Pražská stovka 2012

 

Podľa Olafa Čiháka, šéfa a mozgu tohto podujatia, zišla sa na štarte najlepšia konkurencia spomedzi všetkých tohoročných českých „stoviek“. Účastníci zo 16 krajín a „Valašského království“ - bude sa s kým porovnávať. Rozbieham s najrýchlejšími, chcem si porovnať tempo a poobzerať sa, kto tam beží. Nevidím samozrejme nič, len malé batohy naznačujú, že sú to všetko bežci na „krátku trať“. Trasúce sa čelovky sú ako stroboskop a para od úst to všetko zahaľuje do tajomna. Pozorovateľ z druhého brehu Vltavy musí žasnúť, čo sa tu deje.

 

Pomaly sa cedím dozadu medzi svojich, ustaľujem tempo a po chvíli ma začínajú bolieť triesla! Navyše zažívam známy pocit, že bežím už strašne dlho, ale pri kontrole zisťujem, že len 5 kilometrov. Známka toho, že nie je voľačo v poriadku, toľko už sa poznám. Začínam tušiť, že toto bude veeeeeľmi dlhé trápenie. To že mi kopce poklusom vôbec nechutia, dojem potvrdzuje.

 

Po K4 mám v nohách 10 kilákov, ale v hlave pocit, ako by som bol už v polovici trasy. A tu je dôležitá hlava, nie nohy, takže mením taktiku. Z módu „maximálny výkon“ prepínam na „tréning psychickej odolnosti“ a uzatváram stávky sám so sebou, pokiaľ to vydržím „nezabaliť“.

 

K5 Skochovice - ľadovú colu uprednostňujem pred vriacim čajom, potrebujem energiu, nie teplo. To mám, bežím bez rukavíc (až na výnimky až do cieľa). Neverím že len 15. kilometer. Od štartu je to už večnosť!!!

 

K7 Píkovice, 25km - sem sa dostať ešte raz (na K11, ktorá je v polovici trasy) si dávam za cieľ. Ani si neviem predstaviť že by som to zabalil niekde len tak na trase a nemohol by som pokračovať. Kam by som sa zašil pred zimou?

 

Nasledujúcich takmer 40 kilometrov idem ako v tranze - snažím sa nevnímať rastúce bolesti v nohách, ku ktorým sa pridáva aj dunenie hlavy. Ale viem, že ak si niekde nezlomím nohu, „v pohode“ to dôjdem až do cieľa, lebo psychicky som na tom výborne, doslova si to užívam. Nedokáže ma rozhádzať ani blúdenie na dvoch miestach pri Žampachu - odbočka z cesty je just tam, kde sa pozerám do mapy alebo na opačnú stranu - hľadajúc odbočku :-)

 

Okolo je stále dosť ľudí, čelovky sa mihajú lesom a v snehu vidieť stopy. Znalci terénu majú obrovskú výhodu - kým hádam kadiaľ ísť, viacerí len prebehnú bez pochýb. Ani kombinácia mapy a itinerára nerieši všetko, keď vidím len kruh svetla z čelovky.

 

O čo horšie je na tom párik, ktorý na tajnej kontrole v Kamennom Přívoze zisťuje, že nemá K9, K10 a K11 - lebo celý okruh (dobrých 15km) vynechali. Zabudli odbočiť. Nad mojimi mapami spolu špekulujeme, čo im bude najlepšie.

 

Ale zisťujem že som už pridlho bez pohybu, rýchlo preč, už ma klepe. Krátky kopec ma zohrieva. A za ním traverz údolia Sázavy až do Píkovíc, isto nádherný, akurát že tma ako v rohu. Hlava síce bolí, ale vnútri je na tom dobre, lebo mi po rozume behajú myšlienky na ďalšiu Pražskú stovku, ktorú Olaf isto otočí, aby sa aj tadeto išlo za dňa :-) Na „vyváženie“ psychickej pohody prichádzajú črevné problémy. Žeby to bolo z jedenia snehu a ľadovej triešte, čo mám vo fľašiach?

 

K11 je čistá provokácia a pokušenie pre nalomenú psychiku, deptanú tmou, zimou a únavou - vysvietená útulná „hospoda“, teplá polievočka, taká analógia Čertovice v rámci Stíhačky :-) Aj odtiaľto je to „už len nejakých“ 60 kilometrov do konca. To ma neznechucuje, skôr sa snažím rýchlo odtiaľto vypadnúť, lebo je tu také to vlhké teplo, ktoré je nerád. Ani foťák. Len presúvam veci v batohu a bunde podľa potreby, beriem nový itinerár a hurá do tmy.

 

Dooosť dlho trvá, kým prinútim stuhnuté nohy do imitácie behu, ale stále je to šuchtanie asi dvojnásobne rýchlejšie ako rýchla chôdza. Akurát že k problémom sa pridáva pichanie v boku, neklamný znak nadsadeného tempa a to je zlé! Musím spomaliť, ale toto musí prestať! Veď zamrznem!!! A gely sú predsa posledná nádej, tie si musím nechať na koniec! Našťastie pomáha hroznový cukor, aj keď len trošku. Takže si robím „osobák“ vo vzdialenosti, prebehnutej s pichaním v boku - doteraz to bol maratón. S vidinou spomaľovania tempa (už aj tak slimačieho) obliekam ešte jedno tričko a pod to dávam fľaše s vodou. Rozmŕzajú tam už pár hodín, veľmi pomaly oproti tomu, ako zamrzli za hodinu, zabudnuté v batohu.

 

Nikdy som sa tak netešil na svitanie, lebo tuším že aj telo trochu ožije. Prianie sa mi plní niekde pod vyhliadkou Máj. Naopak foťák zdá sa že prehráva boj so zimou. Ešte pár kilometrov a je tu asi najkrajšia časť trasy - traverz ľavým brehom štěchovickej priehrady. Potom nekonečné striedanie lesov a polí, dedín a nových vilových štvrtí. Lavička v šírom poli na 90. kilometri, to je výsmech boľavým nohám.

 

K17 Klínec, reštaurácia U krbu, presná stovka. Udivujem domácu optimistickým vyhlásením, že zvyšných 22km je taká cieľová rovinka. Lebo neviem čo ma čaká :-) Perfektnú cesnačku ale nevládzem do seba natlačiť, je príliš teplá, asi som si zvykol na tú kosu vonku. Ešte sa divím, keď tu vidím sedieť ľudí, o ktorých som si myslel že ich stretnem až v cieli. Niekedy sa rýchle tempo na začiatku nevypláca.

 

Nazaret! Túto dolinku a výstup z nej si zapamätá každý, ale nie v dobrom. A predstavte si - mne sa to páči! Lebo nohy už majú dosť tých nekonečných asfaltiek a zmrznutých poľných ciest - keď zmena, tak poriadna! Akurát doteraz nechápem, kto mohol naprojektovať náučný chodník v takom „pekle“ bez chodníka. V lete to musí byť nepriechodné!

 

Oveľa horšie je hľadanie mosta cez Vltavu - dole kopcom po asfalte a že „červená cyklotrasa“ z itinerára mala byť v skutočnosti modrá či zelená, to som sa dozvedel až v cieli. No bóóže, čo sú to 2 kiláky naviac? Opýtam sa domácich - len na otázky odkiaľ bežím a kam radšej zaklamem.

 

Konečne nádražie v Zbraslavi a mylný podvedomý pocit, že do cieľa je to už blizučko - veď po štarte sme to sem prebehli za chvíľu. Ide sa do finišu! Trochu žltej a potom biele šípky. Veľa bielych šípiek. Nekonečno bielych šípiek. Do pr...! Akou okľukou ma tie šípky vedú? Ale chodníky sú tu pekné, musí sa uznať. Nekonečno už neriešim, už som len zvedavý, ako Olaf rieši orientáciu na posledných 2 kilometroch sídliskom. A ukazuje sa, že musí mať styky u energetikov! Šípka na každom kandelábri, cesta panelovým bludiskom bez pochýb. To je dobre, tu už nefunguje telo ani mozog, len zotrvačnosť pohybu vpred.

 

Posledná zákruta a vysvietená škola, cieľ! Tak toto bolo najdlhších 19 hodín v mojom živote, takto hlboko do fyzických rezerv som si ešte nesiahol! Až sa divím že tie psychické som ani nenačal, normálne som si to celý čas užíval. Asi som fakt masochista. Nakoniec je takých asi 160 - poslednej to vraj trvalo neuveriteľných 48 hodín! Víťazovi 15. Viac už nemám sily ani písať, všetko podstatné sa dá nájsť na internetovej stránke Pražskej stovky aj s množstvom chválospevov a nadávok. Nadávky asi len na ten Nazaret :-)

 

Rišo Pouš