Tlstá a Ostrá - perly Veľkej Fatry

Fotogenická dedina Blatnica, nad ňou Gaderská a Blatnická dolina a medzi nimi bralnatý masív Tlstej a Ostrej, rozdelený Konským dolom. To sú najnavštevovanejšie lokality na turčianskej strane Národného parku Veľká Fatra. Oba kopce sú bohaté na výhľady – do kotliny aj do vnútra pohoria. Je to najmä vďaka ich značnej výške a polohe na okraji pohoria, vysoko nad kotlinou. Odtiaľ dominujú strednej časti Turčianskej záhradky.

Hore vedú dokopy tri prístupové trasy. Z Blatnickej doliny asi hodinu od horného konca dediny odbočuje na Juriašove riadne strmá žltá na Zadnú Ostrú, z Gaderskej doliny (naproti hradu, od prvej horárne) ešte strmšia a dlhšia modrá Vápennou dolinou a popri jaskyni Mažarná na Tlstú. Najpríjemnejší je výstup od chatovej osady Gader suchou dolinkou Konský dol. Je to vlastne druhý koniec spomínaného modro značeného chodníka cez Tlstú, ktorý má meno po veľkej osobnosti turistiky Jánovi Bojmírovi (1887 - 1970). V dolinke je príjemne aj v lete, stúpanie je spočiatku mierne. Prvý výhľad na bralá Tlstej sa pomedzi stromy otvára na čistinke Muráň – jej názov napovedá, že ak nie dnes, v minulosti tu bol isto aspoň malý prameň. Odtiaľto sa chodník dvíha už dosť strmo až ku smerovníku vo svahu, kde sa dá zatočiť buď doľava na Tlstú (1374m) , alebo doprava po žltej na Ostrú (1247m) . V oboch prípadoch ale už traverzom so striedavým stúpaním a nie monotónnou strminou krížom cez vrstevnice. Dá sa spraviť pekný okruh s návratom tadiaľto nazad do Gadera. Po ceste na Ostrú je najmenej jeden pekný výhľad („Byronov“) nazad do doliny. Tesne pod vrcholom Ostrej si človek užije aj drevené „schody“, pár metrov reťazí a preliezanie skalným oknom. Z vrcholu je možné pri troche šťastia pozorovať skupinky kamzíkov na bralách naproti cez dolinu.

Cesta z Ostrej na Zadnú Ostrú je hore – dolu po úzkom odlesnenom hrebienku s perfektnými výhľadmi na južnú časť Veľkej Fatry a do Blatnickej doliny. Od Zadnej Ostrej na Tlstú ide cesta po zelenej značke prevažne lesom, ale vôbec nie je nudná. Je spestrená bralami, vývratmi a suchármi, sem tam aj pohľadmi do vnútra jednej z najväčších prírodných rezervácií u nás – NPR Tlstá má vyše 3000 hektárov, a to ešte susedí s NPR Padva, čo je tiež poriadny kus hory. Z úzkeho hrebienka Ľubenej (najvyššieho bodu masívu Tlstej, 1414m) tesne pred príchodom na samotnú Tlstú sú parádne výhľady pre zmenu na severnú časť Veľkej Fatry.

Oproti skalnatej špičke Ostrej je trávnatá plošina Tlstej ako futbalové ihrisko, aspoň sa tu počas pekných víkendov masa turistov roztratí. Cesta nazad k už spomínanému smerovníku v Konskom dole (po modrej) vedie odtiaľto popod aj ponad majestátne vápencové terasy s pohľadmi na bralá nad Konským dolom. Smerom do Gadera je to podobné, aj keď niekedy brutálnou strminou, kde je navyše za mokra dosť klzko vďaka blatu a obnaženým koreňom. Asi v polovici zostupu ale čaká odmena - mohutný skalný previs so známou jaskyňou Mažarná, ktorá je významnou archeologickou aj zoologickou lokalitou. Vchod široký, vstup zakázaný - škoda že tabuľka je tak šikovne umiestnená (a taká malá), že si ju málokto (prichádzajúc z nášho smeru) všimne. Ako my, len náhodou už po vyjdení z jaskyne. A mnohí zákaz isto ignorujú. Nad Mažarnou na suchých vápencových terasách je pár upravených miest na oddych a výhľady na sever do kotliny. Práve takéto terasy sú typickou črtou celého masívu Tlstej a na viacerých miestach ukrývajú nejeden botanický unikát. Úsek pod Mažarnou smerom do Vápennej doliny je už príjemnejší, okrem prvého strmého zostupu. Od napojenia na asfaltku v Gaderskej doline je to do dediny pohodlná polhodinka.

Ale aj v samotnej Blatnici je dosť pozoruhodností, ktoré sa oplatí vidieť. Napríklad viacero zachovaných pôvodných domov – bohatších murovaných („olejkárskych“) aj zrubových. Je tu pamätná izba významnej slovenskej botaničky Izabely Textorisovej a „čerešničkou na torte“ je múzeum Karola Plicku. Blatnica sa zapísala aj do novších dejín ako jedno z centier SNP, narodila sa tu známa spisovateľka Maša Haľamová, dnes tu pôsobí Botanická záhrada Univerzity Komenského. Ešte nestačí? Tak ešte zaujímavosť, ktorá isto nie je posledná: miestni rodáci bratia Siakeľovci tu v roku 1921 natočili prvý film o Jánošíkovi, ktorý je dnes na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Rišo Pouš