Ostré a Federovo

         Predjarie – na lúkach je ešte sivo, len sem-tam sa fialovie rozkvitnutý lykovec, pri potoku  sa belie čerstvo vyliahnutý deväťsil. Ale v lese to už piští, škrieka, ďatle si idú hlavy porozbíjať. Po nočnom daždi vzduch vonia. Ideálny čas uložiť na letný spánok lyže, pásy, vymeniť skelety za vibramy a vychutnať si prvú jarnú túru. Keď je to navyše po miestach doteraz (osobne) neobjavených a s magickou atmosférou, ešte lepšie.

         Nad dolinou Váhu neďaleko Kraľovian trčí nad dedinou Švošov ostro rezaný kopec s priliehavým menom. Taký menej nápadný sused rozložitého Šípu. Zdola sa zdá byť jeho vrchol zarastený, ale pretože tam vedie žltá značka a na mape je na jej konci nakreslená vyhliadka, isto to bude chuťovka. Možno ju umocnia aj priehľady pomedzi konáre, ktoré sú zatiaľ bez listov. Chuťovka je to už cestou hore - čím ďalej tým strmšia, do sedla pod Ostrým zväčša blatnatá zvážnica. Posledný úsek pod vrcholom je extra „ostrý“ - v bukovom lístí sú síce náznaky serpentín, ale vidieť že sem veľa cudzích nechodí. Domáci zjavne častejšie, lebo hore pri ohnisku je hojnosť prázdnych fliaš a ohorených ražňov. Výhľady, rozhľady a priehľady z niekoľkých skalných plošiniek sú perfektné, aj keď opar visí vo vzduchu riadny a fotky budú prabiedne.

         Cestou dolu sa už nespúšťam úplne do sedla, lebo mierim na ďalšie charizmatické miesto, len kúsok na sever po hrebeni. Na dnes definitívne opúšťam značkovaný chodník. Pomedzi vápencové bralá s malými jaskynkami sa štverám na Hrdoš, krasovú plošinku otvorenú na západ k Šípu. Dôvodom je samozrejme výhľad, ale ani nie tak na Šíp, ako na ďalšiu časť cesty vo svahu naproti. Dúfam totiž, že od búdy (ktorú zhora vidieť) vedie na lúky neďalekého Žaškovského sedla zvážnica. Na mape síce je, ale viem aké staré sú tie mapové podklady. Tak nech aspoň poznám smer. K búde cesta jasná, zblízka vysvitá že je to bar! Fľaše síce prázdne, ale niektoré dokonca zálohované! Aj prespať (na laviciach) by sa tu dalo, podobne ako vyššie v jednej z tých jaskyniek. Tu sa navyše človek môže z vnútra zatvoriť. Cesta ďalej? Poriadne rozrytá, ale neomylne smeruje kam potrebujem.

         Na pasienkoch Žaškovského sedla som o chvíľu, držím sa okraja lesa po ľavej ruke a do lesa sa znovu ponáram zvážnicou na južnom okraji pasienkov. Tuším už, že dnešná snaha a predchádzajúca „teoretická príprava“ budú korunované úspechom. A naozaj, po niekoľkých stovkách metrov les vpredu redne, ešte jedna serpentína prudko dolu svahom a som na Federove. Viac ako 100-ročná drevenica, posledná z bývalej osady, tróni uprostred rozľahlej poľany, medzi zarastajúcimi zvyškami úzkych švíkov terasových políčok, v tieni starých stromov. Koľkokrát som sa zo Stankovian štveral na Šíp cez Žaškovské sedlo a o tomto peknom kúte som nevedel? Domáci sa asi usmejú. Ale radšej neskoro ako nikdy. Čaro tohto miesta ťažko komentovať slovom či obrazom, radšej si pozrite odkazy pod článkom a choďte sa presvedčiť na vlastné oči. Ale dvere prosím vás nevylamujte.

         Rišo Pouš

http://www.dorotanvotova.sk/index.php?menu=49#drevenica

http://liptov.sme.sk/c/5582984/vracaju-zivot-drevenickam.html

http://www.stankovany.sk/art.php?cl=nvotova

Prechádzka je to inak krátka, ani na 5 hodín nie, s parádnymi výhľadmi a ozaj magickými miestami, ale s presunmi medzi nimi po zvážniciach, rozrytých drevorubačmi. V lese plno bordelu po ľudských lesných prasatách. Väčšina trasy mimo značiek. Hodina zo Švošova do Sedla pod Ostrým (dlhšie, ale krajšie je to po hrebeni Havrana), 20 minút zo sedla na Ostré - časy na mape VKU (č.121) sú použiteľné, na smerovníkoch nezmysly (1:35 a 15min). Z Federova na stanicu v Stankovanoch ledva 30 minút z kopca.