Projekt 4Ch: Z Chlebu na Chopok

Už pár rokov v hlave driemala myšlienka na netradičné prepojenie viacerých pohorí. Nepýtajte sa ale, aký myšlienkový pochod viedol k prepojeniu vrcholov podľa 16. písmena slovenskej abecedy. Cesty neurónové sú minimálne také spletité ako naša sieť TZCH.

V rámci prípravy na prvé ultra po troch rokoch som zvažoval niečo trochu dlhšie. Keď na sklonku apríla malo v sobotu skončiť daždivé počasie, spontánne rozhodnutie bolo na svete. Ide sa. Domyslieť hrubé črty logistiky bolo najmenej, zbaliť ultra fidlátka trvá len pár minút. Hodinku pred odchodom som pozrel mapu a hľadal možnosti k dvom hádankám na trase. Kontúry akcie som konečne začal tušiť trochu presnejšie.

Pôvodne som chcel štartovať od vlaku v Šútove, ale ponúkaný odvoz som neodmietol. Na sklonku dňa putuje batoh na plecia, paličky do rúk a vyrážam cez Zajacovú a Chatu pod Chlebom smer Snilovské sedlo.

Chata v čase záverečnej praská vo švíkoch. Chalan za barom skoro vyleje objednanú kofolu pri odpovedi na otázku kam proti noci. Chopok??? Využijem závetrie chaty a obliekam bundu a rukavice. Na nočnom hrebeni fučí, ale nič dramatické, pocitovka okolo nuly. Méta prvá - Chleb. Noc je úplne tmavá, mesiac je v nove. Len vysvietené mestá a dediny pri pohľade z hrebeňa narúšajú totálnu tmu a spestrujú obzor. Okolnosti lákajú zastaviť sa, vypnúť čelovku a uprieť pohľad na nekonečné hviezdne nebo. Nočným hrebeňom cez Hromové to ide ľahšie ako minule, keď boli skaly mokré.

Na Poludňovom grúni sa chodník stáča vpravo k mohutnej siluete Stohu, ďalšiu skôr tuším ako vidím naľavo. Vietor naštastie dostatočne osušil miestnu šmykľavku, takže bez komplikácií smerujem na veterný vrchol. Snáď som veľmi nevyplašil nocľažníkov v trepotajúcom sa stane na vrchole. Na Medziholí odbočujem na modrú značku vedúcu cez Osnicu do Párnice. Chodník za Strungovým príslopom je málo frekventovaný, kľukatý, zapadaný lístím, sem tam aj stromami. V noci celkom oriešok. Lístie je hlboké a šmykľavé, čelovka z hlavy spadnutá sa v ňom ľahko schová. Ale našiel som. Vietor v lese nefúka, otepľuje sa.

V Párnici končí prvý, malofatranský úsek cesty. Možností, ako sa dostať pod Choč, je viacero. Minule som to skúsil cez Žaškov a poľnými cestičkami cez Hrádok do Valaskej Dubovej. Tentokrát smerujem krajom Oravskej vrchoviny, popri rieke Orava do Oravskej Poruby a po cykloceste do Jasenovej. Na poliach je fajné blatko vyžadujúce trochu kľučkovania, z údolí sa plíží chlad. V Jasenovej ma Martin Kukučín vyprevádza na červenú značku smer Choč. Chytajú ma driemoty, ale našťastie to netrvá dlho. Pomáha zima a veľa párov očí svietiacich z tmy na poľanách popri chodníku.

Východ slnka láka zopár nadšencov, vidím prvých ľudí od Chlebu. Noc pomaly ustupuje, ranné zore z vrcholu druhej méty na Choči kompenzujú celkom slušný mráz a pretrvávajúci vietor. Na to nie som vybavený ani pripravený, prenechávam miesto iným a v čase východu slnka som už na modrej smer juh. Po žltej značke nad Liskovou opúšťam Chočské vrchy. Buď je fakt divne preznačená, alebo som už zmagorený, s mapou určite nesedí.

Cez zaparený Váh sa preklápam do posledného z dnešných pohorí, po desiatich hodinách som za polovicou cesty. Vyzvihujem si uložené zásoby a cez Liptovskú Štiavnicu a Komornícku dolinu začínam ukrajovať metre z cesty na Salatín. Neznačenou skratkou po totálne rozbitej a strmej zvážnici vyleziem na Kohúta, kde sa pripojím na zelenú značku z Ludrovej. Úzky chodník sa vinie viac menej po hrebeni alebo tesne pod ním. Najskôr lesom popod Bohúňovo, neskôr ponad bralá na Úplazoch s výhľadmi hlavne na Veľkú Fatru. Pre mňa nový a mimoriadne pútavý kút. Záver kosodrevinou zo serveru na veľké S uprostred CH reťaze. Klesanie zo Salatínu do Ráztockého sedla dá zabrať aj čerstvejším nohám, ale ide to. Prezliekam do krátkeho, v chládku je ešte stále rezko, ale teplota stúpa. Železnô obchádzam po ceste a cez Kapustisko dorazím na Magurku práve v čase obeda.

Tu dávam jedinú pauzu na výdych pred záverečným úsekom. Po zelenej cez Mestskú horu stúpam bočným hrebeňom, otvárajú sa výhľady na západ Nízkych Tatier aj celú trasu za mnou. Obávam sa vetra na hrebeni, ale niekto ho medzičasom vypol. Takže na tretiu métu - Chabenec to je v kľude a v príjemnom počasí. Výhľady spestrujú fľaky snehu, hlavne zo severu, pár ich je aj na chodníku. Trasou notoricky známou, od Poľany dláždenou, zato s luxusnými výhľadmi čo sa nezunujú, to už na Chopok nie je ďaleko. Vypnutá lanovka = prázdna Kamienka, tak sa nenechám zdržiavať pri záverečných metroch na poslednú métu – Chopok.

Pri pohľade späť vidno, že stopy úspešne absolvovaného Projektu 4xCh už odvial vietor. Dojmy ale zostávajú, vyšlo to nad očakávanie. A v diaľke sú ďalšie projekty.

Andrej Feik