ľudí. Nevadí, že toľko ani nevyštartovalo. Boli medzi nimi aj invalidní dôchodcovia a miestne slimáky. Aj slimák je len človek, ponáhľa sa občas. Nevadí, bude viac fotiek. Zato húštiny z roka na rok exkluzívnejšie, vyššie, hustejšie a pod nohy vidno stále menej. Výnimkou je tu len krátky, otvorený úsek cez Zadnú hoľu, potom ponor nazad do zeleného pekla po zostupe spod Homôľky. Odtiaľ aj jediné poriadne výhľady – vpredu na krásne nasvietený Ďumbier a vľavo na dažďové záclony nad Poľanou a Veprami. Odtiaľ aj pár dofúknutých kvapiek  doletelo. Novinkou v zbierke obľúbených gymnastických atrakcií pred Ramžou bol „tester štíhlosti“. Hneď som si na niektorých spomenul, že sa ich v cieli opýtam, ako tade prešli. Ak prejdú...

Novinkou bola aj ďalšia oficiálna občerstvovačka na Ramži – vďaka vďakúca, dobre padla! Aspoň trochu ma prebudila a popohnala, nemusel som sa už tak často uhýbať z chodníka. Aspoň som sa ale snažil prestať stále prepočítavať, lebo mi nešla do hlavy moja optimistická ambícia dôjsť do cieľa bez čelovky. Nejako mi to už prestávalo vychádzať.

Už som vedel, že to bude trápenie až do konca, že ma teda Stíhačka poriadne zas raz dosexuje. Tak som švihal najrýchlejšie, ako mi pomalosť dovolila, cez obe najbližšie kontroly – Sedlo za Lenivou som len prefrčal a na Čertovici som len nabalil chemické zbrane z dropbagu a natlačil do seba rýchle cukry, nech ma vynesú aspoň tou jemne naklonenou rovinkou na Lajštroch. Okolo Domčeka horskej služby bolo príliš príjemne, živo, až moc prítulne – aj preto som stade radšej rýchlo zdrhol, lebo by som už možno nevstal. Pol fľašky coly poprosím – pretrepať, nemiešať!

No jeden mordor to bol, až po Kamienku. Lebo skoro fuuuurt strmo hore a pod Lajštrochom aj fajne vyprážalo, v tom závetrí. A za MRŠkou žulové tančeky po tých hnusných šutroch, po ktorých len tatranci vedia tancovať. Priznajte sa – komu sa zadarilo neodbočiť? Jediný dobrý moment som tam zažil, keď nás viacerých v traverze pod Besnou poriadne osprchovala a umyla asi jediná prehánka, ktorá sa v smere od južnejších pohorí rozhodla preskočiť aj cez nízkotatranský hrebeň. Neviem, čo sa niektorým nepáčilo – o chvíľu sme už za Králičkou vyliezli do vetra a slnka, a bolo sucho. Na tele aj pod nohami.

Od Chopka až po Ďurkovú konečne úsek za odmenu – behateľný, len ľahko zvlnený. Kamzíky pózovali pod Kotliskami a južné veterné poryvy často aj do chrbta potlačili. Našťastie som vládal aspoň tak, aby som nemusel zatepľovať „vynechávajúce motory“ fukerkou. Ešte dve výživné zahrievačky na Kotliská a Chabenec – tie už asi viacerým moc nechutili, že? Ale potooom: dlhý zbeh na Ďurkovú, s panorámou nejako príliš vzdialenej Prašivej na západe. Kam až sa to ten kopec odsťahoval???

Na Ďurkovej to majú orgovia dobre vymyslené – obojsmerka pre kontrolu odstupov od súperov - ako dole z hrebeňa, tak aj nazad. Ani tam som sa moc nezdržal, lebo pre bulvár nemali nič, žiadne uskladnené polomŕtvoly, a na terase prefukovalo. Tak zas rýchle cukry a veľa, veľa - lebo telo spomaľovalo a čakal ho dlhý úsek do Hiadeľského sedla. Našťastie behavý, vlnkavý, len to by museli nohy fungovať. Ambícia sa scvrkla na snahu prísť bez čelovky aspoň tam. Cestou ale klesajúce slnko začalo pomedzi mraky kadejaké parádne tieňohry vyrábať:

Pod Košariskom nastal čas na použitie ťažkej bojovej chémie s vypočítaným účinkom, aby sa to lenivé a zhasínajúce telo prenieslo bez krízy a najmä držkopádov cez Chochule, zliezlo z Prašivej a podľa možností ešte vyliezlo na Kozí chrbát. Chémia zabrala, telo trošku zrýchlilo, prestali ho všetci obiehať, takže nebolo ľudí do záberov, bolo treba fotiť iné objekty ako kamene, smerovníky, pamätníky čí kvietky. Zlatá hodinka prichádzala.

Milovaný zostup z Prašivej: najskôr slalom šotolinovým morom, potom bobový tobogán s polmetrovými skokmi. Ale žiadna krv na skalách, čo tadeto všetci bežali pod svoje možnosti? Na chvíľu aj narovnaný traverz na predýchanie a v lese za ním zas poriadne strmo a už aj pološero, na dorazenie. Ale v relatívnom (fyzickom) zdraví som sa skotúľal na poslednú kontrolu s dvoma myšlienkami (viac už hlava neudrží, som si myslel): dotankovať colu a vybrať si z batoha čelovku. Cola vo fľaši, odchádzam, za mnou letí otázka: „A nebudeš v tom lese už potrebovať čelovku?“.

Kozí chrbát systémom dva kroky vpred, jeden vzad, výborný „bežecký“ terén so sklonom výťahovej šachty. Ani za používanie rúk sa tu nikdy nehanbím. Aj preto, že je už tma a nik ma nevidí. Našťastie bolo sucho a trvalo to asi len 20 minút. Posledný seriózny kopec vybavený, nasledujúce stúpanie lúkami na Kečku je skôr na hlavu – sklon ani kráčať, ani bežať a za tmy a únavy je to nekonečné. Však?

Na „obchvate“ Útulne pod Kečkou ma prekvapil krvavočervený vychádzajúci Mesiac medzi stromami (tí pomalší niekde hore nad lesom si ho isto užili viac). A začalo to v korunách šumieť – ďalšia prehánka, tentokrát ale len taká riedka, zato až po východ do civilizácie na Polianke. Rampa z lesa von bola netypicky otvorená a nižšie popri ceste ďalšie rozostavané haciendy – dlhšie som tu asi nebol, Donovaly sa každopádne menia na niečo podobné Petržalke. Takže do cieľa už len po zmoknutom asfalte, a pretože nové Hoky s karbónovým zlepšovákom pružia ako divé, aj to moje šmatlanie sa takmer podobalo na beh. Len jedno nikdy nepochopím – lemravé telo nechce celý deň poriadne bežať, ale v cieli, keď už nemusí, tvári sa, že stále beží, je mu teplo a celú noc nechce zaspať.

Aspoň som sledoval, ako sa trúsia ostatní – a fakt budem musieť asi aj potrénovať, lebo všetci vyzerali byť v lepšom stave ako ja. Spiežovce zvonili naplno celú noc, pípy a kávovary fičali nonstop až do rána, nakoniec sa do limitu 26 hodín do cieľa dohrabalo 92 z 99 cez Čertovicu prepustených ultrášov. Viacerí práve so Stíhačkou prišli o svoje ultrapanictvo, tak si deva pochvaľovala, ako si ich vychutnala. Najkratšie s ňou obcoval Ondřej Pavelka - ale to sa mu ani nemohlo rátať, len 13 hodín. Veď výsledky sú v galérii a samozrejme aj na webe . A nejaké fotky z oslavy tu na ZONERAME .

O deviatej ráno nastalo všeobecné rojenie, gratulovanie, ďakovanie a po ňom upratovanie – spokojný bol adoptívny otec aj celá rodina v žltých tričkách, a hádam aj väčšina hostí z oslavy. Nik sa nedoriadil tak, že skončil v nemocnici, tak sa oslava komplet vydarila. Ozaj veľká vďaka patrí všetkým, ktorí sa na jej príprave podieľali. Len nejaká polievka skončila vraj v kanáli, ale to je asi nepodstatné. Tak hádam zas o rok, všetci starší a poniektorí aj múdrejší, možno...

Rišo Pouš