Okruh cez Zniev: prvé jarné lesné behanie

Polovica marca, po biednej zime sa sneh zubami – nechtami drží len vysoko nad kilometrovou vrstevnicou. Dole pod ňou ale suché lesy, ide sa po nich behať, lebo ultrasezóna sa blíži. Vyskakujem z autobusu niekde v strede Turčianskej kotliny, v podhorí Žiaru, nad dedinou s poetickým názvom Polerieka. Jediný bus nazad ide stadeto o 3,5 hodiny. To je tak akurát, ak nezakufrujem. Lebo to dnes bude okruh čiastočne mimo značiek. Aj preto, že je to síce územie len v prvom stupni ochrany (čiže skoro v žiadnom), ale je zároveň regionálnym biocentrom s výskytom viacerých, na vyrušovanie citlivých druhov. Zato poľovnícka infraštruktúra a rúbaniská na každom kroku a širokánske nové zvážnice z každej strany. Nezávidím ochranárom, ktorý problému rozumejú, keď toto majú vysvetliť bežnému laikovi...

No nič, bus je preč, tréning môže začať, klušem popod horu na sever: krajina ešte taká predjarne sivá, ale podbele už svietia, obloha sa modrie, teplota tak akurát. Naľavo nado mnou sa ukáže Ondrašovská skala, napravo dole prameň výbornej minerálky. Križujem starú asfaltku a o chvíľu už okolo oploteného rybníka Väďžer stúpam pod druhý najvyššie položený hrad na Slovensku.

Najprv ešte lúkami a lesíkmi, potom po zelenej, turistickej, riadne strmej, až hore. Cestou výhľad – dva do kotliny, na Kláštor pod Znievom, z horného hradu výhľad na zasnežený Kľak malofatranský. A na hrebienok, ktorým sa vrátim nazad do Polerieky. Vedie cez Chlieviská a Sokol, najvyššie vrcholy Žiaru, kade nejde značka. Zato popod hrebeň tie lesné "diaľnice".

Z hradu dole po rebríku: kto nevie, nevidí ho, nenájde ho. Ale ja viem, že je tu poľovnícky náučný chodník. Značený bielo-zeleno, ale hrebienok nepustí, aj keď spočiatku je širší a chodník moc prechodený nie je. Zato do srnčích a jeleních oných je problém nestúpiť. A každú chvíľu to v lese zašuchoce.

Tam, kde sa náučný chodník odkláňa v malom sedielku doľava do kotliny, pokračujem rovno, strmo hore. Chlieviská o chvíľku – najvyšší bod dnes, malá lúčka, triangulačný bod a ďalej jednoznačný hrebienok s pár výhľadmi, až do sedla pod Sokolom. Tam hnusná, nová, širokánska zvážnica krížom.

A ďalej už lesný, kopaný, traverzový chodník alebo rôzne typy lesných ciest, až na severný okraj veľkej lúky nad dedinou Brieštie, kde točím doľava. Odtiaľto až do Polerieky už len z kopca, zas po lesnej „diaľnici“, ako inak. Je tu aj cyklotrasa naznačená, ale ako vždy, preháňajú sa tu len zmrdi na motorkách, čo už s nimi?

Keďže som hore trochu zakufroval, ako vždy, autobus stíham pološprintom také tri minúty pred jeho odchodom. Ale cestou k nemu našťastie gravitácia spolupracuje a tenisky sa na tom makadame nerozpadajú ešte definitívne. Tak sa už len šofér môže diviť, kade sa ten blázon motal, ktorého tu predpoludním vykladal :-)

Rišo Pouš