Traja ultráši a huspeninový pes pod Sitnom

Názov preto taký podobný staršiemu článku ( TU alebo odkaz dole), lebo zostava sa nazbierala úplne rovnaká ako takto pred dvoma rokmi na pobehu okolo Nitrianskeho Pravna. Aj dátum skoro sadol, tri týždne hore dole, to je nič. A možno ešte niečo dáme aj neskôr... Zámer bol vraj tentokrát nejako sa prehupnúť cez Kľak do Rajeckej doliny a nazad, ale hore nasnežilo a keď už aj prestalo, mraky viseli odporne nízko. Tak huspeninový pes dostal dôveru a naklikal niečo v Štiavnických vrchoch, že tam je pekne, aj keď je škaredo. A keď to tam vraj trochu pozná... Ale hlavne je to nižšie a južnejšie. A že vraj to ani ultraparametre nemusí mať, že max. do 30 km, lebo že jeden z partie je na tom biedne. No to sa ale H.P. náramne potešil, že nebude zase za brzdu, lebo po Stovke Považím je na tom dosť biedne tiež. Nohy stále huspeninové, ale to v podstate už od jari, tak čo? Tak vlastne nič, a už sme sa ráno za tmy pekne postupne zbierali do auta a pred ôsmou už sme v hnusnej, vlhkej, osrienenej kose poskakovali v sedle Červená studňa a snažili sa rozkývať telá do prevádzkového režimu. Za nechty poriadne zachádzalo, ešte že nefúkalo.

Prvý cieľ bol jasný: sedlo Pleso a kúsok za ním trafiť odbočku doľava po cyklotrase. Čiže bez nejakých očakávaných navigačných problémov po červenej hrebeňovke cez Paradajs a Tanád. Menej jednoznačné to bolo len na niektorých lúkach, ale tie rozbiehajúce sa cesty sa tu väčšinou za horizontom zase spájajú. Chuť a potreba zahriať sa samozrejme ešte boli, tak aj keď cez nejaký kopček sa ísť nemalo, dali sme si ho. Výhľady jedine do mlieka, len na pár miestach nám slnko ukázalo, že kdesi neďaleko na východe svieti na zem. Nádherná, behavá krajinka, len z Tanádu dole zlaňák :-)

Pleso sme obkrúžili a odbočka na cyklotrasu za ním sa minúť nedala, veď zdola sa už škerili domčeky, pohádzané okolo Richňavských tajchov. Trochu asfaltu ponad vodu, a už sme od hlavnej stúpali hore lúkou po Rudnej magistrále. Zbystrili sme orientačný zmysel pre nezmysel, lebo o chvíľu sme sa chystali opustiť ju a prebojovať sa neznačeným terénom k Počúvadlu, aby sme nemuseli po asfaltke.

Nastala najprv taká neplánovaná improvizácia, lebo premotivovanci si museli dať ďalší kopček, aby vraj „nabehli metre“ - a potom sme hľadali cestu v lese, ktorá by nás doviedla nazad na červenú. No zatiaľ to šlo, našli sme. O dve lúky ďalej ale už nastala dilema, že kade. Keď sme aj plánovanú cestu našli, zistili sme, že ideme po nej zle, ale veď žiadnu odbočku nebolo vidieť??? Našťastie ten správny smer bol neďaleko, len za ostrovčekom buriny na okraji lesa. A v burine zrazu stĺpik „geopark“ a začiatok tej pravej, nádhernej, prastarej cesty aj so žliabkom popri nej, ktorý kedysi privádzal vodu do tajchu.

A tá cesta nás už bez omylu, zato popri pár drobných banských dielkach, doviedla priamo do kempingu pri Počúvadle. Takže super, vyšlo to. Na dlhšie sme mohli odložiť ostražitosť a kochať sa okolím – žltá nás previedla okolo tajchu a zelená nás vyviedla cez Tatársku lúku a po schodoch (vraj v havarijnom stave) hore na Sitno. Ale trt havarované, dobré sú tie schody, normálny človek prejde bez problémov a tie skalné veže stoja za to! Ale už tie staré schody pomaly vymieňajú za nové.

Hore sme zas pofotili, aj keď sme nič nevideli. Ale aj tie osrienené kríky boli fajn. A tiež sme sa trochu porozhodovali, či nezájsť na jedno do chaty Andreja Kmeťa. Ale to by vraj bola potom v zbehu zima, nechali sme na teplejšie časy takéto oné. Na hrad sme ani neodbočovali, vraj tam nič nie je. Stačil pohľad na vysielač hore na kopci – tak sme kopec pekne obkrúžili po náučnom chodníku a vrátili sa nazad na Tatársku lúku. Sľučka uzavretá, najvyšší a najjužnejší bod výletu vybavený, nabehli sme „smer sever“ na modrý chodník Andreja Kmeťa. Pekný, lesný, len miestami sa zmenil na hnusne zablatenú zvážnicu. Ale prežili sme bez prídavku medzi topánkou a ponožkou, a potom už zelená zo sedla Krížna bola o dosť krajšia. Obchádzali sme Pinkov vrch, to aby sme nemuseli po Rudnej magistrále zase po asfalte.

Za Pinkovým vrchom je to zaujímavé – červená a zelená idú chvíľu len kúsok od seba, ale sa nestretajú. My sme sa na tú červenú ale museli dostať, tak pekne krížom cez les. Bola aj jedna lepšia možnosť kúsok skôr, ale na tú sa neskoro prišlo, až doma pri mape, samozrejme. Potom už nás cesta znovu neomylne viedla priamo do centra Štiavnických Baní (Piargov, kto chce). Popod Evičkin tajch a cez otrasne páchnuci potok, plný splaškov (???). Ale aj pomedzi krásne, historické banské budovy.

Tam pod „Strojovňou“ sme červenú už naveky opustili a daváj hore dedinou. Aby sme sa po lúkach a znovu po chodníku A. Kmeťa dostali naopak k jednému z najmladších banských diel, k šachte Roveň, z ktorej ale ostala už len zamrežovaná diera v zemi – zato ale hlboká vyše 700 metrov. Pomedzi šachtu a kalváriu ešte kúsok to bolo do kopca a potom už nasledovalo „veľké finále“.

A tým „finálom“ bol pohodlný, lebo takmer vrstevnicový, singloidný, často výhľadový náučný chodník po žile Terézia, popri tajchu Ottergrund až nazad do sedla Červená studňa. Ani sa neoplatilo moc sa do tempa rozbiehať, lebo tu je doslova za každou zákrutou nejaká tabuľa, nejaký výhľad, nejaká pamiatka... No paráda na záver, myslím, že sa účastníkom zájazdu také finále páčilo.

Krajina je tu ale všade pekná aj v škaredom počasí, alebo aspoň pestrá – a vraj ak by bolo pekne a boli by výhľady, mali by sme len zbytočne dlhé a časté prestoje a fotopauzy :-) No tak si vyber... Bola síce ešte naplánovaná aj zachádzočka na druhú stranu od štartu/cieľa, keby boli zúčastnení moc premotivovaní, ale to už sa nikomu nechcelo, zaokrúhľovať to na ultravzdialenosť. Úplne stačilo poniektorým zabehnúť kúsok do lesa a nazad, zaokrúhliť na 28 km. Čo sú toto za úchylky, že? Ale vďaka partii, že vzala aj huspeninového psa a vďaka aj za modeling. Každopádne okolo BŠ sa toho dá navymýšľať neskutočne veľa, isto sa sem ešte vrátime, a nielen na októbrový Ultrapank.

Rišo Pouš