Severný živloplaz 2018

Zrodila sa nová stovka na východe Slovenska: okolo Starej Ľubovne, v Pieninách a Spišskej Magure najmä. Takže zas nie tak ďaleko na východe, aby „liezla do kapusty“ Belovi S. a jeho V100. Aj tak si ich organizátori navzájom robia naschvály (sú o tom dôkazy, o tom potom). Zhodou okolností som sa o nej dozvedel práve cestou na V100 2017, pri náhodnom stretnutí vo vlaku s jej hlavnými páchateľmi Julkou a Jurom:
„Počuj, neprišiel by si nám o rok nafotiť stovku? Novú sme vymysleli (103 km / +4145 m), ale je ešte tajná, nikomu nehovor!“
„Jasné, ako hrob, hovorte!“ (Od radosti zapišťalo zradné srdce bulvárneho fotografa a prsty nenápadne zapli tajný diktafón.)
„Tak 26. mája v Starej Ľubovni, týmto si prihlásený!“
„OK, ale krvou mi podpíšte mediálnu exkluzivitu!“
Tak som sa stal asi prvým účastníkom akcie, ktorá ešte neexistovala. Raz o tom budem vyprávjať vnúčatám... Ale ani toto privilégium nebránilo organizátorom skasírovať ma na štartovnom tak isto ako ostatných, tsss...



Cez zimu sa orgom namnožili všetky povolenia a keď už som bol nielen prihlásený, ale aj zaúkolovaný, bolo načim skoro odložiť lyže a začať pobehovať (= akože trénovať). Všetky výhovorky veľmi rýchlo padli. A bolo ich hafo. Najdlhšie žila tá, že koncom apríla nie som nikdy rozbehaný kvôli návalu v robote a zväčša aj celý mŕtvy. Ani ten foťák sa po 15 rokoch stále nechce pokaziť. Tak aspoň virtuálny tréning: snaha zapamätať si niečo z trasy na mape.



Nedalo sa nič robiť, udrel piatok 25.5. a veziem sa do SL. Ani ten zradca Jaro ma neposlal „do preč“, že nemá miesto v aute, ale odviezol ma. Až k telocvični. O jedenástej večer. Brífing sme nestihli, ale „social life“ už fičal. Bolo mi jasné, že spať budem max. tri hoďky. A ďalšiu noc (ak sa doklepem až do cieľa) ani to. To zas bude v práci modrý pondelok jak sviňa...



Fasoval som pílkovitý profil (až zle sa naň dívalo), samolepku, nejaké reklamy a štartové číslo („Ale nie sú zicherky, tak si ho len zapamätaj“). Prispel som nemálo na ubytko (pokladnička maskovaná ako kvetináč, či čo to bolo.), ale žinenka sa mi neušla! Jediné tri uchmatli tí, čo isto nemusia do 17:00 v práci kvasiť, a aj tak majú karimatky. Ani v tomto na svojho VIP hosťa organizátori nemysleli. Veľké mínus! Tak som sa na znak protestu zložil pri záchodoch, nech som tam skôr, ako bude šóra. Do spacáku po polnoci, štart je o šiestej, tak budík na štvrtú. Nadarmo, predbehol som ho. Ale aspoň na prvý raz som mal záchod aj celé sprchy len pre seba.



Ranné hemženie, šušťanie a chrchlanie spoľahlivo nahradilo budíky. Na stoličke pred telocvičňou varná kanvica a kávičky všakovaké pre závislákov, pred vchodom do telocvične výstava trailoviek všetkých farieb. Ešte sa dalo okolo prejsť a dýchať zároveň. Von počasie „vzor práčovňa“: opar, vlhko, síce ešte nie teplo, ale však si slnko splní svoje. Hlásené sú časté prehánky, často intenzívne. Necelá stovka pokusných králikov sa symbolicky popri mestskom cmiteri presúva na Štefánikovo námestie. Z toho asi tretina ide krátku trať (32km / +1100 m). Pekne od organizátorov - treba zaúčať nádejných adeptov masochizmu.



Na štarte Julka s drsoňským výrazom a dvoma koltami, zavesenými „proklatě nízko“, už niečo vysvetľuje Belovi S., páchateľovi V100, na ktorej vlani ani ona, ani Juro nedošli do cieľa. Podľa gestikulácie je nám jasné, že pôjde o poriadnu pomstu. No fajn, lenže prečo do nej zaťahuje aj nás ostatných??? Začínam aj tušiť, kde to asi bude, ale o tom tiež potom...



Dva štartové výstrely! Nebol jeden určený Belovi? Radšej sa neobzerám. A už sa to rinie: cez pešiu zónu, popri travertínovom slimákovi a popod cieľový hrad v trhajúcom sa opare. Navádzajú nás blikajúci policajti! Cez Podsadek do lesa, prvé stúpanie na lúky nad Matysovou je ako parná sauna. Potom schladenie v orosenej vajcovej tráve. V botách mi čvachtá, a to ešte netuším, že neprestane celý deň. Super tréning pre zmäknuté laby, rozmaznané po zime. To budú pľuzgiere! Lebo organizátori majú zmysel pre čistotu – akonáhle sa niekde v lese zablatím, hneď je tu lúka s hustou mokrou trávou, kde nohy zase „operiem“. Až do konca tak.



V Matysovej prvý krmelec, jasné že zatiaľ skromný, tu ešte každý valí ako sprostý. Ale zároveň každý hovorí, ako sa šetrí - lebo ten má o týždeň také preteky, ten takú akciu... Len ja sa tempovo cítim ako na cezpoľáku na 10 km. Predtucha blízkej pomalej smrti rastie... Inak tých krmelcov je celkovo osem, najviac 14,5 km medzi nimi. To sa teoreticky neoplatí jedlo so sebou nosiť. Teoreticky! Lebo dobre poznám ten paradox, že 14,5 km na konci je vlastne dvojnásobok vzdialenosti 14,5 km zo začiatku trate :-)))



Z Matysovej hore ďalšou lúkou, aj hmla stúpa a teplota s ňou. Skoro až počujem, ako si kliešte mädlia chelicery a poctivo periem boty v rose. Potom trochu behania po lesných cestách: divím sa, ako je tu po daždivom týždni všade sucho. Akurát sa nepráši, inak ani blatko. Tu, kde vďaka podložiu sú mláky aj mesiac po poslednom daždi! Neskutočne suchá bola táto jar!



Špekulácie zarazí najskôr pozvoľné, potom strmšie klesanie cez sedlo Vabec, cez cestu, popri hrdzavom bagri a peknej skalke do Jarabiny. Prvý krátky „kufrík“, ešte že má niekto iný rozumu aj za mňa. Druhá kontrola a krmelec v jednom sú tu rýchlo – hulákame čísla, robíme bodrel a utekáme ďalej. Do kopca samozrejme, ako vždy po kŕmení. Tým si organizátori zabezpečujú, že nik nezje príliš, aby vládal stúpať. Viac ostane – dobre vymyslené, že?



Jarabinský prielom len lízneme zhora, ale okolo je pekná, oblá, lúčnatá krajinka s početnými trčiacimi bralkami – taká „brčkavá“. Na Čierťažiach doľava, krátka trasa doprava. Konečne viem, ako som na tom v poradí: príliš dobre, a to je zle! No ješitnosť ma zatiaľ ženie vpred, veď možno že...



Podbiehame pútnickú horu Zvir a dlho asfaltujeme do Litmanovej pod ňou, na domáce špeciality z dielne Julkinej rodiny. Oči by jedli, rozum vraví nežer!!! Len ďobnem, vezmem kolu do jednej fľaše, čistú vodu do druhej a hor sa hore na štátnu hranicu. Popri vlekoch, naozajstnej bobrej hrádzi, cez ovčie rigoly a plnofarebné lúky. Oskar hicuje, ale vetrík chladí a nohy zatiaľ poslúchajú.



NP Pieniny = najkrajší úsek trate, až do Lesnického sedla. Cesta sa vlní po poľskej strane hrebeňa, miestami je z nej len hadovitý chodník. Výhľady na pracujúce biokosačky, vpredu dominujú Tri Koruny, striedajú sa lúky a lesy, zostupy a výstupy. Ten strmý pod Vysokú je krátkou, ale dobrou predzvesťou nasledujúcich terénnych hrôz. Zatiaľ ale vychutnávam krajinu, ani to začínajúce pichanie v boku nevadí. Igor, ktorý to so mnou chvíľu ťahal, už je hádam pol kilometra vpredu. Zato zozadu ma doráža Adam a hneď ma aj zachraňuje pred strašným kufrom. Až dole k Dunajcu by som hádam zišiel, ale Adam ide našťastie „na hodinky“. A pritom to bolo také jednoduché - na lúke, aj fáborka na odbočke. Hlavne, že mám perfektne naštudovanú mapu, však?



V boku pichá viac a viac, Adam mi na 500 m uteká z kopca o ďalších 500 a mizne za horizontom, Igora už dávno nevidím. O to viac ma prekvapuje Náčelníkov oznam na kontrole v Lesnickom sedle: si tretí! Napadá mi jediné miesto, kde tí dvaja mohli zle odbočiť. A ozaj: o päť minút sa prirútia po asfaltke od Veľkého Lipníka. Ja by som išiel tiež za nimi, fáborku na tyčke som si všimol len náhodou vpravo hore na lúke, mimo cesty. Ale tí už boli kdesi het. Neskôr som sa dozvedel, že aj prvý bežec Marian Priadka si tu nadbehol, lebo nejaký miestny dobrák tú fáborku premiestnil a on to zistil až podľa GPS (gde presne som). A nebola to vraj jediná zákernosť od miestnych.



No, keď som už pri značení trate... Aj tu chcú asi organizátori vo „virtuálnom súboji“ poraziť Belovu V100, kde v povinnej výbave nie je GPS ani mapa, taká je trať ofáborkovaná. Tu si to síce ešte netrúfli, ale: krikľavé šípky na zemi na asfaltových križovatkách, samozrejme od Haligoviec nočné značenie odrazkami. A tie fáborky? Tony igelitu! Keď som 50 m žiadnu nevidel, som začal nervóznieť. Až príliš nás orgovia odúčajú orientovať sa vlastnou hlavou a mapou...



Prečo som ale potom nad Veľkou Lesnou zbehol ako idiot (prečo AKO, však?) dole zjavne najstrmšou miestnou zvážnicou, dobrých 500 m? Lebo medveď... A na mäkko uvarený mozog a pichanie v boku ako čert. Super vyhliadky do teoreticky najhoršieho úseku (podľa mojej mapovej analýzy) medzi K5 Veľká Lesná a K6 Toporecké sedlo. Už superstrmý zbeh do Haligoviec bol pre mňa utrpenie a výstup na nasledujúci kopec „U zdochnutej veveričky“ detto. Veverička zdochla na chodníku podľa Adama preto, lebo nerozdýchala ten výstup tak ako my. Z toho vidieť, že bol fakt fest hnusný. A okolo obeda už zhora hnusne pieklo. A ešte jeden rozdiel oproti prvej polovici trate (skončila v Haligovciach): ubudlo lúk, vyšli sme z NP, takže hospodárske lesy a samé zvážnice. Samozrejme aj „intenzívne využívané“.



Pribudlo aj úsekov mimo značiek. Tu sa orgovia doslova vyhrali, aby nám ukázali krásy jedného z „koncov sveta“ v Havke a Zálesí a poťahali nás po cestičkách, kade naposledy chodila možno Jánošíkova družina. Doslova orgazmický bol úsek zo Zálesia nazad do doliny nad Veľkou Lesnou – tam som pochopil, ako sa dá pomstiť Belovi za Bokšovský hrebeň na V100. Veď to aj chudák o kúsok ďalej na K6 zabalil. Takže pomsta vyšla dokonale, že? Hej, ale my ostatní sme sa museli trápiť ďalej!!! Aspoň ale začalo kropiť a konečne zmizlo to protivné slnko. Hneď som sa prebral z kómy. No, priznám, pomohla aj chémia. Búrky sa síce okolo nás točili už dlhšie a mraky hustli poriadne, ale dokopy nič z toho.



Nabudený som vyerdžal do Toporeckého sedla, s prekvapením som tam našiel Adama s Igorom. Chlapci sa nejako podozrivo rýchlo pobrali ďalej a ja o chvíľu za nimi, že veď im dám! A dal som – ale sebe. Zistil som to našťastie dosť rýchlo, tak som radšej začal fotiť kvietky a žubrienky a medvedí cesnak a čakať, kedy dobehne niekto mňa, nech mám „fotomodelku“.



Nik nechodil, tak som sa nejako dotackal do Ružbách na K7. Cestou dole výhľad z lúk na strááášne vzdialený cieľový hrad, potom slalom pomedzi turistov okolo Bieleho domu a pri cole zvesť, že kdesi za dedinou sa vyzúrila búrka, vzala mostík cez Litmanovský potok, bude treba brodiť. Nááá čo? Záver je cez polia, bude blata, aspoň umyjem nohy pred poslednou kontrolou v Jarabine, nech som za pekného. Zato osadenstvo K7 sa už tešilo na nočnú senior-disco s kúpeľnými hosťami.



Už žiadne veľké kopce, zato veľké rozhľady, ale veľké tempo už sa nekoná. Potkýnaním vpred. V Kamienke zas postŕhané fáborky, našťastie domorodec na bicykli pomohol, aj keď tak po svojom: „Dole, dole, dole, dole, dole, dole, anakoncidoľava!“ V Jarabine na K8 sa ako blesk zjavil Richard Hrubala, tak som odtiaľ „rýchlo“ vypadol, nech mám čas si ho odfotiť naaranžovaného v nejakej panoráme, keď ma bude obiehať. Nepodarilo sa mi ale zaostriť, finišoval skoro šprintom a mne už sa klepal celý človek.



Tak už len cyklotrasa takmer po rovine, pohodlne po pevnej lesnej ceste, odbočka doprava na červenú turistickú a zbeh lesoparkom do hradnej brány, slúžiacej tentokrát aj ako cieľová. Nádherné zakončenie môjho prvého jarného mordoru, umocnené zapadajúcim slnkom. Ale misia splnená, z 270 fotiek na karte sa hádam bude dať niečo použiť. Oplatilo sa mi zmeniť zo živlobežca na mŕtvoplaza. Inak je to dobrá výhovorka, že potrebujem postáť a pofotiť, keď nevládzem, hehe.



Potom už len rastúca pohoda v hustnúcej tme na nádvorí hradu, papaníčko, vykecávaníčko a postupné presuny „kyvadlovou dopravou“ za socializáciou a debordelizáciou nazad do telocvične. Víťaz Marian Priadka preletel trať za necelých 11 hodín, prvá žena Monika Halúsková za 15 a štvrť. Ale ako vždy, väčšine išlo skôr o zážitky ako o pretekanie. Niektorým možno aj o jedenie :-)



Tak to bol prvý ročník – zvládnutý organizačne na 1+++, a to nie je platená reklama. Veď ani protekčnú žinenku som nedostal! Ale tie tony igelitu na trase, kde nebolo treba ani itinerár vytiahnuť. Tie megakilá žrá... (pardón dobrôt a prebytkov z kontrol). To parádne zázemie v telocvični a bombastický cieľ na Ľubovnianskom hrade. No neviem, či košická ryba Anička nebledne závisťou. Nakoniec sa aj Belo zjavil a celkom živý bol, len trochu vyklepaný ako ratlík. A hral svätého, že on nič predsa (dôkaz je na fotke). Proste Julka, Juro, Andrej a spol. majú zjavne organizátorský talent na tento druh masochizmu. Uvidíme, či zásobník originálnych  výmyslov už vystrieľali, alebo si nechali niečo v talóne aj na budúci rok.

Rišo Pouš

Tu je link na stránku, lebo sa ťažko guugli.