Okolo Ľubochnianskej doliny

Pekne po vlastných, po veľkofatranských hrebeňoch, obkolesujúcich najdlhšiu slovenskú dolinu – tento nápad som nosil v hlave dlho, ale furt nebol čas alebo príležitosť. Lebo parametre tejto „prechádzky“ (65 km / 4500 v. m.) našepkávajú, že sa na ňu nedá len tak vybehnúť z domu. Teraz koncom mája ale všetko klaplo a dokonca sme sa nazbierali tri kusy. A aj keď pôvodný zámer bol ísť elegantne od vlaku ku vlaku v Ľubochni, ten kus, čo býva najďalej a aj ďaleko od stanice, pozbieral zvyšné dva kusy cestou do auta a bolo to komfortnejšie. Takže sme zaparkovali pred šiestou rannou pri kúpeľnom parku a keď sa šofér ešte dodatočne rozklusal asi 500 m (v aute zabudnutý telefón), začali sme plniť plán: Kopa – Kľak – Chata pod Borišovom – Ploská – Rakytov – zotavovňa Smrekovica – Magura – Kútnikov kopec. Výživnučké, často nebehateľné nie len vďaka sklonu, ale aj prekážkam. Zato však krásne, typické fatranské medveďovo, najmä na začiatku a na konci. A počasie ideálne, po fronte chladno, poloslnečno, s jemným severáčikom, ktorý neotravoval, dokonca ani na Ploskej. A to už je čo povedať! Takže takto to vyzeralo, gpx je hore:

Úvod cez Korbeľku a jej spartanskú trať až ku krížu na Kope je ideál na zahriatie, cez prekážky a do strminy sme valili ešte plní síl, aj slimáka sme predbehli, to nám dvihlo egá. Hore príjemne chladno a pohľady na posledné frontové mraky, posúvajúce sa na juh. V diaľke na severe už presvitala modrá. Blatká na zostupe do Ľubochnianskeho sedla už boli po daždi tak akurát oschnuté – ani sa nelepili, ani neprášili. Len pilčíci sa na pár miestach aj na stromoch so značkami vyzúrili, tak vďaka. A popredierali sme sa cez prvú „autoumyváreň“. Našťastie len polosuchý program.

Stúpanie z Ľubochnianskeho sedla až na Kľak je tiež poriadne, aj keď s dlhým intermezzom v podobe traverzových, výhľadových, lúčnych chodníkov medzi Magurou a Príslopom. Preventívne sme dobrali vodu na Nižnej Lipovej a dočasne si užívali trochu roviniek s výhľadom aj dopredu, na ten Kľak.

Potom ešte kúsok pohodlnej zvážnice z Príslopu a poriadna strmina cez Chládkové. Z vyhliadky na vrchole vyzerá byť Kľak už na dosah, ale zdanie klame. Lúka na druhej strane ešte nezarastená po pás, ako v lete býva, tak pohodlné zhupnutie a nasledovalo superstrmé finále.

Hore slniečko, fajnúčko, pauzička - na rožky a tyčinku. Ale pohľad na hodinky nepekný: prvých 17 kilákov za štyri hodiny! Neznalý by už panikáril, my domáci vieme, že po obrátke sa to zlepší. Len či potom ešte budú sily, že? Musia byť, čelovky nemáme.

Od Kľaku až po Borišov je to krásna divočinová hojdačka, veľakrát strmo hore aj dole. Miestami aj cez preliezky a ďalšie zarastené úseky. Z neba padlo zopár krúpkových prehánočiek, inak parádne počko. Vyšná Lipová, Jarabiná, Malý Lysec, Štefanová: trochu monotónne to bolo, len s občasným výhľadom von z lesa, najmä doľava, na cúvajúci Rakytov. Možno preto, že v hlave už s výhľadom na blížiacu sa chatu a plánovanú jedinú väčšiu pauzu v nej. Medzitým sme druhý raz tankovali pod Jarabinou.

Na vrchol Javoriny sme sa vynorili do lúčnych panorám a chata pod Borišovom už zasvietila celkom neďaleko. Hneď bolo nejako veselšie. Tak už len cez Šoproň a už sme objednávali: cukry, chmele aj fazuľovice. Akurát sme prišli, narvaná jedáleň sa vyprázdňovala. Polhodinka dnu dobre padla, vonku síce slnko, ale chladno na posedenie len tak naľahko. Polovica vzdialenosti, dve tretiny prevýšenia za nami. Už len lepšie bude, aj chodníky menej zahádzané.

Nabudeným a oddýchnutým nám akosi tá (z tejto strany) neploská Ploská lepšie chutila, alebo až tak nevadila. A hore ani nedulo tak, ako malo. A nasledoval pohodlný, panoramatický, všeobecne obľúbený prebeh popod Čierny kameň a Minčol až pod Rakytov. Aj s preventívnou treťou tankovačkou. Totálna pohodovka oproti tomu potkýnaniu predtým.

Hej hej, Rakytov je strmý a dlhý z juhu, ale popri vykecávaní to išlo nejako lepšie. Aj keď už sa začínalo častejšie „visieť na paliciach“. S hlavou dole. No aj najvyšší bod okruhu sme nejako dorazili, pokochali sa kruhovou panorámou, zasneženými Tatrami v diaľkach a dali sa na zostup.

Zostup rovnal sa nástup do ďalšieho pohodového, a najmä príjemne dlhého úseku, kde kiláčiky rýchlo ubiehali a telá nedostávali moc zabrať. Len s pár menšími brdkami na spestrenie: popod Skalnú Alpu a cez Jánošíkovu kolkáreň. Takí rozbehnutí sme ani nerozmýšľali druhý raz zakrčmiť v Granite na Smrekovici (len sme posledný raz dobrali vodu vo vynovenej studničke) a rýchlo sme sa prehupli aj popod Šiprúň. Slnko už klesalo a farby začínali byť ostrejšie.

Pod Maďarovou sme naskočili na finálovú modrú značku a davaj cez pasienky do kopca. Nechutilo už! Ani potom to záverečné, typické veľkofatranské medveďno cez Maguru a Červený grúň, trochu podobné tomu dopoludňajšiemu. Ale okrem medvedej aj zlatá hodinka bola tu a pásikavé lesy mali tú správnu estetiku!

Pred Kútnikovým kopcom nízke slnko presne do očí. Zvyšku partie som trochu ušiel chytať signál, lebo sa nám oproti rútil hlavný Vetroplach, tak nech sa skoordinujeme. Našli sme sa v poslednom klesaní, už tesne nad Ľubochňou, v zarastených rúbaniskách pod elektrikou. Tak ešte spoločné serpentíny do dediny, dokonca aj najslabší kus sa nejako prebudil, ako zavoňal pohodlie auta.

Potom už pohoda, prežili sme, po viac ako 14 hodinách, nezjedlo nás mäsožravé krovie. Niekto na pohodu, niekto na morál, ale potrénovali sme kvalitne, zas raz na domácom ihrisku a najmä v krásnej krajine, to sa počíta ešte viac. Aspoň raz bude o čom vnúčatám rozprávať. Ďakujem Jožovi a Majovi za spoločnosť a ochotu robiť fotomodelky – tak zas hádam niekedy nabudúce...

Rišo Pouš