Štefánik Trail 140, 13-14.6. 2014

Tak to konečne prišlo. Moje hodinky mi odrátavali tento event presne 94dní. A zrazu, keď čísielka začali skákať blízko k nule, bolo mi celkom horúco :-) Keďže som žiaden ultra-trail nikdy nebežal a ani článok sa mi ešte napísať nepodarilo, je to moje „tenkrát poprvé“, so všetkým čo k tomu patrí. Po príjazde do Bratislavy o deň skôr (veď vyspať sa treba poriadne) ma čakali klasické veci ako balenie a pripravovanie si čo na seba, so sebou, do žalúdka a podobne. Noc bola tropická, takže zamýšľané vyspávanie do obeda sa nekonalo a nervy mi pracovali už od rána. Organizátori nám vymysleli ako dopravný prostriedok na miesto štartu bus, ktorý som veľmi rád využil. Od príchodu nášho spoja po samotný štart nám zostávalo asi 25 minút času, čo nie je zrovna veľa, ale keďže ja som mal všetko pripravené dopredu a po ceste som to len dolaďoval, bol som hotový akurát na čas. Tak mi nezostávali ďalšie chvíle na moju nervozitu, ktorú som pri prezeraní si svojich súperov-kamarátov nemal len ja.

18:00 a je odštartované. Všetku energiu a voľný čas, ktoré som vkladal do nasledujúcich hodín, bolo treba vypustiť na slobodu. Chybička sa vkradla hneď na prvých piatich minútach behu, keď som hodil s ďalšími chalanmi kufor a museli sme sa nasraní vracať späť hore asfaltkou. Ale bola to dobrá facočka, rýchlo som pochopil, že v hľadaní cesty je najlepšie spoliehať sa len na seba, takže už som to nenechával na druhých :-)

Nasledoval rýchly prebeh rozpáleným Bradlom a vnorili sme sa do lesíka. Prvá etapa mala okolo 16km a tak ešte plný síl som ju celkom jednoduchým terénom prebehol pomerne rýchlo. Ale vedel som, že ten začiatok som prepálil, keď som sa snažil dohnať čo som stratil. Druhá etapka bola v znamení Zárub, na výškové metre to malo byť to naj čo „Štefánik“ naservíroval.

Po počiatočných kilometroch to začalo pozvoľna stúpať do lesíka a k tomu sa prikradla aj tma, takže čelovka vymenila batoh za moju hlavu. Išlo sa mi aj napriek ostrému stúpaniu stále dobre, veď som nemal za sebou ani štyri hodiny behu. Samotný hrebeň bol naozaj nádherný a nočné výhľady na mestá a dedinky stáli za to. Technický zbeh ,troška pšenice a som pri druhej občerstvovačke pri vodnej nádrži Buková. Bola to porcia necelých 24km a 1024 výškových metrov.

Nočná hodina sa priblížila k polnoci, ale s mojimi poľskými kamošmi sme vyrazili ďalej. Čakalo nás 18km s prevýšením 740m. Musím sa priznať, že túto etapu som trocha podcenil, dala mi preto riadne zabrať. Rýchla prvá polovica po dobrej lesnej ceste prešla do prudkého stúpania lesom, nakoniec nepríjemný skalnatý hrebeň a prudký zbeh do Sološnice, kde úsek končil. Začínal som cítiť na tele potrebu spánku a nohy tiež trocha oťaželi, ale bol som len na začiatku. Tak som si myšlienky, že som unavený, nepripúšťal a to som si potom sugeroval celú cestu až do cieľa. Akurát čím bližšie k cieľu, tak tým bola intenzita premáhania sa vyššia a rástla geometrickým radom :-)

Samozrejme v Sološnici sme zasa zablúdili, ale o to krajší pocit to bol, keď sme našli správnu cestu :-) Štvrtá etapa nás mala doviesť na Pezinskú Babu. 19km a 950 metrov smerom hore ma sprevádzalo na mojej ceste za svitaním. V lese za dedinou som sa odtrhol od mojich spolubojovníkov a pokračoval sám nocou. Zaujímavé bolo, že mi samota vôbec neprekážala, dokonca sa mi šlo super, aspoň v mojej hlave. Nad ránom ma chytila prvá kríza, ale moji poľskí kamoši ma dobehli a len kývli hlavou, že „pojechaj“, tak som jechal :-) Niekedy stačí fakt málo.

Keď sme dorazili na Pezinskú Babu, to bolo už solídne vidno, slnko síce ešte nesvietilo ale čelovka putovala do batoha. Psychicky toto bola pre mňa jedna méta, keďže od ďalšej stanice na Kamzíku ma mohol sprevádzať Lukáš, môj pacer. Tešil som sa, ako ho zobudím a poviem nech čaká na Kamzíku, už sa valím. Mal som vsugerované, že teraz nasleduje telefonát, potom naberiem Lukyho z Kamzíka, prehrnieme sa kobylou na Devín a odtiaľ je to už len 15km do cieľa, takže pohoda. Potom som si spomenul, že som iba na Babe, jem polievku a mám za sebou 76km zo 140. Na Kamzík to bola najdlhšia časť a to 27,5km a 750m výškových. Celkom som pri tom žrádle stuhol, tak som to s bolesťami začal rozbehávať. Po 100 metroch som si spomenul, že som na lavičke nechal gély, prvýkrát mi prišlo do plaču :-)

Cesta na Kamzík bola v znamení spomaľovania tempa a tuhnutia nôh, keď som sa vždy z chôdze rozbiehal v bolestiach. Po štyroch hodinách som sa konečne doterigal na vytúžený Kamzík, kde ma čakal Lukáš a chleba s masťou. Navštívil som aj záchod. Robil som bilanciu, za sebou mám 103km, pred sebou 37. Žalúdok a črevá úplne v pohode, otlaky žiadne, akurát na Babe som musel prehodiť pravú ponožku za ľavú, keďže sa mi na veľkom palci urobila diera a začalo to štipkať. Fungovalo to. Jedine s čím som mal problém bola bolesť stehien, lýtok a priehlavkov. Našťastie kŕče sa nehlásili. Som celkom v pohode, pomyslel som si a vyrazil s mojim pacerom smer Devín na polmaratónsku trať cez štyri kopce.

Rozchodenie vyzeralo pre divákov zaujímavo, keď som s vystretými nohami začal čoraz rýchlejšie chodiť a nakoniec aj behať. Do toho som vrieskal, nadával a prskal, ale pomohlo. Dole z Kamzíka do mesta už to šlo. Lukáš mal našprtané ulice, tak bez nejakého vážnejšieho zablúdenia sme prebehli asfalt a počali stúpať na Kobylu .V strede stúpania ma začala chytať dalšia kríza, ktorú som so striedavými úspechmi rozchodil. Tesne pred vrcholom to ale na mňa doľahlo. Klesanie na Devín som vyslovene pretrpel a ďakoval všetkým od Alaha po Budhu, že tu je dalšia občerstvovačka . Prezul som si ponožky, keď už som ich mal a pukol do seba cestoviny. Vravel som si, že tých posledných 15 kilákov sa aj dogúľam. Za sebou som mal 19 a pol hodiny pohybu, tak som tajne dúfal, že na tých 22 hodín by to mohlo dnes vydať. Ale bol som si vedomý, že pobehovať vydržím maximálne hodinu a potom ma s najväčšou pravdepodobnosťou vypne. Tak aj bolo, akurát hodina sa scvrkla na 44 minút. To sme už našťastie boli v tieni lesa, keďže slnko už začalo pekne pražiť na dekel. Nasledujúci mordor si pamätám len matne.

V hlave som mal len jeden cieľ - dôjsť. Keď sme klesli naspäť do mesta k Dunaju, bol som už na tom fakt zle. Každá lavička, lampa a kameň boli moje potenciálne lehátko. V mrákotách som doťapkal ku schodom, nejako som sa na ne vyškriabal, zišiel som dole a konečne tu bol cieľ. Už len žrádlo, voda, žrádlo, podávanie rúk a gratulácie .Výsledný čas bol nakoniec 23:37. Takže posledných 10km som šiel dve a pol hodiny, tam som musel zvíťaziť sám nad sebou a práve preto som sa na Štefánika aj prihlásil.

Čo sa týka organizácie celých pretekov, tak nemôžem ináč ako napísať: fantastická. Naozaj sa vidí málo takých závodov, kde všetci od srdca pomáhajú a snažia sa pre vás urobiť čokoľvek. Bolo to tam naozaj cítiť. Značeniu trate nemôžem vytknúť tiež vôbec nič . Boli úseky, kde sa človek musel sústrediť troška viac, ale nič hrozné. Takisto aj mŕtve kontroly, ktorých bolo dokopy 18, boli umiestnené veľmi logicky a keď človek šiel po trati, nemal šancu ich minúť. Celkový dojem bol teda vynikajúci. Neľutujem ani jeden ubehnutý kilák v príprave, pretože to celé stálo za to. Musím vysloviť veľkú vďaku organizátorom a všetkým dobrovoľníkom, že pre nás pripravili krásny zážitok, ktorý bol hodnotný nielen po športovej, ale aj po ľudskej stránke. ĎAKUJEME.

Piškot