Oravská Ultra Výzva

...je v skratke 127-kilometrová trasa na Orave s piatimi zablúdeniami, 6050 výškovými metrami, piatimi občerstvovačkami, prejdená štvoricou čudákov (Ľuboš, Rasťo, Tomáš, Jožo), ktorí si kvôli tomu zobrali dovolenku, alebo tento výlet budú ešte v robote “nadrábať” (iba Jožo).

Ako to celé začalo? Píše sa 17. apríl roku 2019. Z dlhej chvíle som sa prihlásil na nemenovanú sociálnu sieť s modrou lištou na vrchu. Neprešiel ani týždeň od Lazovej stovky a prvý príspevok, ktorý mi svieti na obrazovke je Rasťov s komentárom “Skúste sa zamyslieť nad týmto kým vám členky odpuchnú :)”. Zdieľa článok z Vetroplachmagazínu o prejdení Ultra Koruny Turca (TU) . Hneď sa na návnadu chytá Tomáš, navrhuje termín na november a pravdepodobne si už aj šnuruje topánky a čapuje vodu do fľašiek. Mne sa nápad s prejdením ďalšej neprebádanej časti Slovenska páči, ale nemám ešte poriadne prechodenú ani rodnú Oravu, tak navrhujem skúsiť niečo podobné, ale u nás. Pod mojím komentárom dostávam palec hore od Rasťa, dáme si predbežný nástrel trasy, termín meníme kvôli počasiu na október, prichádza palec hore aj od Tomáša a tým pádom sme dohodnutí. Jožo sa pridáva k nám pár dní pred štartom.

Štart: Mesiace ubehli a je tu 17.10.2019. Zvoní mi prvý zo štyroch budíkov o 4:45. Pár sekúnd nechápem, prečo zvoní tak skoro, ale keď zazriem pripravené kraťasy a ruksak, je mi to jasné. Chvíľku pod teplou perinou ešte rozmýšľam, s akou výhovorkou by sa dalo z tohto výletu vykrútiť (neskôr počas túry sa priznáva aj Rasťo, že mal podobné myšlienky), ale nič mi nenapadá. Tak vstávam, sprchujem, obliekam, raňajkujem a kráčam dolu mestom spolu s pár babkami, ktoré idú do kostola na rannú omšu. Rasťo deň pred akciou prízvukuje Jožovi, aby bol pri kostole presne o šiestej, lebo vraj zvykne meškať. Nakoniec mešká Rasťo. Kostolné zvony zvonia, dáme si našu prvú fotku a vyrážame.

Prvé kilometre ubiehajú ešte v tme a hmle. Prvý úsek s dĺžkou cca 20 km vedie z Tvrdošína cez Skorušinské vrchy do Oravíc. Dohoda znie ísť pohodovým tempom, tak veľa rozprávame, fotíme a kráčame. Nad Tvrdošínom sa nám začínajú otvárať prvé nádherné výhľady, počasie je ideálne, cítim sa dobre, partia výborná, takže viem, že dnes to bude znovu parádny ultra deň. Vstupujeme do lesa, kde sa začína ukazovať aj odvrátená strana krásnej oravskej divočiny a slovenských lesov vôbec.

Na Skorušinu, najvyššie položený bod na tomto úseku, už ideme iba zvážnicou, ťažko priechodnú krokom. Blato striedajú polámané stromy, konáre, a potom stále dookola. Po 14 km od štartu prichádzame na vrch Skorušina. Zjeme prvé zásoby z batohov, vybehneme na rozhladňu, spravíme pár fotiek a pokračujeme ďalej.

Do Oravíc je to už iba 6 km z kopca, miestami so strmým klesaním, cesta už nie je taká rozbitá, iba sem - tam zvalený strom, ale tie hravo preskakujeme buď roznožkou, skrčkou alebo flopom :) Prichádzame k nášmu prvému zablúdeniu (kufru). Lesná asfaltová cesta, ktorá nás svojou krásou presvedčila, že je tá správna.

Po niekoľkých stovkách metrov sa mi prestáva páčiť, neklesáme ale začíname mierne stúpať, čo mi nejako nevychádza. Pozerám mapu a je to jasné. Otočka o 180 stupňov a ide sa naspäť.  Po chvíľke sme už opäť na trase, zbiehame lúkami, cestu nám križuje aj jedna srnka a prichádzame (po 20 km) na našu prvú samoobčerstvovačku - Oravice. Vyťahujeme z ultra plecniakov oravské švédske stoly (slanina, syr, horalka). Jožo dokonca vyberá z batohu aj plechovku pepsi coly, Rasťo doplní svoj “príbeh” na Instagrame a môžeme pokračovať.

Ďalším úsekom vstupujeme do Roháčov. Meria 16 km, prechádza cez Juráňovu a Bobroveckú dolinu do Bobroveckého sedla, na Lúčnu, Rákoň a končí zbehom na Ťatliakovu chatu. Taký je plán. Rozbiehame sa a na rázcestí medzi Juráňovou a Bobroveckou dolinou nachytám svojich spolubojovníkov pri tom, že nemajú naštudovanú trasu :) Prekvapene na mňa pozerajú keď vidia, že odbočujem smer Juráňova dolina, ja zase na nich keď vidím, ako chcú ísť smer Bobrovecká dolina. Priznajú sa, že veľmi podrobne trasu neštudovali, však ja ju mám naštudovanú dosť. Čo asi neskôr, po takom piatom zablúdení, aj oľutovali :) Bežíme teda smer Juráňova dolina, predbiehame školský výlet. Deti keď vidia, že bežíme, tak sa snažia bežať s nami, ale po chvíľke ich to prestáva baviť. Keďže chceme ostať v ich očiach bežcami, bežíme teda ďalej, pokým sa im nestratíme z dohľadu - až potom zvolňujeme tempo :)

Po Juráňovej doline sa napojíme na cestu vedúcu do Bobroveckej doliny, ktorá nás zavedie až na Lúčnu. Pre mňa a Tomáša je to úsek, ktorý sme nikdy predtým nešli a veľmi sa teším, že si ho prvýkrát prejdem.

Cesta sa nám čoraz viac dvíha pred očami, kráčame a s Tomášom sa zhodujeme, že toto je podobné nekonečné tiahle stúpanie ako na Maratóne Pohronským Inovcom medzi 20. a 30. km. Kto bol, vie o čom píšem :) Po pár kilákoch začína pravá horská turistika s intenzívnym stúpaním až na Lúčnu.

Stretávame po dlhej dobe prvých turistov. Väčšinou sú to občania Poľskej republiky, tak vytasíme na nich našu plynulú poľštinu a zdravíme sa “Czest”. Prichádzame na Lúčnu, na jej vrchole je veľký drevený kríž. Je to taktiež miesto, kde každý rok v deň otvorenia turistických chodníkov býva omša. Vyťahujeme telefón, prosíme slečnu nech nás odfotí, stiahneme bruchá, napíname svaly a toto je výsledok:

Z Lúčnej pokračujeme smer Rákoň, z ktorého sme za 20 minút na Ťatliakovej chate. Plánujeme sa tu dobre najesť, pretože ďalej náš čaká časovo najdlhší a najťažší úsek celej trasy. 23 km okolo Roháčskych plies do Baníkovského sedla, na Pachoľa, odtiaľ hrebeňom až po Sivý vrch a dolu do obce Huty. Časový odhad je sedem hodín a takmer presne sa nám ho podarí dodržať. Celý úsek má cestou len dve studničky, aj to iba na začiatku, tak treba šetriť vodou aj jedlom. V dlhých stúpaniach šetríme nielen vodou, ale aj slovami a dychom. Ako slnko strieda tieň, tak rovnako aj my striedame bundu s tričkom.

Po hodine a pol prichádzame do Baníkovského sedla, z ktorého je to kúsok aj na Baníkov aj na Pachoľa. Jožo z ruksaka vyťahuje ďalšiu plechovku, tento raz už pollitrovú s radlerom (neskôr zisťujeme, že ten má so sebou skoro celý bufet). Dosť fúka, tak obliekame bundy a stúpame na Pachoľa. Z jeho vrcholu vidieť takmer celý hrebeň, ktorý budeme prechádzať.

Je to najtechnickejšia časť, väčšina trasy prechádza skalným hrebeňom s reťazovými úsekmi (zostup z Pachoľaťa, Skriniarky, Sivý vrch) a pohyb podobný behu je možný asi len medzi Brestovou a Sivým vrchom. Nálada a počasie je ale fajn, tak cesta celkom ubieha.

Pár metrov pred vrchom Salatína stretávame oprotiidúcu skupinku turistov, vyzbrojených ľahkými jesennými bundami a topánkami tak jedine do potravín, ruksakmi na prechádzku do parku... A na konci celej tejto partie kráča slečna so zaviazaným kolenom. Chvíľu nechápavo pozeráme, či naozaj chcú o pol štvrtej poobede prejsť úsek na Pachoľa, z ktorého sme práve prišli. Prihovárame sa im, sú to turisti z Izraela. Pýtame sa na dievčinu, či je zranená. Vraj nie, len tak pomaly ide. Chcú si spraviť okruh a vrátiť sa späť na parkovisko pri lyžiarskom stredisku Spálená. Ukazujeme im na mape, kde sa práve nachádzajú a aký ťažký a dlhý úsek ich ešte čaká. Našťastie sa nenechajú dlho prehovárať a otáčajú sa naspäť smerom na Brestovú a odtiaľ na parkovisko, kde začali. Predtým ako sa s nimi rozlúčime, sa ich ešte pýtam či majú aspoň svetlo, keď už sa vybrali tak neskoro. Vraj áno - v mobiloch :)

Prichádzame na Brestovú. Pred nami je posledný osamotený vrch Roháčov a môj najobľúbenejší Sivý vrch. Po dlhom čase sa konečne rozbiehame a za 45 minút sme na vrchole. Vychutnávame si výhľady - každý po svojom. A prvýkrát voláme našej motorizovanej občestvovačke, že približne za hodinu a pol by sme mohli byť na Hutách. Pomaly začína zapadať slnko a my schádzame zo Sivého vrchu cez skalný pás.

Sme dolu, zostup bol miestami dosť prudký. Cítim, že mám z Roháčov rozbité nohy, väčšina z nás už nemá žiadne jedlo ani vodu, ale našťastie na Huty je to už len kúsok. Križujeme hlavnú cestu a ukazujem skratku na Huty. Chalani sa pýtajú, či som si istý. Jasné, že som - a po pár minútach sme už v kríkoch zablúdení a snažíme sa dostať strmým kopcom na asfaltovú cestu vedúcu do dediny. Utešíme sa, že tými kríkmi sme vlastne vždy chceli prejsť, len nebola príležitosť :) Bežíme a za tmy prichádzame ku kostolu. Julo (náš support a Jožov brat v jednom) prichádza pár minút po nás.

Každý sme si deň pred štartom pripravili a odovzdali vlastné občerstvenie, takže som čakal, že z kufra auta dostanem iba to, čo som si poslal. Lenže Julo z vlastnej iniciatívy dokúpil v obchode ďalšie ovocie, jedlo, nápoje, radlery, figy atď. - a z krátkej prestávky sa stávajú hody, z ktorých sa nám len ťažko odchádza. Obliekame všetky vrstvy, ktoré máme v batohoch, lúčime sa a vydávame sa naproti noci na ďalší úsek. Meria 29 km a prechádza cez začiatok Kvačianskej doliny (mlyny na Oblazoch) do Veľkého Borového, Malatinej a končí na čerpacej stanici v Dolnom Kubíne. Na tomto úseku sa nám darí blúdiť takmer každých pár kilometrov. Všetci ho ideme prvýkrát a moja navigácia cez telefón je rovnako stratená ako my. Po štvrtom kufri vypínam navigáciu cez Mapy.cz a pokračujeme už iba s Locus mapami bez ďalšieho zaváhania až do Dolného Kubína, kde nás opäť čaká Julo.

Zopakujeme občerstvovací rituál, ale pridáme k tomu ešte aj kávu z pumpy. Je takmer polnoc a náš support musí ráno vstávať do práce. Do cieľa nám zostáva ešte takmer 40 km Oravskou Magurou. Bez ďalšieho doplnenia jedla by to bolo ťažké, ale dostáva výborný nápad. Cestou domov nám odloží tašku s jedlom a vodou na strome v polovici trasy. Súhlasíme, poďakujeme mu za všetko a pokračujeme smer Kubínska hoľa. Stúpame cestou k lyžiarskemu stredisku a neskôr priamo po zjazdovke. Rasťo navrhuje, aby sme zmenili pôvodný plán ísť po hrebeni kvôli zničenému chodníku a išli radšej lesnou asfaltovou cestou, ktorá vedie pod hrebeňom. Preto pri nádrži na vodu, ktorou zasnežujú v zime zjazdovku, meníme smer a rozbiehame sa po ceste. Väčšiu časť trasy bežíme, kilometre ubiehajú a rýchlo sa približujeme k miestu s taškou na strome. Počas celého behu lesnou cestou počuť iba náš dych a dupot nôh, keď nám naraz asi 20 metrov pred nami skríži cestu stádo asi 30 diviakov. Brzdíme a čakáme, čo sa bude diať. Našťastie nič, diviaky iba prebehnú cez cestu a my pokračujeme teda ďalej. Prichádzame na Príslop, kde nás už čaká taška s jedlom a naša obľúbená činnosť.

Posledná zastávka je teda za nami a pred nami je už iba 19 km vzdialený cieľ, potom nekonečná sláva, novinári, dychovka, fotenie, autogramiáda a fanynky :) Začíname stúpať lúkou, sú presne tri hodiny ráno. Viem to podľa toho, že pár sto metrov pred nami vidíme dve čelovky prechádzajúce lúkou. Preto pozerám na hodinky a čudujem sa, kto okrem poľovníkov alebo pytliakov by mohol ísť takto v noci. Po pár sekundách čelovky miznú v tme a už nezasvietia - boli to asi tí druhí. Vstupujeme do lesa a čaká nás rovnaký smutný pohľad ako ráno v Skorušinských vrchoch. Neskutočne rozbitá lesná cesta od ťažkých strojov. K tomu sa pridáva aj nekonečne dlhá cesta na posledný vrch celej trasy - Budín. Morálka klesá, všetci iba kráčame, ponorení vo vlastných myšlienkach, a ja navrhujem, aby sme si dali ešte krátku pauzu na vrchole, pretože začínam mať toho celkom dosť. Po troch hodinách kráčania sme hore. Sadám na prvý zvalený strom, musím si niečo zjesť. Jožo znovu kdesi z batoha vyšmátra plechovku pepsi coly a Rasťo fajčí cigaretu. Všetci sa zhodujeme na tom, že posledný úsek bola strašná mortýra a už sem nikdy v živote neprídeme :) Pokračujeme ďalej, väčšinou dolu kopcom. Začína pomaly svitať a celá kotlina je zahalená v hmle. Odmenou za posledné niekoľkohodinové trápenie je východ slnka nad naším cieľom v Tvrdošíne.

Po polhodinke už kráčame mestom a blížime sa k miestu, kde celé naše dobrodružstvo pred viac ako 25 hodinami začalo. Stojí tam slečna a akoby čakala práve na to, že ju oslovíme nech nás odfotí. Neváha a súhlasí, tak vyťahujem z vrecka môj telefón, ale vyšmykne sa mi z ruky a displejom padá rovno na dlažbové kocky. Pri poslednej fotke končí môj telefón na totálku, aká pekná bodka. Tak vyťahuje telefón Rasťo, začíname pózovať a slečna hlási, že sa práve vybila baterka. Na tretí pokus s Tomášovým telefónom sa to ale konečne podarí.

Oravská Ultra Výzva je po 25 hodinách a 23 minútach za nami. Spolu prejdených 127 km s 6050 výškovými metrami cez krásnu oravskú divočinu. Ďakujem chalanom, že sme sa na toto celé dali, hoci počasie v Roháčoch týždeň predtým vyzeralo skôr na začiatok lyžiarskej sezóny. Julovi za skvelý support, vďaka ktorému nám výrazne odľahčil batohy a dobrotami na občerstovačkách výrazne zvýšil morálku.

Čo ďalej? Trasu sme si vymysleli a prešli najmä pre naše potešenie, hoci po 100 km v nohách sme už z nej takú radosť nemali :) Radi ale poskytneme viac informácií tým, ktorí by sa ju v budúcnosti rozhodli znovu absolvovať.

Úspešní finišeri po preukázaní gpx získajú okrem slávy a zverejnenia ich mien niekde (doladíme kde) aj tieto krásne funkčné tričká v pápežských farbách (biela so zlatou, pretože sme začínali a končili pri kostole :)

Link na strava aktivitu: https://www.strava.com/activities/2798718502

Športu zdar!

Ľuboš Gelčinský

P.S. Pôvodný článok je TU . Ďakujeme Ľubošovi za autorizáciu pre Vetromag. A chalani vraj už vymýšľajú nejakú lepšiu brutalitku, tak sa tešíme na pokračovanie!