Podkrivánska šesťdesiatka 2025

Osem dní na služobke bez pohybu a na víkend hlásia psie počasie, traja zmrznutí dorazili tento rok presne - z bajkovačky nebude nič. Ale v pošte výzva, či sa nechcem prebehnúť Podpoľaním, tam vraj aj slnko vykukne, mraky od severu zachytia kopce. Super ponuka sa neodmieta, takže rýchle balenie, v sobotu o piatej ráno sa nakladáme do auta v upršanom Martine traja a v zamračenej, ale suchej Bystrici priberáme štvrtý kus. Na juhu sa ukazuje aj modrá obloha, vyzerá to dooooobre!. Pred siedmou už parkujeme a prezentujeme v Podkriváni pred kulturákom, takmer nik tam nie je. Lebo je to turistická a nie ultrabežecká akcia, päť tratí od 20 do 60 km, tie kratšie štartujú neskôr a vlastne každý vyrazí, kedy chce. Zato už 44. ročník, preto žiadne rozpaky, všetko fičí ako má, už aj kravu do guľášu zahlušili a štamperlíky sa plnia rýchlo a presne. Prirodzene tvoríme dve úderné dvojice, jedna že to skúsi chôdzou, druhá občas aj pobehne. Vynára sa dokonca aj tretia, ešte viac poklusová, známe firmy. O nikom inom na najdlhšiu trať orgovia nevedia, ale veď ak sa nejaký rýchlik objaví, predbehne nás. Takmer presne o siedmej vyrážame s pokojom, že keby niečo, je kade skracovať:

V prvom stúpaní cez Javor ešte plno energie, beží sa aj do kopca, ledva dychčím. Za chrbtom slovutná Poľana, mraky vysoko nad ňou, teplota ideálne nízko, vyzerá to dobre, výhľady ďaleké. Tri dvojky ideme na dopľutie od seba, aj pokecáme. Pod vrcholom už žiadne „Pozor, v ohrade sa pasie plemenný býk“ – modrá značka je čerstvo pretrasovaná lesom, mimo oplotených pasienkov. Pekný chodník, len škoda straty výhľadov.

Na druhú stranu tiež chodník pomenený, obchádza Chatu pod Javorom z východu a vypľúva nás najprv na lesné cesty a po pár metroch do panorám, otočených na juhovýchod. Dole na nížine majú pekné počasie, my v zbehu do Divína pekné lesy okolo seba.

V Divíne nik pred nami, nik za nami, krčmy zavreté, ale tušíme, že poklusová dvojka sa musela ukryť do nejakého výčapu, to by si nenechali ujsť. Aj tak je, znovu nás obiehajú na dlhých asfaltoch okolo nádrže Ružiná, vysmiati od ucha k uchu z tej rannej chmeľovej polievky. Pod hrádzou veľmi pekný chodník lesom, tam nám miznú z dohľadu. O chvíľu sme v Lovinobani.

Cez dedinu zvoľniť - pôjdeme dlhoooo do kopca. V city počujeme búchanie na sklo, pozeráme a ozaj – rýchla dvojka na nás máva spoza okna, tak samozrejme brzdíme. Treba zakrčmiť, lebo toto je posledná občerstvovačka na trase. Niekto dáva kofolu, niekto druhú „raňajkovú polievku“ aj so zápražkou, tretia (chodecká) dvojica nikde, tak pokračujeme.

Najprv hore lesom cez Hrbáky, kde sa nám lepšie posilnená dvojica definitívne vzďaľuje, potom cez panoramatické lúky okolo lazového cintorína a okolo už známej turistickej šípky s „insitným“ nápisom:

So vstupom do lesa koniec stúpania a spätných pohľadov na druhú stranu Krivánskej doliny s dominujúcim Javorom, kade sme išli nedávno. Hojdáme sa hore – dolu smerom k Hrnčiarkam. Peknou lazovou krajinou so striedaním lesov a lúk okolo chalúp. Na Hrnčiarkach tankujeme zo studničky a pri pamätníku osloboditeľov sa posilňujeme do ďalšieho dlhšieho stúpania.

Najskôr si však užívame „povzbudzovanie“ od všetkých miestnych alarmov. Našťastie sú za plotom. Potom krátky pokles do doliny a daváj hore popri potoku, serpentínkami cez samoty a sedlo Prieraz s výhľadom na Málinec, lesom na „náhornú plošinu“. Aj teplo začína byť, na tých južných svahoch, keď sa slnko oprie. No netreba podliehať nádeji!

Lebo takto popoludní sú hlásené aj nárazy vetra aj občasné prehánky. Jedna (s malým krupobitím) nás aj triafa, ale po chvíli sme suchí vďaka vetru. Ale aspoň na tie sivé závesy vidíme, ako sa presúvajú okolo nás pri svojej ceste na juh. Lebo za Táňovom zas panorámy široké – ďaleké, na severe im dominuje „výsosť Poľany  - hory“. Spoza nej tie lejaky vyskakujú.

Veľmi pekný úsek vedie okolo kostolíka na Vrchdobroči – konečne ho vidím za dňa, nie ako na Hriňovskej stovke. Potom ideme ešte krajšou krajinou, jemne klesavo po lúkach, okrajom lesa, po cyklotrase, až ku smerovníku Strhár Dolina, ktorý nás odháňa doprava, dole lesnou cestou. Už som dlho nepočul „nefoť ma, len z diaľky a odzadu“. Asi rezignácia - alebo skôr únava?

Na zostup do Dolnej Bzovej som bol zvedavý – ešte som tade nešiel a na mapách žiadne značky. Ale v realite parádna červená, taká záhadná. Lebo na stromoch značky prastaré, dopukané, ale smerovníkové tabuľky nové, hmmm... Vraj nejaká miestna, pár rokov stará snaha vyznačiť trasu, zatiaľ bez zápisu do oficiálnych databáz.

Cez stromy len tušíme, že sa na nás od Poľany zase niečo valí, a tentokrát to vyzerá namosúrene. O chvíľu už leje, ale u nás dole pod strechou lesa je to znesiteľné. Do Dolnej Bzovej vchádzame popri nejakej miestnej futuristickej sochárskej minigalérii, keď už lejak doznieva, a v autobusovej zastávke nachádzame partičku z kratšej trasy, čakajúcu na koniec prehánky.

Potom už len asfalt, až do konca. Von z dediny síce ešte trochu šotoliny, ale tá sa nepočíta. Ešte dáke lazy a výhľady, vpredu pózuje Javor. Konečne nás nejaký osamelý bežec predbieha. Cez rozostavanú R2, cez hlavnú a ponad železnicu. Zase za polopekného počasia, ešte skratka dole z cesty do dediny a onedlho už sa napchávame zvyškami cieľového guľáša.

Po 8,5 hodinách či ako? Zas tam nik nie je, len pár „spoločensky unavených“ strážcov kotlíka. Vraj bolo skoro 200 ľudí, ale na kratších tratiach, tak sa to všetko už dávno rozutekalo domov. Ale to je jedno, takto to dopadlo pre nás, ani to tak nebolelo a ani 60 to nemalo:

Celkom kosa je inak, keď sa človek nehýbe, tak nasledujúcu prehánku trávime zalezení v aute. To je našťastie vyhriate od slnka a po chvíli aj parádne zvnútra orosené. Ale kým dokríva druhá, viac chodecká dvojka, zdevastovaná a zmoknutá, aj pršať prestane a zahmlenie sa stratí. Fasujeme dupľu, štyri misky guľášu len tak zmiznú a môže sa ísť domov. Ďakujeme domácim, dobre bolo.

Rišo Pouš