Predjarie v Súľovských skalách

Posledný marcový víkend, posledný deň zimného času, volebná sobota. Na horách ešte na mrte snehu, dole už dávno aj blatá poschli. A Súľovské skaly sú takto za skorej jari veľmi vhodný cieľ – pomedzi stromy, ešte neolistené, oveľa viac brál a skaliek vidieť ako neskôr a v lete. Len neskorá jeseň sa tomuto predjarnému času vyrovná.

Tak som sa vyhrabal hore na hrebeň priamo z vlaku, z bytčianskej stanice v Hrabovom, po modrej. Len kúsok hore dedinou, unikajúc rannému tieňu a mrazíku. Spočiatku s Bytčou za chrbtom, cez rozohriatu mozaiku lúk a lesov, do sedla Pod Bradou.

Malá zachádzka doľava na vyhliadku, využiť ranné slnko keď nie v chrbte, tak aspoň na ľavoboku. Kým nezavadzia výhľadu do Súľovskej kotlinky. Len inverzný opar trochu kazil dojem. Zato ponad neho výhľady od Manínov ku Kľaku.

Nazad dole do sedla, krátke zhupnutie ešte nižšie do ďalšieho a už je tu prudké štveranie na bralá Súľovského hradu. Miestna posádka musela mať mocné lýtka :-) To už som napojený na okružný náučný chodník z dediny, sprevádzajú ma jeho nové tabule.

Poskakovanie pokračuje, hore, dole a kľukato, za každou zákrutou nové pohľady na skalné veže a na konci aj to najznámejšie skalné okno. Lebo gotické. Pekné je, ale dnes si ešte užijem aj väčšie.

Strmý zostup k ceste neoplatí sa končiť na parkovisku. Točím doľava a po žlto/červenej, parádnym lesným tunelom obchádzam dedinu zhora, aby som sa na ďalšej ceste pozrel na jej bralnatý plot aj zdola.

Ochutnávkou je skalný hríbik - smrčok, ktorý má samostatnú tabuľu. No potom sa odpojím od červenej a po žltej kluskám okrajom lúk v ústrety vpredu sa vynárajúcemu skalnému mestu a Roháču nad ním.

Bohaté podhľady na hrebeňové bralá sú cestou, ale aj výdatný prameň, ktorý poteší pred strmým výstupom, kúsok pod smerovníkom na lúke pod Roháčom.

Od smerovníka odbočka, idem sa pozrieť, odkiaľ to tie miestne šarkany vylietajú. Strmo sa k ich hniezdu treba štverať, aj po nových kramliach, aj po šmykľavom lístí, ale stojí za to tá ich diera.

Nazad dole k smerovníku a strmý nástup na hrebeň. Toto je jednoznačne najkrajší chodník zo Súľovskej kotliny na jej obrubu. Pomedzi holé stromy dupľom.

Z úvodného skalného amfiteátra sa chodník ťahá priamo hore cez krátky, ale krásny kaňon. Akurát, že je momentálne (a relatívne nedávno, ako sa zdá) zavalený. Poriadnym balvanom. Smerom hore to šikovnejší prelezie, smerom dole to ale nie je vôbec sranda.

Potom už ale nasleduje odmena v podobe kľučkovania pomedzi skamenených obrov. Zážitok vrcholí pod portálom Obrovskej brány, a o chvíľku už špekulujem na hrebeni pri smerovníku, čo ďalej.

Časúúú síce doooosť, ale dnes to nechcem preháňať, tak to skrátim po zelenej do Hlbokého. Okolo vodopádu. Cesta to vôbec nie je nudná, už na začiatku trčia okolo chodníka kadejaké bralká, aj keď svahy naokolo sa tvária spočiatku guľato. Nižšie je síce nutné viac sa dívať pod nohy, lebo značka ide priamo potokom, ale keď o chvíľu pohľad podvihnem, okolie je už poriadne vežaté.

To už len netreba zabudnúť odbočiť malým obchvatom doľava, lebo po starom klesala značka priamo dole cez vodopád, dnes ho obchádza. Záver je úzky, strmý a šuchotavý starým lístím, nastlatým pomedzi balvany.

Dole malá, povinná zachádzka - od smerovníka za roh, k vodopádu, ktorý má takto na jar najviac sily. Ozýva sa o 106, ústa otvorené, do hrdla mu vidno hlboko, ale to vždy :-)

Potom už len čoraz viac rovinatý a asfaltovatý záver dole dedinou, až na hlavnú, k autobusu. Vydarená prechádzka, choďte chytro, kým nie sú listy na stromoch!

Rišo Pouš