Rozhovor s Kilianom Jornetom o riziku, skialpinizme na Olympiáde, motivácii a budúcnosti

Tento rozhovor s Kilianom Jornetom spravil Stano Faban začiatkom leta 2019. Ďakujeme mu za preklad do slovenčiny a povolenie ho uverejniť u nás. Originálnu verziu, aj s fotkami, nájdete na Stanovej skialpinistickej stranke SkinTrack.com - http://www.skintrack.com/people/kilian-jornet-interview/

Kilian Jornet. Známy vďaka svojim výkonom v horách a pretekoch, pravdepodobne najlepšie opisaný ako chameleón dobrodružstiev, prelínajúci rôzne zručnosti a schopnosti, ktoré nadobudol počas svojho športového a ľudského vývoja. Všetko to, v spojení s ľudskou zvedavostou, premieňa na čarovné výkony.

Radi by sme sa hlbšie dostali do jeho myslenia a zistili, kam sa uberá tento jedinečný atlét v jeho plánoch a snoch…

Gratulujeme, Kilian. Aké to je, byť otcom?

Ďakujem. Je ťažké to opísať. Som neskutočne vďačný a spokojný, a zároveň plný obav zo zodpovednosti o naše malé stvorenie.

Túto jar si zlyžoval dlhú strmú líniu na Troll Wall v Norsku – najvyššiu vertikálnu stenu v Európe. Celý zjazd vyzerá veľmi extrémny na Tvojom videu. Cítiš, že tento zjazd posunul Tvoje lyžiarske hranice?

Nie neposunul moje technické limity. Zjazd má tri rozličné sekcie. Prvá je veľmi technická, použitie lana, veľmi strmé lyžovanie, opäť lano a veľmi strmá čast vedúca do kuloára. Posledná čast je asi 400 m, a strmosť je ako Sjoboltind diagonal, trochu viac než Cordier Verte a viac exponovaná. Za tým je kuloár už v priemere asi 55 stupňov, po krátkom zlezení je posledná asi 800m čast menej strmá, asi 45 stupňov s niekoľkými krátkymi ale veľmi strmými a ľadovými úsekmi.

Najťažšie je nájsť dobré podmienky na celý zjazd a koncentrovať sa na taký dlhý čas.

Teraz, keď si sa stal otcom, chceš pokračovať v lyžovaní takýchto strmých výziev, alebo budeš prehodnocovať výkony, ktoré vyžadujú tak vysokú koncentráciu a nebezpečenstvo?

Nie som človek, ktorý sa nebojí a nemá strach. Skôr naopak. Keď robím niečo, tak viem a cítim, že to mám pod kontrolou, že spojenie mojich skúseností, toho, čo dokážem, obtiažnosti a podmienok je priaznivé. Nemyslim, že sa to teda zmení.

Samozrejme, pohybovať sa v horách každý deň, znamená viac času byť vystavený nepriaznivým situáciám, viac rizika, ale byť v horách je to, čo ma definuje, tvaruje a robí ma šťastným.

Posledné obdobie si veľmi nepretekal. Uvidíme ťa opäť medzi najlepšími na skialpinistických alebo bežeckých pretekoch v budúcnosti? Máš nejaký špecifický cieľ v nasledujúcich rokoch alebo tomu necháš voľný priebeh?

Tento rok som pretekal len v Nórsku . Chcel som byť doma kôli prichádzajúcemu bábätku. A tiež, po 15 sezónach vo svetovom skialpovom pohári, a vidiac kam sa tento šport uberá, som už nemal motiváciu. Viac som preferoval tréning a lezenie nablízku.

Keď veľa pretekám, nie som nikdy doma a tiež viac oddychujem ako trénujem. Toto leto, chcem bežať niekoľko pretekov ale už nie také množstvo ako v minulosti. Nejaké zaujímavé preteky a nejaké projekty v horách.

Vo februári si vytvoril nový svetový rekord - najviac vetikálne lyžovaných a vyšlapaných metrov na lyžiach za 24 hodin. 23, 486 metrov. Prekonal si Lars Erik Skjervheim rekord o masívnych 2500 metrov. Kedy si začal rozmýšlať o jeho prekonaní? Pripravoval si sa nejako špeciálne alebo si len trávil dlhé dni v horách?

Po prvé, nemôžeme povedať, že ide o rekord. Rekord je výkon vytvorený v špecifických podmienkach a s rovnakými pravidlami pre každého. V atletike je to rekord napríklad na štadióne. V horách má každý vlastnú cestu, štýl, podporu a podmienky. Počas 24 hodín, i keď môžeme niektoré faktory porovnávať, miesta sú rozličné, strmosť, dĺžka zjazdov...hovoriť o rekorde nie je správne.

Myslím, že od roku 2011, keď Florent Perrier urobil 18,255 m, som sa začal zaujímať o niečo podobné. 24 hodín je zaujímavých z rôznych dôvodov - ako si nastaviť rýchlosť, ako a čo jesť a piť... Kedže som tento rok nepretekal vo svetovom pohári, tak som sa rozhodol, že bude vhodná príležitosť a čas vyskúšať to.

Príprava bola zvyčajná, ale pravidelnejšia. Obyčajne môj treningový blok (týždeň 20 000 a viac metrov) končí v polovici decembra, ale pretože som nepretekal, tak som mal viac krát 5,000 a viac metrov.

Máš za sebou mnoho neobyčajných, nepredpokladateľných a rýchlych výkonov. Aký bude ten nasledujúci? Alebo máš iné inšpirácie?

Rád robím veci, kde môžem kombinovat, to čo viem a v čom som dobrý. Počas expedície na Everest som sa naučil veľa o nadmorskej výške a aklimatizácii a rád by som v tom pokračoval. Tiež moja 160km dlhá hrebeňovka tu v Nórsku bola kombináciou lezenia a sólo pohybu počas tak dlhého času.

Ako vidíš skialpinizmus a jeho vývoj, keď sa stane olympijským športom? Peniaze, ktoré šport dostane, budú jednoznačne pozitívom, ale neovplyvní to pôvodnú myšlienku a poslanie tohto športu? Nebude sa musieť na úkor príťažlivosti pre divákov stať viac jednotvárnym a zjednodušeným?

Keď som začal pretekať v skialpe v roku 2000 a ľudia už vtedy rozprávali o Olympiáde, tak som si myslel aké výborné to bude. Kto by si nepredstavoval seba byť olympijským viťazom? Ale z rôznych dôvodov si dnes myslím opak.

Po prvé, keď sa olympijský sen premení na realitu, skialpinizmus prestane byť športom hôr a vytrvalosti. Preteky budú kratšie, na upravenych zjazdovkach...nezaujímavý šport pre skialpinistov, ktorí nie sú špičkovými atlétmi a vrcholovými športovcami.

Ked hovorime o skialpinizme máme na mysli lezenie, šlapanie na lyžiach do kopca, vrcholy, strmé zjazdy, lyžovanie v rôznych podmienkach a v rozličnom snehu. Pierra Menta, Mezzalama, alebo niektoré kratšie preteky ako napr. Madonna di Campiglio to je to čomu hovoríme vydarený deň v horách.

Nevidím žiadne výhody pretekania na 50metrovom okruhu, ktoré budú trvať 2 minúty na upravenej zjazdovke s niekoľkými “prezúvačkami” a potom ísť domov. Toto prinesie rozpoltenie v športe medzi profesionálmi a amatérmi.

Tiež...  Olympiáda bola modelom pre minulé storočie – nacionalizmus, veľké rozpočty, korupcia... Dnes vidieť, že je len málo miest, ktoré chcú usporiadať Olympiádu. Organizácia je veľmi drahá a tiež olympijské ideály už sú možno len prázdny a falošný slogan. Preto mnohé krajiny už usporiadanie Olympiády nepokladajú za atraktívne. Vidíme skôr, že Olympiáda je viacej pračka pre nie transparentné krajiny, ktoré chcú zakryť vážnejšie problémy presunutím pozornosti na Olympijské hry.

Myslím si, že Olympijské Hry potrebujú prebudovať svoje základy.

Ako veľmi si bol zapojený do dizajnovania Salomon X-Alp a Minim lyží? Vyzerajú veľmi rozdielne.

Áno, sú veľmi rozdielne. Jedny sú na pretekanie, lyžovať rýchlo a rovno, kým tie druhé sú na lyžovanie v rozličných podmienkach v horách.

Je vynikajúce, ako veľmi blízko je spolupráca a vzťahy medzi atlétmi a návrhármi v Salomone. Začína úplne od základnej idey až do testovania prototypov a finálnych zmien.

Rozmýšlal si, čo budeš robiť po skončení svojej kariéry atléta? Vidíš sa ako pracuješ pre nejakú “outdoorovú” spoločnosť alebo chceš založit svoju vlastnú? Láka Ťa navrhovanie a vývoj výstroje, alebo niečo kompletne rozdielne?

Neviem, nechávam si otvorené dvere. Mám rád výstroj, tiež fotografovanie, psychológiu a tréning. To sú oblasti, v ktorých si viem predstaviť moje uplatnenie. V tejto chvíli sa ale ešte chcem sústrediť na pretekanie a dobrodružstvo.

Ako sa Tvoje priority a hodnoty tvarovali počas rokov v súvislosti s horskými športami a životom? Dosahoval si svoje dlhodobo plánované ciele vždy len spôsobom, ktorý si si naplánoval, alebo si svoj prístup k nim menil?

Od mojich tínedžerských rokov som sa sústreďoval na špičkové výkony a umiestnenia . Je to dlhá cesta a dostať sa tam, kde chceš vyžaduje byť v bubline tvrdého tréningu a všetko ostatné musí ostať na jej okraji.

Pravdaže moje ciele sa menili. Jedna z príčin je, že niekedy sa výsledky dostavili skôr ako som očakával. Keby som nebol dosiahol výsledky aké som mal, pravdepodobne by som sa ešte stále 100% sústreďoval na tréning.

Tiež pravdepodobne vplyv mojich trénerov – Jordi Canals a Maite Hernandez- bol veľmi veľký. Pripravovali ma od začiatku pretekať sa s najrýchlejšími atlétmi a tiež boli mojou inšpiráciou. Obaja sú alpinisti. Maite bola na niekoľkých expedíciách na Everest a Shisha Pangma ako členka ženských tímov. Jordi bol na prvých Catalánskych Himalájskych expedíciách (Severná stena Everestu a západný hrebeň v 80-tych rokoch).

Tiež jeden z mojich idolov, Stephane Brosse (jedna z legiend skialpinistických pretekov) zlyžoval veľa strmých ciest a bol tiež veľmi rýchly lezec. On ma uviedol do tajomstiev lyžovania v strmom teréne. Po ňom Vivian Bruchez, Seb Montaz, Marino Giacometti, Bruno Brunod mi ukázali cestu ako využiť moje pretekárske schopnosti v horách.

Myslím si, že až do roku 2012 mojou víziou bolo pretekanie v horách. Až Jordi Tosas a Jordi Corominas ma vo februari vzali lyžovat do Himalájí. Šli sme veľmi na ľahko a veľmi vysoko a ďaleko.. Od vtedy viac menej štýl bol pre mňa dôležitejší ako preteky a umiestnenia, i keď stále som chcel dosahovať najlepšie výsledky.

Momentálne sú preteky pre mňa dôležité len ako motivácia na tvrdý tréning. Tiež je to najlepší spôsob ako sa otestovať, ale vzrušenie a radosť, ktoré som mal z mojich prvých viťazstiev na Zeggame alebo Pierra Mente už nepociťujem. Pravdepodobne dnes ma viac nadchýňajú a rozpaľujú idey a plány v horách a možnosti ich uskutočnenia.

Aký je život v Nórsku? Stane sa spoločne s Emily a dieťatkom Tvojou základňou?

Nórsko je krásna krajina. Veľa hôr. Nie velmi vysokých ale technicky náročných. Zimy sú tu dlhé a nie je tu veľa ludí. Perfektné miesto pre nás.

Môžeš urobiť zhrnutie Tvojej posledne publikovanej knihy “Res es impossible”? Čo by si ňou rád odkázal čitateľom?

Kniha je o mojich pocitoch z expedície. Prečo leziem, ako pristupujem k riziku a príprave. Tiež píšem o tom čo tréning pre mňa znamená, aký čudák som a čo som sa naučil z pretekania a zo skúsenosti z hôr.

Svetlé ale aj tmavé momenty. Pravdepodobne je to kniha, kde som sa najviac otvoril o mojich pocitoch a želaniach. Dúfam, že anglická verzia bude čoskoro na trhu.

Posledná otázka. Akú knihu by si podľa Teba, mal každý z nás prečítať?

Mám rád Alessandro Barico: “Silk” a “Oceano Mare”.

Knihy Milana Kunderu vypovedajú nádherne o ľudskej osobnosti.

Sampedro a Mishima vynikajúci v porozumení rozličných uhlov pohľadu.

Kafka a Agota Kristof o nazretí do nášho vnútra.

Z kníh o horách... Rád čítam veľa, aby som porozumel rôznym ľudským osobnostiam... ako a prečo ľudia robia, to čo robia.

Vetroplachov koment:

Kilian Jornet je najvplyvnejším skialpinistom a ultratrailovým bežcom poslednej dekády. Okrem víťazstiev na pretekoch sa stal známy hlavne svojimi projektami v horách. Vydal nedávno tretiu knihu. Prvé dve boli preložené aj od slovenčiny. Ako najlepší ultratrailový bežec zaujal výrokom: "Beh je iba tréning na skialp!" V lete ktoré následovalo po tomto rozhovore zvíťazil s prehľadom v sérii Golden Trails pričom vo víťazstvo premenil všetky svoje štyri štarty. Asi najvýraznejším výkonom tohto leta (2019) sa ukázal na švajčiarskom Sierre Zinal kde spravil traťový rekord.

Túto jeseň sa zúčastnil expedície na Everest. V čase keď bola hora úplne prázdna vystúpil sám do výšky cca 8300 metrov. 

Ďakujem ešte raz popradskému Kanaďanovi Stanovi Fabanovi, ktorý ochotne preložil svoj článok aj do slovenčiny. Na americkej klávesnici však bohužiaľ nemá interpunkčné znamienka a tak to bola výzva aj pre mňa :)

Čítajte s porozumením!

Martin Bartoň