Okolo Trenčianskych Teplíc: vyhliadky tentokrát bez výhľadov

Prvé dni januára boli podľa predpovedí aj posledné, kedy sa dalo pobehať po lesoch „suchou nohou“ – lebo konečne bolo hlásené aspoň nejaké sneženie. Inverzie vrcholili, tak krajina aj bez snehu biela, stromy omrznuté, aspoň nejaká napodobenina zimy. V okolí Trenčianskych Teplíc je kúpeľných a iných lesných chodníkov (a ciest) habadej, tak nebol problém „naprogramovať si“ okruh od vlaku ku vlaku, z Trenčianskej Teplej - asi 33 km/1700 v. m. to vyšlo, takmer bez asfaltu. A snaha bola poťahať to po vyhliadkových miestach, ktoré mapa ukazovala. Jediný malý nedostatok, že z tých vyhliadok boli výhľady akurát v ten deň len do mlieka plnotučného – inverzné hmly „zavěšeny proklatě nízko“ a ani sa rozplynúť, ani sa dvihnúť. Možno aj našťastie, lebo keby zasvietilo do tých osrienených lesov slnko, bol by z toho seriózny dážď. Takto len poryvy vetra občas zhadzovali námrazu na zem a posilňovali chrumkavosť podkladu. Niekde zas boli zvážnicové traktorové blatá zamrznuté na betón, a to už sa pobehovalo horšie, ak neboli kryté lístím. Ale zas lepšie ako za mokra. Takže takto to vyzeralo a nasledujú stručné dojmy:

Na začiatok snaha uniknúť čím skôr z asfaltu, takže miestna červená poza cintorín – jasný nástup po schodoch, ale ďalej dosť nejednoznačný chodník lesom. Po napojení na zelenú značku už lepšie. Mapa tam ukazuje viacero vyhliadkových miest, hneď to druhé je vybavené lavičkou, megakrížom a aj hojdačkou - pohľad na Teplú aj s cukrovarom.

Potom nejaké ohradené pasienky a cesta lesom po „hrebeni“ – za ďalšími označenými vyhliadkami sa moc neoplatí odbočovať, lebo strmo dole, na horné okraje rúbanísk, sklonených do doliny Tepličky. A tam už rastúca mladina tie výhľady asi dosť obmedzuje. Naopak vyhliadka z Čertovej skaly (smerom na Teplú) by bola parádna, bez tej hmly. Vedie tade skautský náučný chodník, je tam pomník zakladateľa skautingu a nová „turistická infraštruktúra“ vrátane kadibúdky! A niečo predsa vidieť, najmä zalesnený Dubovec, kade budem zbiehať do cieľa:

Nasledujúca vyhliadka na Čvirigovci je neďaleko, tentokrát na opačnú stranu, na Teplice. Ale zas len do bielej tmy. Tak davaj het - kúsok dole a ďalej po lesných cestách. Ako trasa za Čvirigovcom plynulo stúpa, námraza na stromoch je čoraz nižšie a aj pod nohami stále viac bielej. Rozptýlením v sivobielom lese je Slimačí vodopád, okolo ktorého sa behá aj Strážovská 50. Na Petrovanských lúkach už seriózna beloba všade naokolo, takže zbeh na asfaltku pod Machnáčom je aspoň na začiatku po mäkkom:

Za cestou sa teším na kúpeľné chodníky, ale najprv je to iba obyčajná lesná cesta, ešte aj čerstvo prehrnutá buldozérom. Potom ale už príjemnejší singlík na vyhliadku Klepáč (so zaujímavým, neidentifikovateľným, plechovým čudom) a z odtiaľ super serpentínky dole do parku na Baračke. Z viacerých farieb beriem červenú, ktorá vedie popri malej Jánošíkovej jaskyni a nižšie aj popri zaujímavých „stromových domoch“, ktoré sa vraj dajú zarezervovať na prespanie. Hore na Klepáči samozrejme mlieko plnotučné, okrem tej rúry:

Doteraz by to bolo skoro celé aj na mrb, serpentíny z Baračky hore na vyhliadku Biela skala sú už ale strmšie a užšie, len pre pešiaka. Na spodku serpentín, pri Heinrichovom prameni, studnička s chutnou vodou, ktorá je najmä teplejšia ako to, čo mám vo fľaši, tak ochutnávam. Je tam ešte jedna vedľa tejto infotabule, dokonca s kohútikom, ale ten je nejako moc silno pritiahnutý.

Hore z vyhliadkovej skalky (foto) popod ten sivý dekel trochu presvitá centrum kúpeľov a stopy po tlstých gumách hovoria, že sa sem na bajku dostať dá, len z druhej strany. Chodníkov tu je, dalo by sa zbehnúť aj na známu vyhliadku s jeleňom, ale tú už poznám, nezachádzam. Len cupkám po vlniacom sa chodníku po hrane svahu, po okraji rúbaniska, aj okolo dreveného altánku, a na križovatke chodníkov pod Grófovcom uhýbam doprava na zelenú značku.

To som zas na trase ST50, len v protismere a iba kúsok. Odbočujem doľava a po neznačenej lesnej ceste jednoduchý zbeh pod Markovicu. Cesta na jej vrchol (bez výhľadu, zato s hojdačkou) je už značená miestnou modrou značkou. Vyhliadková skalka bola kúsok nižšie a z tej by bolo vidieť na západ, k Novej Dubnici:

Ešte nižšie na druhej strane je Kríž pod Markovicou, kde už som pod hranicou hmly a tak znovu aj niečo vidím – rovnakým smerom ako predtým spod Markovice, takže aj časť ďalšej trasy cez chatovú osadu Kolačín a cez lúky za ňou:

Zbeh medzi chatky – to je trochu motanica, lebo v lese chodníkov až moc a nie veľmi zreteľných v napadanom lístí. Potom už bez problémov spomedzi záhrad na lúky, zhora dohliada ten Kríž pod Markovicou, pekne sa vyníma na horizonte.

Predposledný úsek – to sú pevné cesty cez lúky ponad Novú Dubnicu. Najprv časť lúk zabitá novými domami (cesta vedie ponad ne), potom okolo cesty kroviny aj krásne, staré, solitérne stromy. Točím definitívne na západ a v opare na konci lúk vidím priamo vpredu zalesnený Dubovec, kam ma jednoznačne vedie (spočiatku) trávnatá cesta, aj popri novodubnickom cintoríne:

Cesta cez lúky sa so vstupom do lesa mení na chodník, viditeľne intenzívne používaný, lebo pekne prečistený. Nevedie síce cez „vrchol“ ako podľa mapy, ani žiadna vyhliadka už sa nekoná, ale z lúk bolo výhľadov dosť. Z lesa lezie singlík za plotom priemyselnej zóny, točí do protismeru a pretože aj tu dole je všetko zamrznuté, nemusím do Teplej po asfaltke, ale rozmedzím lesa a poľa, až k prvému domu.

Takže už len bočnými uličkami na stanicu (symbolicky kúsok aj po Cukrovarskej), aby som sa čo najviac vyhol ruchu na hlavnej. Spokojnosť, lebo vyvenčený dokonalo, zvyšky vianočných koláčov budú doma chutiť a nebolo to len také hluché pobehovanie, je tam veľa čo obzerať. Odporúčam, gpx je hore a možností je tam samozrejme oveľa viac.

Rišo Pouš